Berlinale bolo hlasom hnutia #MeToo

„Hlavným cieľom musí byť nájdenie výnimočnej kurátorskej osobnosti, ktorá má vášeň pre filmy, celosvetovo akceptovanej a schopnej viesť festival do budúcnosti, aby bol na rovnakej úrovni ako festival v Cannes či Benátkach.“ Otvorený list 79 nemeckých filmárov, odkazujúci na avizované voľby riaditeľa festivalu, už v novembri minulého roku predznamenal atmosféru 68. ročníka berlínskeho filmového festivalu (15. – 25. 2. 2018).

Riaditeľ Berlinale Dieter Kosslick sa ocitol pod nepriamou paľbou kritiky zo strany nemeckých tvorcov (boli medzi nimi aj Maren Ade, Fatih Akin, Robert Schwentke) v čase, keď mu do vypršania zmluvy ostávali dva ročníky. Skladba hlavnej súťaže tohtoročného festivalu bola pod väčším drobnohľadom, čo mohlo prispieť k napraveniu reputácie po nepodarenom 67. ročníku.

Svetovú premiéru mali na aktuálnom Berlinale filmy známych tvorcov, ako sú Gus Van Sant, Lav Diaz, Steven Soderbergh, Kim Ki-Duk či Wes Anderson. Andersonova animovaná novinka Psí ostrov festival otvárala. Film opäť nesie charakteristický rukopis režiséra, ktorý vzdáva hold japonskej kinematografii, predovšetkým tvorcom, ako sú Hajao Mijazaki a Akira Kurosawa. Rozprávanie o izolácii psov na ostrove plnom odpadkov je zároveň prvým Andersonovým filmom s čitateľnou spoločenskou angažovanosťou. Režisérova fascinácia formou však niekedy odsúva dej na vedľajšiu koľaj; príbeh o boji slabšieho so silnejším a o záchrane slabšieho neprináša nič nové a v rámci Andersonovej tvorby ide v tomto smere o podpriemer. Psí ostrov napokon získal cenu za réžiu.

Spomedzi ostatných spomenutých tvorcov výraznejšie zaujal iba Lav Diaz s filmom Sezóna diabla, označeným ako „rocková opera“. Kto pozná Diazovu tvorbu, vie, že sa nedočká konvenčnosti, ľahko stráviteľného deja a dĺžky pod 200 minút. V konkurencii ostatných súťažných filmov patril ten  jeho k najlepším.

Vysoké očakávania postupne napĺňali filmy Transit (Ch. Petzold), Dovlatov (A. German ml.), Múzeum (A. Ruizpalacios) či Utøya (Erik Poppe). Posledný menovaný film sa stal hlavnou udalosťou festivalu a rozdelil divákov na dva tábory (na projekcii sa pískalo i tlieskalo). Zobrazenie citlivej a stále čerstvej témy masakra na nórskom ostrove Utøya vyvolávalo otázky o potrebe takého filmu. Jednozáberová snímka sleduje dievča, ktoré uniká pred Andersom Breivikom. Hororovú atmosféru filmu umocňuje neviditeľné zlo, keďže strelec sa v obraze neobjavuje, počuť len jeho neutíchajúcu streľbu.

O zaujímavú aktualizáciu migrácie Židov v súvislosti s nacistami sa pokúsil Christian Petzold. Príbeh utekajúceho Žida nesie viaceré charakteristické prvky Petzoldovej tvorby – stratu identity, predstieranie ako istú formu hry a vyrovnávanie sa s odkazom druhej svetovej vojny. Transit vznikol na základe rovnomenného románu Anny Seghers a pripomína osudy Remarqueových hrdinov. Vďaka situovaniu do súčasnosti je film v porovnaní s predlohou či so súdobou literatúrou mrazivejší.

