Slovenskí producenti skúšajú aj inú ako „českú cestu“

Najčastejším koprodukčným partnerom slovenských filmov je Česko. A je naozaj častým. Prirodzene, viaže nás spoločná história, kultúrne prieniky, pretrvávajúce medziľudské väzby... So zvyšujúcim sa objemom domácej filmovej produkcie však pribúdajú aj koprodukčné pokusy s inými krajinami. Aké sú skúsenosti slovenských producentov z takýchto spoluprác? 

Ak sa na vec pozrieme v historickom priereze, v rokoch 1990 až 2018 vzniklo 30 majoritne slovenských celovečerných filmov, nakrútených (aj) v inej ako českej koprodukcii (25 hraných a 5 dokumentárnych). Relatívne často vstupovalo do spolupráce Nemecko, no objavovalo sa aj Poľsko či Maďarsko a vzniklo napríklad aj niekoľko koprodukcií s Francúzskom.

Teraz sa zameriame na niekoľko filmov z posledných troch rokov a začneme pri koprodukciách s najbližšími krajinami. V roku 2016 nakrútil Michal Kollár slovensko-česko-poľskú detektívku Červený kapitán. Kollár bol pri nej nielen v pozícii režiséra, ale i producenta, a ako vysvetľuje, na adaptácii literárnej predlohy Dominika Dána chcel od začiatku spolupracovať so zahraničným kameramanom, ideálne s niekým z poľskej kameramanskej školy. Predovšetkým sa mu však do hlavnej úlohy vyšetrovateľa Krauza hodil herec Maciej Stuhr. Tieto dve pre Kollára základné kreatívne zložky ho nasmerovali k Poľsku. Ako dodáva, druhotným dôvodom bolo financovanie, zo slovenských zdrojov by totiž taký náročný projekt nedokázal pokryť. Poľskú producentku Agnieszku Kurszydlo našiel prostredníctvom networkingového programu Producers on the Move, na ktorom sa zúčastnil v roku 2011 v Cannes. Na rozbehnutie tejto koprodukcie bola dôležitá garancia podpory zo slovenských verejných zdrojov aj z Českej televízie. Akú skúsenosť má Kollár s nastavením verejnej podpory kinematografie v Poľsku? „Vzhľadom na sebavedomie poľskej kinematografie – v tom čase rezonoval historický úspech filmu Ida – sa na náš projekt nahliadalo rezervovane. Napokon, išlo o slovenskú detektívku, ktorá do Poľska dejovo ani priestorovo nepresahuje. Zavážila však spomenutá účasť renomovaného herca aj kameramana či potreba špecifickej architektúry Krakova.“ No a koprodukcia ovplyvnila i následný distribučný život filmu, ktorý sa premietal aj v poľských kinách. Dostal sa tam do širokej kinodistribúcie vrátane multiplexov, čo podľa Michala Kollára nebolo dovtedy pri podobných koprodukciách bežné, a ak sa v Poľsku premietali, tak v klubových kinách.

