Keď hrá triangel

Slovenský filmový ústav vydal na DVD aj blu-ray nosičoch digitálne zreštaurovaný film Prípad Barnabáš Kos (1964). Príbeh trianglistu, ktorého povýšia na riaditeľa orchestra, hoci na takúto pozíciu nie je kompetentný, hovorí nielen o svojej dobe. Nejde iba o časť skladačky našej filmovej histórie, zapadne aj do obrazu dneška. Kos je večnou realitou, či už ako človek systémom využitý, alebo ako ten, kto systém využíva. Karvašova a Solanova satira bola a je nekompromisne namiereným prstom. V „brutalite“ pravdivosti možno nič neprekoná Karvašovu Polnočnú omšu, ale autor dokázal byť ostrý, hoci iným spôsobom, aj v niekoľkostránkovej satire. Napriek všetkým peripetiám sa spolu so Solanom nebál angažovanosti a vytvorili filmy-svedectvá. Prípady. 

Polnočnú omšu nakrútil český režisér Jiří Krejčík. Do kín išla v roku 1962, keď Peter Solan uviedol film Boxer a smrť. Po Polnočnej omši mala nasledovať ďalšia filmová adaptácia Karvašovej predlohy – poviedky Barnabáša Kosa vzostup a pád, ktorá bola vlastne pôvodne plánovaná ešte pred satirou Čert nespí (r. P. Solan, František Žáček, 1956). Záujem o tento krátky, no aktuálny text mala Koliba aj Barrandov. Napokon však trvalo dekádu, než mohol Solan Barnabáša Kosa nakrútiť. Ako píše Martin Kaňuch vo svojom texte Film ako prípad, publikovanom v časopise Kino-Ikon 1/2017: „V takto vyznačenom širokom zábere jednej dekády ponúka história realizácie projektu komplexný obraz o možnostiach i limitoch filmovej tvorby, o peripetiách jej riadenia či ovládania. ,Kosovčina‘, rôzne aktivovaná ambicióznosť neschopných, predstavuje jeden z najpríznačnejších spoločenských fenoménov, sféra umenia nebola výnimkou. Elán sebareflexivity, jeden z kľúčových príznakov predlohy i filmu, prebúdzal podozrenie u reálnych Kosov v najrôznejších funkciách filmového podniku, štátnych i straníckych orgánov.“

Rok 1954 – prvý scenár filmu Prípad Barnabáš Kos od Ivana Osvalda (napísaný v spolupráci s Karvašom), ktorý sa zameriaval najmä na premenu nenápadného trianglistu. Scenár bol zastavený s odôvodnením, že sa nepodarilo prekonať rozpor medzi literárne funkčnou, zovretou satirou, a filmovým výrazom.

Verzia literárneho scenára z roku 1958 (Solan, Maximilián Nitra, Karvaš) akcentovala z predlohy mechanizmy mocenských štruktúr a s tým spojenú nekompetentnosť a byrokraciu – to všetko v intenciách súdobých spoločensko-politických pohybov. Nebolo ťažké priradiť k postavám reálnych „námestníkov“. Scenár bol schválený 11. marca, no už 26. mája riaditeľ Hraného filmu Július Jaššo prerušil prípravy na nakrúcanie. A nič sa nezmenilo ani po úpravách scenára smerom k zmierneniu výsmechu. 

Ďalší pokus nasledoval až v roku 1963, Karvaš spolupracoval na novej verzii s Albertom Marenčinom. Kos sa už medzičasom stal symbolom a prívlastkom – o kosovčine sa hovorilo ako o nebezpečnej chorobe spoločnosti. Navyše autori satiru konfrontovali s vtedy populárnou poetikou absurdného divadla, čo tému prehĺbilo a jedného námestníka nahradil systém v celej svojej obludnosti. Znepokojivý je záver, ktorý dáva tušiť, že Kos (hrá ho Josef Kemr) je možno nateraz zbavený funkcie, ale pripravený prijať ďalšiu. Tretia adaptácia sa zároveň užšie zamerala na orchester a hudbu, čo určilo vizuálnu koncepciu filmu, ktorý so samozrejmosťou reaguje na aktuálne pohyby v umení a rozpráva moderným jazykom. Obrazové kompozície a štruktúrovanie prostredí komunikovali so súdobými výtvarnými trendmi. Tento „poučený“ prístup ešte posilnil žiadanú intelektuálnu náročnosť snímky, ktorá chcela rozmýšľať a experimentovať. A chvíľu to aj robila. „Solan nakoniec zrealizoval film o Barnabášovi Kosovi ako prípadovú štúdiu o nepremožiteľnosti absurdity,“ píše v závere textu Film ako prípad Martin Kaňuch. „Najviac ale pripomína podstatu jeho dlhoročných bojov o tvorivú slobodu.“