Najväčšie prekvapenie nastalo po vyhlásení hlavnej ceny. Berlinale je známe svojím politickým nábojom, no už druhý rok po sebe nezvíťazilo politicky angažované dielo, hoci v tomto desaťročí vyhrali filmy ako Oheň na mori, Taxi Teherán, Pozícia dieťaťa či Rozchod Nadera a Simin. Tentoraz udelila porota pod vedením Toma Tykwera Zlatého medveďa filmu Touch Me Not, v ktorom rumunská režisérka Adina Pintilie skúma nevšedné podoby intimity a konfrontuje zaužívané ideály krásy. Dôvody ocenenia by sme mohli hľadať v agende hnutia #MeToo, ktorá ovplyvňuje súčasný filmový priestor najvýraznejšie. Na festivale sa konali diskusie na danú tému, organizátori vylúčili z programu niekoľko filmov, ktorých tvorcovia boli spájaní s problémom sexuálneho obťažovania, a na otváracom ceremoniáli sa objavili dámy v čiernych róbach. Narušenie mužskej dominancie medzi ocenenými bolo zjavné: osem cien sa rozdelilo rovným dielom medzi filmárky a filmárov.

Slovenská kinematografia sa na Berlinale nestratila ani tento rok. Najočakávanejšia bola svetová premiéra filmu Tlmočník Martina Šulíka, spojená s odovzdávaním ceny Kamera pre Jiřího Menzela. Okrem Menzela hrá vo filme aj Peter Simonischek (svetoznámy vďaka filmu Toni Erdmann), a tak bol záujem o Tlmočníka veľký. Na film reagovali aj prestížne časopisy: zahraniční novinári oceňovali citlivosť, s akou Šulík vykreslil komplikované vzťahy medzi dvoma protagonistami, no poukazovali aj na nefunkčnosť viacerých humorných scén či zvratov.

O Slovensku sa diskutovalo aj po projekcii českého filmu dokumentaristu Jana Geberta Až přijde válka z produkcie HBO Europe. Observačný dokument, ktorý uviedli v sekcii Panorama, sleduje paramilitantnú skupinu Slovenskí branci. Výskyt domobrán nie je výlučne slovenskou záležitosťou, film však poukazuje na viaceré problémy našej krajiny, ktorých existencia bola pre berlínske publikum nepríjemným prekvapením.

Poslednou slovenskou stopou bol minoritný koprodukčný podiel v krátkom animovanom filme Untravel (r. A. Nedeljković, N. Majdak ml.), ktorý bol súčasťou sekcie Generation 14plus.

Adam Straka (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)

Rotterdam pre všetkých

Najväčšia holandská kultúrna udalosť MFF Rotterdam (24. 1. – 4. 2. 2018) prechádza od nástupu umeleckého a generálneho riaditeľa Bera Beyera transformačným procesom. Beyerova vízia odráža prispôsobivosť, aká v súčasnosti definuje filmový priemysel. Riaditeľ chce, aby festival pružne reagoval na dopyt zo strany profesionálov a rovnako aj publika.

Beyer sa už od prvého ročníka festivalu pod svojou taktovkou venoval vylaďovaniu platformy IFFR Live – „minifestivalu“, ktorý sa koná naprieč Európou počas veľkého festivalu a zároveň funguje ako predĺžená distribučná ruka MFF Rotterdam. Riaditeľ túto platformu často označoval aj ako kanál na „export“ rotterdamskej skúsenosti a nešlo len o filmy, ale aj o diskusie a interaktívnu komunikáciu cez sociálne siete.

Napriek tomu, že rotterdamský festival sa nevyhraňoval politicky tak ostro, ako to robí Berlinale, tematické sekcie reflektujúce svetové dianie sa nutne venovali aj takýmto témam. Podobnú úlohu prevzala i platforma IFFR Live, v rámci ktorej sa festivaloví dramaturgovia rozhodli predstaviť šesť talentovaných režisérok: Olgu Chajdas (Nina), Susannu Nicchirelli (Nico, 1988), Lisu Brűhlmann (Blue My Mind), Gabrielu Pichler (Amateurs), Marleen Jonkman (La Holandesa) a Deborah Haywood (Pin Cushion).

