Marcel Šedo,

vedecký pracovník na FTF VŠMU  

Ach, škoda, že Boreovi synovia tie okrídlené psy nezabili. Možno by sme dnes pri kultúrnych podujatiach netrpeli nespočetnými Fineovými príkoriami. Stačí si sadnúť do prítmia ľubovoľnej kultúrnej ustanovizne, a ak máte tú smolu, že je vôkol vás početné diváctvo, zaručene sa niekde vo vašom okolí objaví nejaká tá harpya. Niekedy na seba vezme podobu egomaniackeho bľabotu, o chvíľu sa ukryje do komunikačného zariadenia a hučí uprostred katarzie, no a predovšetkým po sebe zanecháva kôpku výkalov. Pre neveriacich Tomášov odporúčam najmä návštevu multiplexov. Harpyu, to zdegenerované dieťa bezbrehého individualizmu, však stretnete prakticky všade. I v artových kinách, v divadlách, v opere... Takáto vrcholná neúcta, až pohŕdanie tvorcami a interpretmi a neslušnosť voči spolusediacim je čírym obrazom detinskosti – jej netrpezlivosti, nesústredenosti, narcizmu, sebectva a rozmaznanosti. Pokiaľ sa konzumentovi, navyknutému na vládnutie nad dielom a na „multitasking“ v podobe jedenia prázdnych kalórií a spomínaného bľabotu, niečo znepáči, automaticky nastáva vzbura. Nahnevá sa, hodí sa na dlážku a rumázga. Asertívnosť spolusediacich, žiaľ, pomáha len zdanlivo – emócie sú následne príliš rozbúrené a možnosť opätovného vnorenia sa do toho zvláštneho stavu medzi vnímaním a snívaním je narušená.

Koho by navyše lákala opätovná návšteva kina po tridsiatom zážitku tohto druhu? Prečo by som sa mal na umelecké podujatia chodiť hádať so sebeckými indivíduami? V takomto prípade umelecké podujatie prestáva byť kolektívnym rituálom, oslavou, pri ktorej opúšťame každodennosť a zautomatizovaný spôsob videnia sveta, oslavou, pri ktorej sa z individuálneho stáva kolektívne a z imanentného transcendentné. Takéto podujatie sa stáva len neustálou polemikou so spolusediacimi, ktorú zažívame každý deň v práci, na cestách, v obchodoch. Rituál je zničený, pretože niektorí účastníci nedodržali to najdôležitejšie – pravidlá. Pôžitok z diela umrel spolu s kultúrnosťou a so slušnosťou. Mimochodom, je to tá istá slušnosť, o ktorú sme bojovali na námestiach počas celého minulého roka.

Existuje nádej na zmenu? Zdá sa, že nie. Kultúrne inštitúcie musia bojovať o každého diváka a oklieštené malým rozpočtom si nemôžu dovoliť platiť zamestnancov, ktorí by dozerali na poriadok v sálach. Otázkou je, prečo nie je zrejmé každému z nás, že pokiaľ bude centrom nášho záujmu a snáh výlučne „ja“, zostane nám časom len zničený verejný priestor a spoločnosť. Sledujeme to v politike, na schátraných námestiach, vo vizuálnom smogu... A dnes už aj vo svätyniach kultúry a morálky.