Dobová kritika prijala film skôr vlažne, často s výhradami. „Čo zapríčinilo, že filmové spracovanie nedosahuje úroveň literárnej predlohy či literárneho scenára?“ pýtal sa Milan Polák v Pravde. Ján Šuda v Kultúrnom živote napísal: „... Prípad Barnabáš Kos pri všetkých výhradách a námietkach, ktoré k nemu vyslovíme, nesie pečať vážneho a vo svojom žánri cieľavedome hľadajúceho činu.“ Šuda filmu vyčítal napríklad to, že sa autorom scenára „nepodarilo plne preštylizovať polohu poviedkovej predlohy do jednotnej polohy nového dramatického tvaru. Spor dvoch poetík je tu zjavný.“ A Peter Mihálik v denníku Ľud konštatoval, že týmto filmom Solan potvrdil, že ešte stále nie je vyhranený. „Zdá sa, že satira je u neho neschodnejšia cesta ako tá, ktorú naznačil vo filme Boxer a smrť. Prípadom Barnabáš Kos sa otvorila nová plocha v slovenskom filme. Plocha intelektuálnej satiry, kde moderné výrazové prostriedky dávajú dielu všeobecnejší význam. K ďalšiemu zmapovaniu tejto oblasti si treba uvedomiť cit pre mieru a nosnosť predlohy.“

Pozitívne sa k filmu stavia vo svojom texte pre časopis Film a doba Agneša Kalinová. V závere svojho článku hodnotí: „Nazdávam sa, že práve pre tieto vlastnosti – inteligenciu, precízne zacielenie, striedmosť – je tento film nesporným prínosom v oblasti slovenskej filmovej komédie, ktorá doteraz neoplývala nadbytkom tu spomínaných vlastností. A pre tieto vlastnosti, tak isto ako pre vážnu, spoločenskokritickú zaangažovanosť diela, možno prejsť ponad určitú nevyváženosť niektorých partií, najmä pri spodobovaní styku Kosa s vyššími inštanciami, kde štýl filmu nečakane zabieha do príliš abstraktno-metaforických polôh.“ Zatiaľ čo Ján Šuda píše: „No hádam najvýraznejšou a najpôsobivejšou scénou je Kosova návšteva Úradu, ktorého odľudštený aparát je izolovaný anonymitou labyrintu nespočetných zamknutých dverí.“

Práve vizuálna rovina filmu dokáže aj dnes komunikovať s divákom paletou symbolov, metafor a hrou s uhlami záberov, ktoré kopírujú psychologickú kresbu situácie aj charakterov. Obrazová skratka a odkazy vyvolávajú nepokoj. Predlohou filmu je vlastne krátka anekdota, ktorá musela byť rozpísaná do rozsahu celovečerného filmu. Práve v tom je možno hendikep snímky, skratka anekdoty v tejto satire stratila na energii, čo potom vyvažuje práve vizuál. Vo filme je skôr zaujímavý spomenutý posun k absurdite a samotnému gestu absurdného divadla. Z dnešného pohľadu je však dôležitá nadčasovosť témy, zachytenie a kritika negatívnych symptómov doby a jej umelecké spracovanie vo forme satiry. V tom film nezostarol. Môže nás občas vyrušiť archaickosť prejavu, ale živosť charakterov je napriek tomu znervózňujúca. Nejde teda o žiadne prázdne gesto, ani z dnešného pohľadu.  

Časopis Kinečko č. 32 uverejnil v roku 2017 článok Eduarda Grečnera Barnabáša Kosa prípad, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Nebol to prelomový film, ale čosi o tej rigidnej dobe povedal. Kto chcel, rozumel.“ Téma Solanovej snímky je však univerzálna. Preverilo to už len tých desať rokov, než sa ju podarilo zrealizovať. Zmeny akcentov, nové metafory, no toto všetko len potvrdilo, že Kos je večný a metastázuje – v každom systéme. Prípadov pribúda. A čo na to súčasný film? Výrečné môžu byť slová samotného Solana, ktoré vyslovil v rozhovore s Ervínom Bělákom, publikovanom v roku 1963 v Obrane lidu: „Nemôžeme dávať góly, keď budeme len v obrane. Ak budeme útočiť, je to síce riziko, niekedy hádam aj my gól dostaneme, tzn. v termínoch umenia, že sa aj pomýlime. Ale radšej sa budem mýliť pre potenciu, ako sa nemýliť v impotencii.“

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová