VIDO HORŇÁK

(3. 4. 1934 – 24. 12. 2018)

Na sklonku minulého roku zomrel režisér Vido Horňák, tvorca televíznych filmov a inscenácií S RozárkouČierne ovceBuddenbrookovci či Sesternica Beta. Mal 84 rokov.

Rodák z Nového Mesta nad Váhom študoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe, ktorá bola pre neho dôležitou životnou etapou vzhľadom na získané profesijné aj osobné skúsenosti a stretnutia s výraznými umelcami v radoch pedagógov i študentov. Horňák školu napokon nedokončil a koncom 50. rokov zakotvil v Československej televízii Bratislava, kde spočiatku pôsobil ako asistent réžie (bol napríklad pri vzniku Balaďovho filmu Smrť sa volá Engelchen z roku 1960). Jej vysielanie bolo zatiaľ len v plienkach a hľadali sa spôsoby, ako naložiť s jej možnosťami. Podľa Horňáka si však pomerne rýchlo získavala popularitu, pretože s divákmi komunikovali kultivované hlásateľky, program stál na pravidelnosti a postupne obsahoval aj čoraz zaujímavejšie inscenácie, v ktorých sa predstavovala silná generácia hercov zo Slovenského národného divadla. Vido Horňák sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania v roku 1961 a v súvislosti s rozvojom inscenačnej tvorby spomína meno dramaturga a neskôr aj vedúceho tejto redakcie Daniela Michaelliho. Adaptovala sa zväčša literárna a divadelná klasika. „A keď v tom hrali ľudia ako Machata, Filčík, Kráľovičová, Chudík..., malo to svoju dôstojnosť. Kamera ich kúpila a my sme ich viedli k tomu, aby na ňu hrali s mierou. Výsledky začali oceňovať aj súdruhovia a páčilo sa to dokonca v Prahe.“

Horňák poznal hercov veľmi dobre a vedel o nich so zanietením a výstižne rozprávať. Nielen o kúzle ich osobností, charakteristických črtách a silných stránkach ich interpretačného prejavu, ale aj o ich súkromí, z čoho bolo zrejmé, ako blízko k sebe mali a aký význam im režisér prikladal. Lenže na druhej strane sa nespoliehal iba na „istoty“ kvalitného hereckého obsadenia. Sám v súvislosti so svojimi režisérskymi začiatkami v 60. rokoch spomínal, že pri všetkých technických a priestorových obmedzeniach sa snažil hľadať filmovú reč, aby v adaptáciách klasiky nešlo len o strnulé obrazy „literárneho prekladu“. Často oslovoval tých najlepších zástupcov tvorivých profesií (napríklad kostýmového výtvarníka Milana Čorbu, scénografa Romana Rjachovského, medzi jeho kameramanmi boli aj Vincent Rosinec či Dodo Šimončič) a obracal sa i do Česka – tak získal na spoluprácu hudobných skladateľov Zdeňka Lišku či Luboša Fišera alebo strihača Aloisa Fišárka. Do svojich filmov a inscenácií obsadzoval slovenskú hereckú elitu, no siahol aj po českých hercoch – spomeňme hoci Elišku Balzerovú (vtedy Havránkovú) v hlavnej úlohe snímky S Rozárkou (1970), ktorú Horňák nakrútil v rámci Televíznej filmovej tvorby v spolupráci s Kolibou. Adaptácia Šikulovej predlohy je zaujímavá aj z obrazovej (kamera Karel Hložek) a hudobnej stránky (L. Fišer).

V Horňákovej bohatej televíznej tvorbe figurujú okrem iných tituly Mlčanie moraV páse zlomenáRomán o baseZojka a ValerijaČierne ovce (s Danou Medřickou), Piková dámaČudný človekPani Heléne (s Janou Brejchovou), Zenovo vedomieDedičstvo (s Rudolfom Hrušínskym), Húkanie sovyStaroružová dráma. Sám režisér radil k svojim najcennejším dramatickým dielam inscenácie Buddenbrookovci Sesternica Beta. Nakrútil aj niekoľko dokumentov.

Vido Horňák pôsobil ako predseda Únie slovenských televíznych tvorcov, bol členom výboru Slovenského filmového zväzu. V roku 2004 si prevzal Zlatú kameru na MFF Art Film v Trenčianskych Tepliciach a pred štyrmi rokmi mu udelili ocenenie Igric za celoživotný prínos slovenskej kinematografii. 

Daniel Bernát