5 x 5 =1968

Do koprodukcie s Poľskom nedávno vstúpil aj Peter Kerekes pri dokumente Okupácia 1968 (2018). Bolo to však o dosť zložitejšie, pretože išlo o slovensko-česko-bulharsko-poľsko-maďarský film. Vytvoriť takúto koprodukciu bolo podľa Kerekesa prirodzené rozhodnutie vzhľadom na to, že projekt tvorí päť krátkych filmových príspevkov a každý vypovedá o okupácii Československa z pohľadu jednej z okupačných krajín, konkrétne Ruska, Poľska, Maďarska, Nemecka a Bulharska. „Rokovania o koprodukcii sa začali v roku 2017, všetko, samozrejme, záležalo na prvom kroku – podpore Audiovizuálneho fondu a RTVS na Slovensku,“ hovorí Kerekes. „Mali sme pripravených niekoľko záložných plánov pre prípad, že by sme nedostali peniaze od poľského, maďarského alebo bulharského fondu. Ale projekt bol tak dobre pripravený (hlavne vďaka podpore na vývoj z programu MEDIA, AVF a Visegrad Fund), že sme nemali problém s financovaním zo strany národných fondov a televízií.“ O túto podporu sa starali jednotliví koproducenti, takže Kerekes nevie presne opísať povahu tohto procesu. „Ale podpora v rámci minoritnej koprodukcie je všade v Európe približne rovnaká. Tu sme mali výhodu, že sme v rámci bulharskej, poľskej a maďarskej koprodukcie mali reálny kreatívny štáb z danej krajiny a reálny obsah, ktorý sa na danú krajinu viazal. Bol to úplne win-win projekt pre všetkých zúčastnených.“ Podľa Kerekesa bolo dôležité, aby sa dalo spoľahnúť na jednotlivých koproducentov, že budú dodávať svoje materiály načas a v danom formáte. „V podstate sa forma produkcie priblížila obsahu filmu. Bola to zložitá, koordinovaná akcia piatich krajín.“Samozrejme, koprodukcia mala vplyv aj na distribučný život hotového diela. „Film mal festivalové uvedenie v ten istý mesiac v štyroch krajinách – v Bulharsku, Nemecku, Maďarsku a Poľsku – a takmer naraz televízne uvedenie na Slovensku, v Česku, Maďarsku a Bulharsku.“ 

Putovanie na severovýchod s koproducentmi z juhu a zo západu

Film Out (2017) režiséra Györgya Kristófa vznikol v koprodukcii Slovenska, Maďarska a Česka. Slovenský producent snímky Marek Urban vysvetľuje, že príbeh je inšpirovaný skúsenosťami samotného režiséra, ktorý pochádza z východného Slovenska, má maďarskú národnosť a istý čas žil v Pobaltí. „Už od začiatku sme vedeli, že hlavná postava bude vychádzať z tohto prostredia a hovoriť slovensky, maďarsky a čiastočne rusky. Na scenári pracovali okrem Györgya ďalší dvaja scenáristi, Gábor Papp a Eszter Horváth. Súčasne sme pracovali na slovenskej, maďarskej a anglickej verzii scenára. V tejto konštelácii nám pripadalo celkom prirodzené pokúsiť sa získať maďarského koproducenta.“ Urban ďalej hovorí, že dohode s maďarským partnerom predchádzalo to, že Kristóf získal od Audiovizuálneho fondu štipendium na vývoj scenára a potom dostal projekt aj tunajšiu podporu na producentský vývoj. Čo sa týka podpory z maďarských verejných zdrojov, tvrdí, že pri minoritnej koprodukcii je to komplikované. „Nám určite pomohlo, že hlavná postava filmu bola slovensko-maďarská a na scenári pracovali dvaja maďarskí scenáristi. Podarilo sa nám tam získať podporu aj vo fáze vývoja. Na minoritu to bolo vôbec prvý raz v histórii maďarského fondu, preto museli meniť nejaké formálne nastavenia, aby to boli schopní procesne vyriešiť,“ozrejmuje Urban a dodáva: „Táto fáza vývoja je v Maďarsku dosť odlišná. Na scenári sa s dramaturgmi fondu intenzívne pracuje a výsledkom je stanovisko fondovej komisie, či je vhodné projekt odporučiť na produkciu.“ Priznáva, že v Maďarsku bola podmienka preinvestovať tam 80 percent z poskytnutej podpory, no vzhľadom na koncept filmu Outto bolo prirodzené. Z Maďarska bol aj predstaviteľ hlavnej úlohy Sándor Terhés a kameraman Gergely Pohárnok, s ktorými pracovali už od fázy vývoja. „Zvyšok štábu sme kombinovali aj s ohľadom na záväzky voči fondom,“ dopĺňa Urban. A konštatuje, že koprodukcia s Maďarskom priniesla i výhodu uvedenia filmu v tamojšej kinodistribúcii. Outmal zároveň úspešný festivalový život, keď ho zaradili aj do súťaže Un Certain Regard na festivale v Cannes v roku 2017. 

