MARCOVÉ ŠPECIALITY V SLOVENSKÝCH KINÁCH

Vášeň, rozčarovanie a nekonečný smútok

Predstavujem si vedca, ktorý sa rozhodne skúmať spôsob, akým sa diváci zamilúvajú do národných kinematografií. Výber krajiny nie je až taký dôležitý, otázka stojí skôr inak – čo nás na nich tak uchvacuje? Snáď niečo takmer nezachytiteľné, čo sa zo špecifík tej-ktorej krajiny, kultúry, spoločnosti prenesie na filmové plátno a my s tým začneme súznieť. Alebo rezonovať! Niečo, čo nám nedá pokoj, čo nás provokuje, alebo vlastne... čokoľvek iné. Nech je, ako chce, Koža, v ktorej žijem reprezentuje všetko, čo ma nadchýna na španielskej kinematografii (atmosféra rozhorúčenej poobednej siesty plnej vášnivého milovania), a dve veci navyše: spôsob, akým si film drží nehodnotiace stanovisko pri vynachádzaní doteraz neopozeraných etických dilem (niečo ako prvé dve série Black Mirror) a zároveň neodbytná úvaha, do akej miery nás telo predurčuje byť tým, kým sme (na spôsob knihy Jak jej příroda stvořila).

No vráťme sa na Slovensko. Baví ma predstava, ako sa divák Čiary vydáva na Nočných jazdcov z 80. rokov a rozmýšľa nad hranicami, pašerákmi a ich začlenením do spoločnosti, ktoré oba filmy tematizujú. Keď sa zameriame na motivácie hlavných hrdinov oboch filmov, objavíme v nich istý odzbrojujúci paradox. Zatiaľ čo v Čiare pašuje hrdina zdanlivo pre svoj vlastný prospech (zarába peniaze), v Nočných jazdcoch pašuje kvôli všeobecnému dobru (chce pomôcť ostatným), čím sa oba filmy pohybujú v rámci deklarovaných podmienok doby svojho vzniku. No pri bližšom pohľade predurčila osud hlavného hrdinu Čiary jeho matka a sám k nemu nepovedal nič, kým v Nočných jazdcoch sa hlavný hrdina rozhodol pre svoje konanie sám, čím zaň prevzal zodpovednosť. (Nie som si úplne istý, čo v symptomatickej rovine vypovedá o našej spoločnosti individualizmus v roku 1981 a rezignácia na osobnú zodpovednosť v roku 2017.) Noční jazdci však fungujú aj bez porovnávania. Film proti sebe stavia idealistického pašeráka a idealistického policajta, no napriek očakávaniam film zostal nestranný – presnejšie, postavil sa zároveň proti obom postavám. Noční jazdci tak ústia do spochybnenia ideálov oboch svojich hrdinov, čím zanechávajú trpkú pachuť a rozčarovanie nad tým, či viera v akékoľvek vyššie ciele má vôbec zmysel.

P. S. Ak ste práve zamilovaní, vezmite svoju partnerku/svojho partnera radšej na Puto najsilnejšie, ak ste cynickejší ako End of F***ing World, pozrite si Šťastie, a ak máte slabosť na prežívanie nekonečne smutných, ale zároveň nekonečne krásnych zážitkov, po ktorých je možné hodiny mlčať, odporúčam Návrat. Všetky odporúčané filmy uvádza v marci Kino Lumière v Bratislave.

odporúča filmový teoretik Marek Urban
foto: Noční jazdci, zdroj: archív SFÚ/Václav Polák