Pod hladinou príbehu

Do kín vstupuje nový film Martina Šulíka Tlmočník. Prostredníctvom hlavných hrdinov sa vracia do minulosti, aby ukázal obraz našej spoločnosti dnes. Židovský tlmočník a rakúsky učiteľ predstavujú dva odlišné pohľady na udalosti z obdobia slovenského štátu. Túto tému nosil Martin Šulík v hlave niekoľko rokov. Vo februári sa film vo svetovej premiére predstaví divákom prestížneho filmového festivalu Berlinale.

Film má premiéru na Berlinale v sekcii Špeciál, ktorá predstavuje mimoriadne kinematografické počiny alebo diela svetových filmárskych osobností. Je to dobrý štart pre film, ale čo to znamená pre teba?
Mám z toho radosť. Berlínsky festival patrí medzi najprestížnejšie prehliadky vo svete. Môže nášmu filmu otvoriť cestu k zahraničným divákom. Vďaka uvedeniu v Berlíne sa možno predá aj do krajín, do ktorých by sa zo Slovenska nedostal. A zaujímajú ma aj reakcie nemecky hovoriaceho publika, lebo film je z veľkej časti v nemčine.

Film je o dvoch protikladných mužoch, ktorí cestujú po Slovensku, aby spoznali pravdu o vlastnej minulosti. Priznal si, že inšpiráciou sa pre teba stala kniha Martina Pollacka Smrť v bunkri, ktorej príbeh ťa zasiahol. Čo sa ťa dotklo tak, že si sa rozhodol nakrútiť takýto príbeh?
Pri práci na filme sa vždy zbehne viacero inšpiračných zdrojov a podnetov. Aj tu to bolo tak. Tlmočník bol pôvodne súčasťou desaťdielneho televízneho cyklu Tváre o rôznych povolaniach. Napísali sme ho s Marekom Leščákom a sľubovali sme si od neho, že cez portréty ľudí, ktorí majú rôzne povolania, vznikne obraz spoločnosti, akým je napríklad Balzacova Ľudská komédia. Každú profesiu sme sa snažili zachytiť v nejakom etickom rozpore, cez ktorý sme chceli pochopiť nielen jednotlivých ľudí, ale i spoločnosť, v ktorej žijeme. Televízie o náš projekt neprejavili záujem, zdalo sa im to nákladné, a preto sme sa s Marekom a producentom Rudom Biermannom rozhodli, že filmy, ktoré už máme napísané, začneme postupne nakrúcať. Ako prvý sme si vybrali príbeh tlmočníka.

Znamená to, že Pollackova kniha vstúpila do procesu vzniku filmu až vtedy, keď ste už mali vymyslený príbeh o tlmočníkovi?
Keď sme písali Tváre, náhodou som počul v aute krátky úryvok z Pollackovej knihy, v ktorej opisoval svoju cestu po stopách otca, veliteľa zvláštnych oddielov SS v Ružomberku. Bolo to len pár strán, ale dotklo sa ma to, pretože v Ružomberku som vyrastal a dobre som poznal konkrétne miesta, o ktorých sa v texte hovorilo. Uvedomil som si, že ma nikdy nezaujímala ich minulosť, aj keď zabudnuté vojnové udalosti dodnes formujú život v celom kraji. Okrem toho sa mi páčil takmer biblický príbeh o synovi, ktorý je poznačený dedičnou vinou a snaží sa pochopiť temnú minulosť svojho otca. Zhodou okolností ma v tom istom čase Marek Leščák upozornil aj na film režiséra Malteho Ludina Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem. Režisér v ňom rozpráva o svojom otcovi, blízkom spolupracovníkovi Hitlera. Na oboch príbehoch nás zaujala konfrontácia minulosti s prítomnosťou. Uvedomili sme si, že je to zaujímavý materiál, ktorý nám umožňuje analyzovať historické udalosti z dvoch strán a porovnávať našu skúsenosť so skúsenosťou spoza železnej opony. Tlmočník však nie je adaptáciou Pollackovej knihy. Tá len spustila našu imagináciu.