Čiara a Pivnica, Ukrajina a Rusko

Divácky (i festivalovo) úspešný titul Čiara (2017) v réžii Petra Bebjaka vznikol v slovensko-ukrajinskej koprodukcii. Ako vysvetľuje slovenská producentka Wanda Adamík Hrycová, bola to prirodzená kombinácia vzhľadom na to, že príbeh snímky sa čiastočne odohráva na Ukrajine a od začiatku do nej chceli obsadiť aj tamojších hercov. „Od nápadu k realizácii tejto spolupráce to bola cesta dlhá, tŕnistá, s veľmi neistým koncom. Ukrajina nie je Česko, nemali sme tam v tom čase žiadne kontakty, medzi našimi krajinami neexistovala v kinematografii žiadna spolupráca, nevedela som, na koho sa obrátiť. Vyžadovalo to veľa pátrania, rozhovorov, ciest tam i na rôzne medzinárodné festivaly a fóra, kým som našla tú správnu spoločnosť,“spomína Adamík Hrycová. Aj v tomto prípade však platilo, že na žiadanie dotácie na Ukrajine bola nevyhnutná domáca podpora projektu. „Na Ukrajine majú vo filmovom fonde niekoľkonásobne viac peňazí než u nás. Štát si tam uvedomuje, aká je kinematografia pre rozvoj kultúry dôležitá, a venuje jej patričnú pozornosť. V tomto im môžeme len závidieť.“ Slovenská producentka poznamenáva, že pre Ukrajinu bola spolupráca so Slovenskom na takomto filme lákavá, no medzi ich najvýznamnejšie obavy patrilo, aby nevyzerali ako národ pašerákov a prevádzačov. A podľa nej bola táto spolupráca v mnohom úplne odlišná od koprodukcií s Českom. „Najväčší rozdiel – samozrejme, okrem jazykového – vyplýva z toho, že Ukrajina je mimo Európskej únie a Schengenu. Výroba Čiary 

tak bola nesmierne komplikovaná.“ Vďaka tejto koprodukcii sa však film dostal aj do ukrajinskej distribúcie.

Lívia Filusová hľadala koprodukčného partnera na projekt Pivnica(r. Igor Vološin) nielen v Česku, ale najmä v Rusku. To je v našich končinách výnimočný jav, pozrime sa teda na túto spoluprácu bližšie. „Pri zvažovaní voľby režiséra z Ruskej federácie bola zároveň prirodzená i úvaha o hľadaní ruského koproducenta. Pre mňa to bolo zásadné a nevyhnutné predovšetkým z hľadiska financovania projektu, administratívno-organizačného zabezpečenia pozície režiséra a nemenej zaujímavý bol pre mňa ruský trh, kde sa slovenské filmy v distribúcii doteraz neobjavili,“vysvetľuje Filusová. „Na to, aby sa projekt so zahraničnými tvorcami – v našom prípade ruskými – správne naštartoval a aby bol celý proces realizácie a následnej exploatácie filmu funkčný, je koprodukčný partner významným benefitom. Po finančnom nastavovaní projektu sme sa s ruskými partnermi dohodli na rozsahu ich podielu a na základe toho vznikla dohoda o obsadení tvorivých pozícií vo filme, konkrétne o obsadení hlavnej ženskej úlohy a z tvorivých zložiek režiséra a strihača z ruskej strany.“ Výber konkrétneho ruského partnera nebol jednoduchý a trval relatívne dlho vzhľadom na to, že Filusová sa snažila podrobne zmapovať tamojšie producentské prostredie, čo komplikovala aj skutočnosť, že nikto zo slovenských producentov nemá skúsenosť so spoluprácou s Ruskom a naopak. V tomto procese však pomohol režisér Igor Vološin. „Ruský filmový trh nie je nastavený na koprodukčné projekty v takom rozsahu, ako je to u nás alebo všeobecne v Európe. Preto nie je jednoduché presvedčiť ich o zmysle takéhoto partnerstva,“poznamenáva Lívia Filusová. Do koprodukcie vstúpila po získaní podpory z Audiovizuálneho fondu, ale s ruskou stranou už mala podpísanú zmluvu o budúcej zmluve a ruská strana prejavila záujem finančne podporiť jej projekt. „Podpora zo štátnych zdrojov v Rusku, to jest z ministerstva kultúry, sa udeľuje raz za rok, preto sa tam koncentruje veľká konkurencia a počet žiadostí sa pohybuje okolo stovky. Myslím, že nastavenie podmienok je veľmi podobné tým našim – to znamená, že projekt musí mať zabezpečené financovanie, veľký dôraz sa kladie na osobnosť režiséra, kvalitu scenára a dôležité je i portfólio producenta. Výška podpory pri ruských filmoch býva značne vyššia ako u nás, koprodukčné projekty sa podporujú nižšou sumou.“Slovenská producentka dodáva, že v záväzkoch sa koprodukcia s ruskou stranou veľmi nelíši od štandardných podmienok s inými krajinami. Pri porovnaní so spoluprácou s Českom však hodnotí túto skúsenosť ako oveľa zložitejšiu. „S Českom funguje vzájomná informovanosť, poznáme možnosti a podmienky financovania a zdroje, ktoré môžeme z českej strany očakávať. Pri spolupráci s ruským producentom bola najnáročnejšia komunikácia týkajúca sa zmluvných podmienok, administratívna záťaž v zmysle právnych dokumentov a ďalšie povinnosti súvisiace napríklad s povolením na pobyt, ktoré sa muselo počas príprav a realizácie niekoľkokrát obnovovať. V procese vývoja projektu, keď sa cizeloval scenár a konali sa kreatívne stretnutia s autormi, bolo nutné zabezpečovať tlmočenie, takže to bolo finančne aj organizačne komplikovanejšie.“ Samotnú spoluprácu však Filusová hodnotí pozitívne a oceňuje ústretovosť ruského koproducenta. 