Konštantou festivalu zostáva programové zameranie na vychádzajúce filmárske talenty a tvorcov s vyhraneným štýlom alebo víziou. Mladé nádeje sa predstavujú vo výstižne pomenovanej sekcii Bright Future (Svetlá budúcnosť). Svoj celovečerný hraný debut Kvetinárstvo tam uviedol aj Belgičan Ruben Desiere, ktorý ho natočil netradične v koprodukcii Belgicka a Slovenska. Za slovenskú stranu ho koprodukoval nezávislý producent Tomáš Kaminský z Mandala Pictures. „Mysleli sme, že by bolo dobré mať spojenie s krajinou, z ktorej pochádzajú postavy. A tak sme začali hľadať koprodukčné možnosti a narazili sme na Tomáša Kaminského, ktorý bol veľmi entuziastický a nápomocný,“ vysvetľuje Desiere produkčnú genézu Kvetinárstva, priamo nadväzujúceho na jeho dokumentárny debut Kosmos, pričom oba filmy majú rovnakých protagonistov – skupinu Slovákov, ktorá prišla do Belgicka za prácou.

Kvetinárstvo obsahuje mnohé prvky dokumentárneho filmu, ale aj estetiky a štýlu „slow cinema“, ako sú dejová vyprázdnenosť alebo dlhé zábery. Režisér však akúkoľvek afiliáciu k tomuto prúdu popiera a tvrdí, že ho fascinovali diskusie slovenských ekonomických migrantov s leitmotívom peňazí. „Jadrom filmu boli pre mňa vždy peniaze. Snažili sme sa k nim pristupovať komiksovým spôsobom. Peniaze sú neviditeľná vec, niečo, čo sa ťažko natáča, ale zároveň ony definujú, čo môžete robiť a čo nie,“ hovorí Desiere.

Kvetinárstvo však nebolo jedinou slovenskou koprodukciou v Rotterdame. Legenda českého surrealizmu Jan Švankmajer na festivale uviedla svoj údajne posledný film Hmyz, koprodukovaný Zuzanou Mistríkovou a Ľubicou Orechovskou zo spoločnosti PubRes. Režisér sa na rozdiel od predchádzajúceho projektu, psychoanalytickej komédie Prežiť svoj život, rozhodol viac experimentovať s formou. V jeho novinke sa okrem hraných častí o príprave inscenácie hry bratov Čapkovcov Zo života hmyzu objavujú surrealistické animované pasáže a zábery zo zákulisia natáčania snímky Hmyz, teda akýsi metafilm. „Napokon, aj samotný scenár vznikal tak, ako to zo mňa liezlo. Ako sa píšu automatické texty, bez akejkoľvek racionálnej alebo morálnej kontroly. Jedine tak sa vyhnete mesianistickému pokušeniu veľkých umelcov naprávať, varovať, vylepšovať, zušľachťovať ľudstvo. Nejde to. Prečítajte si Freuda,“ vysvetľuje Švankmajer pozadie filmu, ktorý sa do výroby dostal aj vďaka úspešnej crowdfundingovej kampani. Oba menované tituly – Hmyz i Kvetinárstvo – sa už v marci dostávajú do slovenskej kinodistribúcie.

Dominantnou témou MFF Rotterdam pod vedením Bera Beyera je pozícia a úloha festivalov v neustále sa meniacom filmovom priemysle. Filmové festivaly už dlhší čas predstavujú alternatívnu formu distribúcie, ktorú sa organizátori MFF Rotterdam rozhodli posilniť revitalizáciou streamingovej platformy Unleashed. Napriek ambíciám sa vlani z tohto projektu stal skôr tutoringový program pre začínajúcich tvorcov v oblasti marketingu filmov a ich uplatnenia na filmovom trhu. Potenciál platformy bol naplno využitý až tento rok, po jej opätovnom spustení, tentoraz už v podobe celoročného exportu festivalovej skúsenosti smerom ku globálnemu publiku.

Martin Kudláč (filmový publicista)