Laco Kraus

kameraman

Na môj vzťah k profesii malo zásadný vplyv vzdelanie, ktoré som získal na FAMU pod vedením špičkových pedagógov. Naše štúdium bolo aj o tom, že sme vďaka vtedajšiemu rektorovi A. M. Brousilovi mohli vidieť vynikajúce diela svetovej kinematografie už krátko po ich svetovej premiére. Ale dobré zároveň bolo, že nás na fakulte naučili vnímať aj ruskú kinematografiu. Ejzenštejnove filmy, ktoré robil s kameramanom Eduardom Tissem. Alebo film Žeriavy tiahnu, na svoju dobu nesmierne dynamický. Skvelý kameraman Sergej Urusevskij v ňom predviedol pamätnú jazdu, keď snímal utekajúcu postavu cez plot.

Výrazne ma ovplyvnila aj klasická americká kinematografia so silnými sociálnymi drámami a predovšetkým westerny. To boli príbehy, ktoré rezonovali s americkou históriou, mentalitou, s témou koexistencie sociálnych vrstiev. A prinášali so sebou aj režisérske a herecké osobnosti. Z Ameriky prišli aj nové technologické postupy, ako bol Cinemascope, laboratórne triky a podobne. Nasledoval inšpiratívny Nový Hollywood so Spielbergom, Scorsesem, s Coppolom a ďalšími.

Nesmiem zabudnúť ani na fenomén japonského filmu, zvlášť Kurosawu. Jeho Rašómon bol charakteristický veľkou expresivitou obrazu, ale pri autentickom hereckom prejave.

Generácia Bergmana, Felliniho, Antonioniho, neskôr aj Tarkovskij, priniesla inovácie nielen v obsahovej rovine filmov, ale najmä vo výtvarnej štylizácii obrazu, svetla, farby a priestoru. V Červenej pustatine si dal Antonioni nafarbiť celú ulicu, aby spĺňala jeho predstavu obrazovej poetiky. Milostnú scénu medzi Monicou Vitti a Richardom Harrisom robil tak, že ich zobral na pole, dal ich niekoľko metrov od seba a tak si mali vyznávať lásku. Harris protestoval, že potrebuje mať herečku pri sebe, cítiť ju, počuť. No Antonioni ho presvedčil o svojom zámere: chcel použiť veľký teleobjektív, vytvoriť dominantnú kompozíciu dvoch postáv a za nimi rozostrené priemyselné pozadie, ktoré predznamenáva úpadok vzťahov. Vo filme 8½ zase Fellini s kameramanom Giannim Di Venanzom zaujímavo riešili scény retrospektívnych vízií, keď ich ladili do bielej farby s preexponovaným obrazom.

No a vo vnímaní modernej kinematografie a vizuality nás zásadne ovplyvnili nové vlny v Európe z konca 50., respektíve zo 60. rokov, keď si filmári povedali, že treba vyjsť zo štúdií do ulíc s ručnými kamerami.

Rád by som na záver spomenul ešte zopár kameramanov, ktorých diela vnímam vždy s veľkou pokorou a rešpektom. Patrí medzi nich Gabriel Figueroa, ktorý vo westernoch ako prvý využil dramatický výrazový potenciál oblakov. Ďalej sú to spomenutí Urusevskij a Di Venanzo, ale aj Raoul Coutard, Chris Menges s vynikajúcim využitím moderných technológií vo filme Vražedné polia, Sven Nykvist a Conrad L. Hall, ktorých nazývali Rembrandtmi Hollywoodu, Gregg Toland s Občanom Kanom, ale takisto Emmanuel Lubezki, ktorý spolupracuje napríklad s Iñárrituom.