Daniel Bernát
foto: Out - sentimentalfilm, Pivnica - FURIA FILM

Vznikajú filmy v spolupráci s Rumunskom, Írskom aj Francúzskom

V predchádzajúcom texte sme písali o filmoch, ktoré už tunajší diváci mohli vidieť v kinách. Existuje však aj niekoľko zaujímavých koprodukčných snímok, ktoré zatiaľ neboli dokončené. Jednou z nich je Láska z celuloidu (r. André Bonzel), na ktorej pracuje slovenský producent Juraj Krasnohorský v spolupráci s francúzskym partnerom. „Film Láska z celuloidu má francúzskeho režiséra a autora scenára, bolo teda prirodzené realizovať koprodukciu práve z Francúzskom,“ hovorí Krasnohorský. „Otázka v tomto prípade skôr znela, prečo Slovensko a slovenský producent. To vyplýva z faktu, že s Andrém Bonzelom spolupracujeme už vyše 15 rokov, vzájomne si dôverujeme a Slovenský filmový ústav ako kľúčový partner prináša prostredníctvom svojho pracoviska na digitalizáciu archívnych filmov pridanú hodnotu, akú by bolo aj vo Francúzsku ťažké nájsť.“ Krasnohorský si na producentskom workshope EAVE vytypoval tri francúzske spoločnosti, s ktorými rokoval, a napokon sa rozhodol pre Les Films du Poisson s dlhoročnou tradíciou. V prvom rade sa však snažil zabezpečiť podporu projektu z Audiovizuálneho fondu, aby mohol otvoriť diskusiu s koproducentmi. Láska z celuloidu však získala aj podporu z francúzskeho filmového fondu CNC. „Ten má jedno špecifikum, že o podporu môže žiadať autor filmu a až v momente, keď s projektom uspeje a získa podporu, musí uviesť vo Francúzsku etablovanú filmovú spoločnosť, ktorá bude film realizovať ako delegovaný producent,“ ozrejmuje Juraj Krasnohorský. „Práve to sme spravili. Spoločne s režisérom sme pripravili a obhájili projekt v jeho mene a až následne sme potvrdili spoluprácu s Les Films du Poisson. Bolo to strategické rozhodnutie, ktoré nás stavalo do výhodnejšej pozície pri negociácii. Film sa uchádzal o podporu v balíku projektov režisérov, ktorí už majú za sebou aspoň jeden film. Konkurencia bola teda veľmi silná. V našom prípade komisiu jednoznačne presvedčila kvalita scenára, keďže v momente žiadosti sme ešte nemali francúzsku produkčnú spoločnosť, a teda komisia posudzovala len scenár.“ Podľa neho je základným kritériom na vznik koprodukcií osobná dôvera producentov, preto je prirodzené, že najviac spoluprác vzniká s českými partnermi, ku ktorým majú slovenskí producenti blízko. Mladšie generácie sa však už obzerajú aj po iných krajinách a vďaka medzinárodným workshopom a koprodukčným fóram získavajú nové kontakty. „Pre mňa je Francúzsko známym teritóriom, keďže som tam študoval aj dlho žil. Oproti koprodukcii s Českom je však spolupráca o niečo náročnejšia, pretože cena práce nie je na Slovensku a vo Francúzsku rovnaká. Navyše krajiny so silnou kinematografiou a silným ekonomickým potenciálom, ako je Francúzsko, sa v negociácii pri koprodukcii stavajú voči nám do dominantnej pozície. Toho sa však netreba báť, vždy sa dajú vyrokovať férové podmienky. Pre mňa ako producenta je hlavným kritériom, či má koprodukcia aj iný zmysel ako finančný – konkrétne, či pri koprodukcii vznikne lepší film ako bez nej.“

