Jana Ambrózová,

etnomuzikologička

V lete vidíte na jednom brehu Liptovskej Mary rybárov, ako ponorení do ticha čakajú na prvé ranné pípanie nehybných udíc, na druhom zasa hlúčiky teplom rozpálených dovolenkárov, ako si užívajú zaslúžené chvíle voľna. Neviem, na čo všetko myslia, keď sa zapozerajú na vodnú hladinu šírej priehrady. Ja si, šoférujúc na D1 popri Mikuláši, spomeniem vždy na Parížovce a na rodinu svojho kamaráta Mateja Gyarfáša. Všetko pre dokumentárny film Sone G. Lutherovej Zatopené (2016). Trinásť obcí liptovskej doliny bolo vysťahovaných, zrovnaných so zemou a zaplavených 360 miliónmi kubíkov vody. Predstavte si, že váš život a vzťahy s ľuďmi bytostne podmieňuje vzťah k pôde a vy musíte bez opýtania všetko razom navždy opustiť. Rodina Steinovcov, ktorá vlastnila parížovský kaštieľ, toho zažila, žiaľ, omnoho viac a 50-minútový rodinný príbeh statkárov z Parížoviec rozpráva síce malé dejiny, ale trpko odkazuje na veľké dejiny Slovenska 20. storočia. Soňa je skvelá režisérka aj antropologička. Vzorová etnografická práca s pramenným materiálom, parádne vizuálne efekty a strih, citlivo vedené rozhovory s tými, čo ešte žijú, veľa osobného, podaného pútavým filmárskym jazykom... Steinovský kaštieľ nečuší na dne vodnej nádrže. Je to jedna z mála stavieb, ktoré pred nástupom bagrov rozobrali a premiestnili medzi drevenice do skanzenu v Pribyline. V tom čase bola rodina Steinovcov temer zomletá dejinami. Keď v závere filmu Matej kráča priestormi kaštieľa ako bežný návštevník múzea, konsternovaná sledujem každé jeho slovo a snažím sa predstaviť si, čo cíti, aké to asi je, kúpiť si na to miesto vstupenku. Za iných okolností by to možno bol opäť jeho kaštieľ a so Soňou by natočili obyčajnejší dokument o rodinnom historickom sídle. Všetko sa však odohralo celkom inak. Zatopené rozpráva celkom iný príbeh. Príbeh, ktorý treba vidieť. Dovolenke na Mare dodá ďalší, kľúčový rozmer.