EUGEN GINDL

Scenárista, publicista, politológ, aktivista Eugen Gindl mal skúsenosti z rôznych oblastí, až by bola škoda nevyužiť ich aj vo filme. Vo februári oslávi 75. narodeniny. 

Na konci 60. rokov absolvoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a vzápätí odišiel študovať publicistiku a politológiu na Freie Universität do Západného Berlína, ktorý „bol v tom čase neobyčajným mestom aj v rámci Nemecka. Sústreďovala sa tam nemecká bohéma, okrem iného aj ľudia, ktorí nechceli ísť na vojnu. [...] Proste, bol tam veľmi pestrý život v každom ohľade a veľmi rušný život politický.“ Už v tom čase sa u Eugena Gindla formovali témy, ktorými sa zaoberal počas celej svojej kariéry.

Po návrate na Slovensko začínal ako reportér v týždenníku Život. Spočiatku sa pohyboval v ochranárskych skupinách a prispieval najmä textami o horolezectve a jaskyniarstve. K tvorbe scenárov sa dostal postupne, dopomohlo mu k tomu písanie športových poviedok. V 70. rokoch napísal s Ondrejom Sliackym svoju prvú rozhlasovú hru Vynes nahoru svoj hrob, ktorá sa venovala peripetiám tragickej československej výpravy do Himalájí. Tento príbeh neskôr nakrútil Jozef Zachar ako televízny film. Pri spoločných projektoch sa stretol aj s režisérom Jánom Fajnorom, ktorého považuje za jedného z najpozoruhodnejších dokumentaristov svojej doby. Ďalej spolupracoval napríklad s Jánom Pirohom, Martinom Hollým, Ladislavom Kabošom a niekoľko jeho scenárov zrealizoval v televízii režisér Stanislav Párnický. Platí to aj o Hĺbkovom rekorde, ktorý podľa Gindla „vychádzal z autentického príbehu jedného geniálneho vynálezcu z Prievidze, ktorý narazil na všetkých úrovniach. Zároveň sme v tom ukázali aj úlohu médií, oportunizmus, strach atď., i nadriadených orgánov, lebo o tom všetkom rozhodovali aj stranícke orgány.“V období socializmu však zostalo viacero látok, ktoré Gindl spracoval, nezrealizovaných, medzi nimi napríklad paródia na horolezecké expedície Výstup na veľhorualebo Čistička hrdzavých sĺz, ktorú mal realizovať Fero Fenič. Výberom tém často balansoval na „hrane možného“, ako to nazval sám Gindl. Na sklonku bývalého režimu napísal scenár k filmu Keď hviezdy boli červené s kritickým pohľadom na éru komunizmu. Dušan Trančík ho nakrútil v roku 1990 a snímka sa dostala do súťaže prestížneho Berlinale.

Eugen Gindl bol členom koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, pôsobil ako šéfredaktor periodika Verejnosť, slovenskej časti Stredoeurópskych novín, bol spoluzakladateľom mesačníka OSa dodnes vedie časopis o astronómii Kozmos. Čo sa týka porevolučného prepojenia na filmovú tvorbu, spomeňme napríklad jeho účinkovanie po boku Fedora Gála v dokumente Martina Hanzlíčka Krátká dlouhá cesta (2000), v ktorom rozvažujú o historických zlyhaniach ľudstva predovšetkým vo väzbe na druhú svetovú vojnu. Z neskoršej e-mailovej komunikácie tejto dvojice sa zase zrodila kniha Two up. Ako jeden z najdôležitejších projektov svojej kariéry hodnotí Gindl dokument o prvom filmárovi na území Slovenska Eduardovi Schreiberovi Grimasy Friederiky Schüllerovej (r. Ján Šuda, Marek Šulík, 2015), na ktorom scenáristicky spolupracoval a aj v ňom účinkuje. Podieľal sa i na scenári celovečerného debutu režiséra Martina Repku Návrat bocianov (2007). 

Vo svojej bohatej publikačnej a literárnej činnosti sa Eugen Gindl špecializuje na reportážny žáner. Zbierka reportáží z rokov 1971 až 2004 vyšla v knihe Čelom vzad, ozvena!. Aktuálne má na trhu novinku Svetobežník bez pasu. A môžeme spomenúť aj divadlo, napríklad úspešné inscenovanie jeho Karpatského thrilleru na doskách SND. 

Lena Bohunicki (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: archív SFÚ/Mirka Cibulková