Veľká Věra – hlavou proti stropu

„Stropje o nepokoji v človeku, ktorý ostal na polceste, o tom, že strop našich možností je vyššie, než si myslíme,“ vyslovila režisérka Věra Chytilová v rozhovore s Jiřím Cieslarom pre časopis Film a dobav roku 2000. Bola to práve Chytilová, kto prerážal hlavou nie múry, ale rovno stropy politickej a spoločenskej obmedzenosti. Do absolventského stredometrážneho filmu Strop (1961) premietla vlastnú skúsenosť z doby, keď sa dlho rozhodovala prihlásiť na FAMU. Ako od ženy sa od nej očakávalo, že sa vydá, a ako od dcéry živnostníka sa vyžadovalo, že si negatívny kádrový posudok vylepší praxou v robotníckych zamestnaniach. Stalo sa.

Strop je aj o ďalšej životnej skúsenosti: keď si popri štúdiu zarábala ako manekýnka. Chytilová búra rodové stereotypy a hlavnú filmovú postavu, manekýnku Martu, nechá precitnúť zo stavu pasívneho fetišistického objektu a rozhodnúť sa pre životnú zmenu. Strop sa v kinách premietal spolu s filmom Pytel blech (1962) a odštartoval nástup českej novej vlny. Filmotéka Kina Lumière pripravila výber z tvorby Věry Chytilovej pri príležitosti jej nedožitých 90. narodenín. Uvedie tituly U stropu je pytel blech, Ovoce stromů rajských jíme, Panelstory aneb Jak se rodí sídliště, Kalamita, Chytilová versus Forman, Praha – neklidné srdce Evropy, Šašek a královna, Kopytem sem, kopytem tam.

Vo februárovej ponuke ma zaujal aj celkom iný titul: Nesmúť (1969) od gruzínskeho režiséra Georgija Daneliju, po ktorom už istú dobu pátral pravidelný návštevník Filmotéky známy pod prezývkou Čajo: „Nesmúť? Na tom sme boli s Gustom (Dobrovodským) hádam 24-krát. Presne si pamätám. Gusto sa tradične veselo spúšťal dole korzom, typickou tanečnou chôdzou z diaľky spoznateľný, zblízka každého rozveselil a snáď sa aj sám istil – bol horolezec, lozil celý deň hore-dole po Bratislave... Svojimi šibalskými očami si ma rýchlo našiel ako jednu zo svojich obľúbených ,obetí‘. Tip mal – ako inak – od nášho guru Dušana Hanáka. V Mladosti sme z najlacnejšieho prvého, ,šoférskeho‘ radu lízali plátno, valil sa na nás ohňostroj obrazov ľudskej radosti a smútku, opájala nás muzika. Ako Rolling Stones, ale tých u nás nehrali. Bez ohľadu na vstupnú náladu film ju vždy povzniesol. Trik s objednaním fľašky vína pre farára sediaceho v korune stromu sme potom aj viackrát použili. Keď sa neskôr Gusto vrátil z Gruzínska, potvrdil nám, že je to naozaj tak. Prekŕmení bojovými, partizánskymi a inými propagandistickými filmami smevlastne vstali z mŕtvych. Film na nás zapôsobil ako jedna z vtedajších nových látok (vyvolávajúcich závislosť) s prevažne povzbudzujúcimi účinkami. Po dvadsiatej štvrtej dávke sme sa museli ísť liečiť. Ako inak – ďalším, pre zmenu juhoslovanským filmom.“

odporúča filmová historička Eva Filová