Obaja hrdinovia filmu sa konfrontujú s udalosťami z obdobia slovenského štátu. Jiří Menzel ako tlmočník Ali Ungár je sirota, ktorej rodičia boli zavraždení počas slovenského štátu, Peter Simonischek ako rakúsky učiteľ Georg Graubner je syn veliteľa špeciálnych oddielov SS, ktorý v čase vojny pôsobil na Slovensku. Táto téma je dnes veľmi aktuálna, pretože hlas ultrapravicových strán silnie u nás aj v celej Európe a ľudia nepoučení minulosťou majú tendenciu mu podľahnúť. Má byť Tlmočník aj príspevkom do diskusie o tejto téme?
S Marekom sledujeme, čo sa deje na Slovensku aj v Európe, ako sa na rôznych úrovniach mení myslenie ľudí. Názory veľmi blízke k fašizmu dnes už neprezentujú len rôzne militantné organizácie, ale aj politici na najvyšších miestach. Akoby si neuvedomovali dosah svojich slov. S Marekom sme prešli kus stredného Slovenska, miesta, kde sa náš príbeh odohráva, a bez problémov sme narazili na ľudí, ktorí by chceli poslať niekoho do plynu alebo vystrieľať celé etnikum. Mnoho Slovákov však minulosť nezaujíma, sú pohltení sociálnymi problémami dneška, strácajú vedomie súvislostí a bez mihnutia oka sú schopní akceptovať akúkoľvek politickú demagógiu, ktorá manipuluje históriou a ponúka radikálne riešenia. Naši hrdinovia, podobne ako my, stretávajú na svojej ceste rôznych ľudí, ktorí predstavujú rozličné pohľady na našu minulosť, a z týchto náhodných stretnutí si vytvárajú obraz o svete, v ktorom žijú, o jeho hodnotách.

No stretávajú aj ľudí, ktorí o minulosti nič nevedia alebo sa do nej nechcú vracať, lebo bola pre nich desivá.
Moja mama mala v Žiline veľmi veľa židovských známych, ktorí prežili holokaust. Všetci mali neuveriteľnú chuť do života, tešili sa z každého dňa, no o minulosti nechceli rozprávať. Bolo to tabu. Aj niektorí hrdinovia nášho filmu o minulosti mlčia, pretože boli obete a chcú na svoje utrpenie zabudnúť. Iní nehovoria, lebo sa boja, že sa história zopakuje a znovu budú prenasledovaní. A tí, ktorí zabíjali, odmietajú rozprávať, pretože majú pocit viny. To mlčanie je hrozivé a vypovedá o tom, že sme sa s tragickou minulosťou dodnes nevyrovnali.

Z množstva inšpiračných zdrojov, ktoré stoja za filmom, je zrejmé, že si túto tému nosil v sebe dlhšie.
Je to živá téma, dnes možno viac ako pred dvadsiatimi rokmi. Napriek všetkému, čo o slovenskom štáte vieme, sa nám dodnes nepodarilo odstrániť nánosy falošnej mytológie, ktorá je s ním spojená. Je pravda, že sme cez vojnu mali prvýkrát v dejinách samostatný štát, ale za akú cenu? Obetovali sme 60 000 ľudí. Zbavili sme ich občianskych práv, okradli sme ich a vyviezli do plynových komôr. Prijali sme na to v parlamente zákony. Ak sme nevedeli, že idú na smrť – ako sa často tvrdí –, nie je to poľahčujúca okolnosť, práve naopak. Okrem toho, v historických dokumentoch existuje mnoho príkladov, že Slováci robili „nadprácu“, nielen v Kremničke a v Nemeckej. Na mnohých miestach gardisti vystrieľali židovské a rómske rodiny a podieľali sa na tom, čo pripisujeme len Nemcom. Všetky tieto zločiny – ako inak to nazvať – sa permanentne relativizujú. V Múzeu SNP v Banskej Bystrici nám povedali, že archívne materiály zo slovenského štátu usilovne študujú mladí neofašisti. Nie sú to teda neinformovaní prostáčikovia. Celkom vedome vytŕhajú fakty zo súvislostí, menia proporcie udalostí a deformujú históriu. Preto by sme mali premýšľať o tom, ako to s tým naším prvým štátom skutočne bolo.

Má postava tlmočníka, ktorého ste si vybrali z pôvodného cyklu Tváre, nejaký reálny predobraz?
Keď sme s Marekom písali postavu Aliho, chceli sme, aby to bol obraz povojnového ľavicového intelektuála na Slovensku. Rodičov stratil vo vojne a v snahe vyrovnať sa s ľudákmi vstúpil v 50. rokoch do strany. Chcel zúčtovať s gardistami a jediná možnosť, ktorá sa mu zdala reálna, boli komunisti – tí to robili radikálne. Živil sa tlmočením a prekladmi, agitoval novinovými článkami. V 60. rokoch zrazu precitol a zistil, že robí to isté, čo robili ľudáci – ako nekompromisný novinár likviduje z ideologických pozícií ľudí. V postave tlmočníka sme spojili niekoľko reálnych osudov. Podobne sme vybudovali aj charakter rakúskeho učiteľa Georga. Keď som chcel obe hlavné postavy priblížiť Jirkovi Menzelovi a Petrovi Simonischekovi, napísal som im paralelné životopisy, kto kedy čo robil, kde pôsobil, s kým sa oženil a tak ďalej. Chcel som, aby vedeli, čo sa ukrýva pod hladinou príbehu.

Sú to úplne odlišné charaktery. Bolo pre Menzela a Simonischeka jednoduché dostať sa do nich? Prinášali aj vlastné pohľady alebo návrhy, ako by tie postavy mohli konať?
Keď si Peter prečítal scenár, povedal, že mu veľmi dobre rozumie a že Georgov charakter sa mu zdá veľmi blízky. Jeho otec bol zubár v tyle nemeckej armády, čiže istú skúsenosť s touto témou mal. Zaujímala ho konfrontácia životov, ktoré naši hrdinovia prežili na opačných stranách železnej opony. Páčilo sa mu, ako sa spoznávajú a zbližujú. Svoje texty vedel už na prvých čítačkách a na niektorých miestach si text upravil. Bavilo ho improvizovať. Jirka prijal scenár pár dní pred nakrúcaním a so svojou postavou sa zžíval za pochodu. Postupne sa pred našimi očami menil na trochu zatrpknutého Aliho. Myslím, že do konečnej podoby filmu sa odtlačila aj ich vlastná ľudská skúsenosť. Ani oni dvaja sa pred nakrúcaním nepoznali, ale postupne k sebe hľadali cestu, až sa nakoniec spriatelili. Všade chodili v kostýmoch, vytvorili nerozlučnú dvojicu. Na ich postavy som si tak zvykol, že mi vadilo, keď sa večer prezliekli do civilu.

Peter Simonischek a Jiří Menzel sú výrazné osobnosti. Jeden je skúsený herec, druhý skúsený herec aj režisér. Ako sa to prejavilo pri práci na pľaci?
Peter a Jirka sú dva protichodné herecké typy. Peter je významný divadelný herec s veľkou filmovou skúsenosťou. Je zvyknutý skúšať a svoju postavu budoval postupne. Jirka o sebe hovorí, že napriek množstvu filmov, v ktorých hral, je iba výrazný typ a dokáže zahrať len samého seba. Na rozdiel od Petra o svojej postave nerád rozprával. Jeho zásada bola: „Nerozprávaj, hraj!“ Zábavné bolo, že oni nielenže hrali protikladné charaktery, ale aj pracovali rozličnými metódami. Peter rád kontroloval svoju prácu na videu a podľa toho, čo videl, dokázal s kritickým odstupom ponúknuť variácie jednotlivých scén. Jirka sa na seba pri nakrúcaní z princípu nepozeral a tvrdil, že dôveruje režisérovi. Zaujímavé bolo, akým spôsobom jeden druhého ovplyvňovali. Keď Jirka rozprával o svojej postave, tvrdil, že ju nechce hrať tragicky, že ju chce hrať s nadhľadom, pretože Ali je už s minulosťou vyrovnaný. Ale keď sme začali nakrúcať, pod vplyvom Petra všetko zmenil. Začal hrať človeka, pre ktorého je minulosť živá a ktorý sa s ňou vyrovnáva až vďaka ich spoločnej ceste.

Film je z väčšej časti v nemčine. Ako zvládol Jiří Menzel scény v nemeckom jazyku?
Jirka to mal veľmi ťažké. Hral v dvoch cudzích rečiach, v nemčine a slovenčine. Musel sa sústreďovať nielen na herecký výraz, ale aj na správnu gramatiku a výslovnosť. Okrem jazykových asistentov mu veľmi pomohol Peter, ktorý bol trpezlivý a často mu predohrával správnu nemeckú intonáciu. Keď som ich pozoroval pri práci, uvedomil som si, aké veľké šťastie sme mali pri kastingu. Ak by tí dvaja k sebe nenašli cestu, bola by to katastrofa.

Netradične rozprávaš príbeh cez roadmovie. Rozhodli ste sa pre tento žáner vzhľadom na motív cesty, ktorý v sebe nesie poznanie?
S Marekom sa nám páčil nápad natočiť roadmovie s dvoma starými chlapmi. Obaja majú zabehnuté zvyky, nechcú sa prispôsobiť jeden druhému, neustále to medzi nimi iskrí. Vyplynula z toho aj koncepcia snímania. Tešilo ma pozorovať tváre oboch starcov, ako spomínajú na minulosť. Chcel som vidieť, čo pri tom prežívajú, zaujímalo ma, či sa hanbia, smejú, alebo sú dojatí. S kameramanom Martinom Štrbom sme nakrútili mnoho materiálu, ktorým sme chceli rozhovory prekrývať, vytvárať k nim obrazový kontrapunkt, ale napokon sme to so strihačkou Olinou Kaufmanovou všetko vyhodili. Zdá sa mi, že to bolo dobré riešenie. Rád sa pozerám na Jirku a Petra, ako sa postupne spoznávajú.

Spočiatku sa voči sebe vymedzujú, často sa konfrontujú, no dostávajú sa aj do situácií, keď sú od seba navzájom závislí? K akému poznaniu prichádzajú?
Pred rokmi som v Trenčianskych Tepliciach strávil príjemné popoludnie s Jurajom Špitzerom. Aj on bol jedným z ľavicových intelektuálov, ktorí prežili veľmi podobný život ako náš tlmočník. A vtedy rozvíjal teóriu, že keby národy poznali jazyk svojich susedov, viac by sa medzi sebou rozprávali, zaujímali by sa o svoju kultúru a históriu, bolo by v Európe oveľa menej konfliktov. Ale tým, že sa stále nepoznáme, že o minulosti mlčíme a pritom máme na ňu rôzne pohľady, že sa nesnažíme navzájom pochopiť, zostáva medzi nami stále veľká bariéra. Náš film je o tom, že hlavní hrdinovia sa snažia jeden druhého pochopiť. Keď sme boli v strižni, niekto navrhol, aby sme vyhodili ich rozhovor o Georgovom synovi v druhej polovici filmu, že je to nepotrebná informácia. Hudobný skladateľ Vlado Godár mi na to povedal: „Nechaj to tam! To je jedno, čo si hovoria, dôležité je, že sa rozprávajú a počúvajú.“ A ja som si uvedomil, že je to pravda. Podstatné je, že chce jeden druhému porozumieť.

Okrem toho, že uvádzaš do kín svoj nový film, si už druhý rok prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Aké sú teraz hlavné priority akadémie?
V súčasnosti sa celý slovenský audiovizuálny priestor podarilo stabilizovať. Audiovizuálny fond a RTVS sú dôležité finančné zdroje, ktoré podporujú väčšinu slovenskej produkcie, a veľmi dobre funguje aj spolupráca medzi českými a slovenskými produkciami. Dôležité je, aby sa táto stabilita nenarušila neodbornými zásahmi. Prezídium akadémie pozorne sleduje diskusie o zrušení koncesionárskych poplatkov, ktoré presadzuje SNS. Sme presvedčení, že by to bol hrubý zásah do jemne nastavenej štruktúry financovania slovenských filmov. Myslíme si, že poplatky by sa nemali zrušiť, ale zvýšiť, pretože televízna tvorba je podfinancovaná. A okrem toho sa obávam, že financovanie televízie prostredníctvom priamych štátnych dotácií by ohrozilo jej nezávislosť. Skúsenosť máme z neďalekého Poľska.

Pre slovenskú kinematografiu je dôležité aj to, aký má filmárske združenie rešpekt alebo postavenie v spoločnosti. Ako dnes vidíš akadémiu z tohto pohľadu?
Akadémia sa snaží posilniť postavenie filmárov v spoločnosti a zvýšiť záujem divákov o slovenský film. Už štvrtý rok organizujeme v apríli Týždeň slovenského filmu, počas ktorého sa vo vybraných kinách po celom Slovensku, ale aj v RTVS venuje väčšia pozornosť slovenskej pôvodnej tvorbe. Chceli by sme, aby diváci nevnímali našu kinematografiu len ako zdroj zábavy, ale aj ako niečo, čo kultivuje život celej spoločnosti a rozširuje naše poznanie. Slávnostným úvodom do Týždňa slovenského filmu bude 6. apríla odovzdávanie národných filmových cien Slnko v sieti. Myslím, že v minulom roku bol slovenský film úspešný. Nakrútilo sa viacero diváckych titulov, publikum prejavilo záujem aj o dokumenty. Naše filmy sa premietali a boli ocenené na áčkových festivaloch. Po dlhom čase už slovenskí filmári nemusia vzdychať a vyplakávať. Teraz ide o to, aby sa záujem divákov o slovenské filmy udržal a aby sa zvyšovala ich kvalita.

Na záver: jeden film si dokončil, ale ďalší pripravuješ. Bude to opäť príbeh z cyklu Tváre?
Áno. Chceli by sme nakrútiť príbeh spisovateľa, ktorý sa volá Muž so zajačími ušami. Dúfam, že sa nám ho podarí vyfinancovať. 

Simona Nôtová
foto: Miro Nôta