Režisér a producent Ivan Ostrochovský pracuje na svojom hranom filme Posol, ktorý vzniká v slovensko-rumunsko-česko-írskej koprodukcii. K takejto spolupráci viedli Ostrochovského praktické potreby. „Vo filme hrá vynikajúci rumunský herec Vlad Ivanov a scenár písala spolu so mnou a s Marekom Leščákom Angličanka Rebecca Lenkiewicz, ktorú nám sprostredkoval írsky koproducent Mike Downey.“ Ostrochovský vysvetľuje, že írsky a český koproducent boli jasní už pri podávaní žiadosti na Audiovizuálny fond, Rumunsko do projektu vstúpilo pred podaním žiadosti na fond Eurimages. Posolzískal podporu nielen z uvedených fondov, ale aj z českého a rumunského fondu kinematografie. „Rumuni majú vo fonde pomerne komplikovanú žiadosť. Majú bodový systém, ktorý treba naplniť, aby ste vôbec mohli žiadať o podporu. V každom prípade, čo sa týka výšky podpory, sú naším najväčším koproducentom.“ Ostrochovský tvrdí, že scenár nijako neprispôsobovali z dôvodu viacstrannej koprodukcie, tému filmu považuje za zrozumiteľnú v každej zúčastnenej krajine. V tejto súvislosti dodáva, že „problém bol skôr s fondom Eurimages a programom MEDIA, kde sa obávali, či filmu porozumie ,západný divák‘“.

A ako hodnotí túto skúsenosť pri porovnaní s českou koprodukciou? Podľa neho je prirodzené, že pre Slovensko je najlogickejšia a najmenej komplikovaná koprodukcia s Českom vzhľadom na to, že filmové fondy oboch krajín medzi sebou dlhodobo komunikujú, kým rumunská koprodukcia bola administratívne náročnejšia. Myslí si však, že je otázkou času, keď začnú jednotlivé fondy v ďalších krajinách navzájom viac komunikovať a dohodnú sa jednoduchšie pravidlá koprodukcií. „Zo skúsenosti však musím hlavne povedať, že nikdy nejde o to, ako sú nastavené podmienky v daných krajinách. Rozhodujúce je, koho máte v danej krajine ako koproducenta. Šikovný a aktívny partner vás nezaťažuje komplikáciami, ani keď sú podmienky nastavené národným fondom pre vás nevýhodnejšie. Je to proste vždy o ľuďoch a korektných vzťahoch, nie o systéme.“

dan