Čo je české...

Koncom januára sa udeľovali Ceny českej filmovej kritiky a výsledkami bol kadekto zaskočený. Vrátane tých, ktorí sami hlasovali, čo je súčasných 49 členov Združenia českých filmových kritikov.

Najlepším filmom sa totiž stala Špina Terezy Nvotovej a režisérka s týmto filmom zvíťazila aj v kategórii objav roku, najlepším dokumentom bol titul Richard Müller: Nespoznaný režiséra Mira Rema a cenu za najlepší ženský herecký výkon prevzala Zuzana Kronerová za hlavnú úlohu vo filme Bohdana Slámu Baba z ľadu.

V celkovo deviatich kategóriách si teda štyri prvenstvá odniesli slovenskí tvorcovia, čo ihneď vzbudilo otázky, „čo je ešte české“ (Mirka Spáčilová, Mladá fronta Dnes 29. 1.). Voľba však zodpovedá pravidlám cien, podľa ktorých musí mať český koproducent aspoň 50-percentný podiel na financovaní filmu, a mne, naopak, pripadá fantastické, že štvrťstoročie po rozpade spoločného štátu spolupráca českých a slovenských filmárov stále skôr silnie, než slabne. Špina je univerzálny ľudský príbeh o rozmáhajúcej sa rodinnej i spoločenskej necitlivosti a ignorancii aj najbližších a je mi úplne jedno, či sa v ňom hovorí slovensky, alebo česky. Iná vec však je, že schopnosť počúvať slovenčinu v Česku slabne, aj keď napríklad Česká televízia bežne vysiela slovenské filmy a seriály v pôvodnom znení. Najnovšie Inšpektora Maxa, ktorého zase režírovali českí režiséri Jiří Chlumský a Petr Nikolaev.

Snímka Richard Müller: Nespoznaný predstihla v očiach českých kritikov okrem iného celovečerný portrét Červená od Olgy Sommerovej. Životný príbeh 92-ročnej opernej speváčky Sone Červenej akoby priamo podnecoval porovnávať ho s nutkavým pohľadom do súkromia i tvorby hviezdy slovenskej popmusic. Nielen pre celkom protikladný prístup oboch protagonistov k vlastnému životu aj práci či pre úplne antagonistický obraz toho, ako sa človek vyrovnáva s popularitou a so slávou. Je to aj pre osobito rozdielne Removo a Sommerovej poňatie, keď každý z nich volil prístup plne adekvátny povahe objektu svojho skúmania i svojej vlastnej filmárskej letore. Tu je každé porovnávanie krátke, človek môže len vyjadriť potešenie nad rôznorodosťou filmárskych poetík i vôľou prispieť k poznaniu zložitosti ľudskej existencie.

Domnievam sa, že z podobných dôvodov bol ocenený aj výkon Zuzany Kronerovej v Babe z ľadu, hoci príbeh, za ktorý získal Bohdan Sláma cenu za najlepší scenár, je neporovnateľný tak s excitovaným obrazom domácej Müllerovej kariéry, ako s dôsledne budovaným svetovým renomé Červenej. Koľkí z nás sú však zakliati v ľade svojich i cudzích predsudkov, ostychu a zatuchnutých zvyklostí, podobne ako postava Kronerovej? Koľko ľudí zbiera silu na čin v rýdzom súkromí, bez podpory, bez potlesku publika, bez pozlátky mediálneho záujmu? Alebo má skutočne pravdu Jana Machalická, ktorá napísala (Lidové noviny 22. 2.), že „výrazom bezmocnosti je nominácia Slámovej Baby z ľadu na Oscara. Posielať do svetovej súťaže film z okresných pretekov je vážne zúfalstvo...“?

Ja si myslím, že výrazom zúfalstva sú skôr podobné súdy, vynášané bez najmenšej argumentácie, v akomsi svätom rozhorčení zo všetkého a nad všetkými. Kedysi sa hovorilo „co je české, to je hezké“, dnes akoby sa to zvrtlo v pravý opak. Pritom celé toto sebatrýznenie sa vylieva práve na tom lepšom, zatiaľ čo ozajstné zbytočnosti si práve pri filme nikto ani nevšimne. V tom, zdá sa mi, zažíva slovenský film lepšie roky: berie sa a je aj braný vážnejšie, zodpovednejšie, empatickejšie. Možno je to iba syndróm pohľadu zvonka, ale či už sa mýlim, alebo nie, rozhodne vítam, že spontánna spolupráca českej a slovenskej kinematografie pokračuje a snáď aj bude pokračovať. Pripravované koprodukčné projekty, za ktorými stojí Miro Remo či Peter Kerekes, by azda mohli pohnúť českých kritikov, aby nabudúce brali na zreteľ aj filmy s minoritnou českou účasťou. Rozhodne sa dá predpokladať, že budú stále viac české či česko-slovenské než najrôznejšie súčasné europudingy bez chuti a bez zápachu.

Jan Lukeš (filmový historik)