Cezhraničnosť filmov

Pri formulovaní kultúrnych politík v oblasti kinematografie bola štvrťstoročie tak na českej, ako aj slovenskej strane podstatná hlavne a predovšetkým argumentácia, že národná kinematografia malých štátov s nízkou cezhraničnou priechodnosťou nemá šancu byť finančne sebestačná. Zároveň sa filmárska obec snažila presvedčiť politikov, že filmy prinášajú okrem kultúrnych hodnôt aj nezanedbateľné efekty hospodárske a všeobecne externé, mimokultúrne.

V rámci týchto sporov sa pozornosť sústredila predovšetkým na presadenie finančných nástrojov podporujúcich kinematografiu a zároveň sa v oboch krajinách chystala komplexná podpora kinematografie, zahŕňajúca celý „život filmu“, jeho rôzne druhy a žánre. Tento koncept, ktorý berie do úvahy vývoj, výrobu, distribúciu, festivaly i vzdelávanie, vyvieral najmä zo skúseností niekdajšieho štátneho filmu, ale i z pokročilých zahraničných systémov a zásadné impulzy mu vtisli aj prípravy Česka a Slovenska na vstup do EÚ. Súčasťou tohto druhu uvažovania bola aj stratégia podpory koprodukcií, prinášajúca celý rad zjavných benefitov, medzi ktoré patrí v prvom rade posilnenie kultúrnej diplomacie, upevnenie partnerských kontaktov, delenie sa o know-how a potvrdenie vzájomnej solidarity. Zahraničná kooperácia je navyše kľúčovým európskym heslom a vstupenkou k ďalším zdrojom, zvyšuje prestíž projektu a v neposlednom rade by mala zaisťovať rozšírenie dostupných trhov pre komerčnú vyťaženosť projektov. Možno práve preto, že sú výhody koprodukcií také zjavné, boli nastavené a realizujú sa bez nutného monitoringu a následnej analýzy. Kým počty filmov natočených v Česku utešene rástli a Slovensko dosiahlo v roku 2017 rekordné čísla návštevnosti domácich titulov, v krajine, ktorá podporuje dané dielo minoritne, sa taký film väčšinou ťažko hľadá alebo má len minimálny dosah na divácku obec. Akoby sa opakovala situácia z konca prvej dekády nového tisícročia, keď sa postupne darilo nachádzať prostriedky na financovanie, ale diskusia, čo a ako financovať efektívne, sa ešte len začínala. Boli to práve analytické podklady, ktoré jasne doložili, čo sa iba tušilo: kde a prečo dochádza k fatálnemu podfinancovaniu, ktoré namiesto kvality prinášalo predovšetkým kvantitu. Už vtedy sa ukazovalo aj to, že ani kvalita nie je samonosná a treba ju s rovnakou energiou a nápaditosťou doručiť k divákovi. 

Autori, ktorí sa v minulých vydaniach tejto rubriky zamýšľali nad úspechom či prehrami jednotlivých titulov v partnerskej krajine, mohli iba klásť otázky: Je problémom jazykové hľadisko? Odcudzenie sa hereckých predstaviteľov? Marketing? Distribučná stratégia? Prečo funguje veľmi úspešná výmena napríklad vo svete hudby, ale prestáva sa dariť v kinematografii? Kam sa v českých kinách podela prelomová Čiara a ako to, že sú české divácke hity hlboko pod čiarou slovenského úspechu?

Na tieto otázky je však nutné poznať racionálne a interpretované odpovede. Milióny korún a státisíce eur, ktoré sa do systému investujú, na to jednoznačne nabádajú. A predovšetkým: zaslúžia si to tvorcovia i diváci. Obe krajiny by vzhľadom na rozsah vzájomnej spolupráce mali iniciovať odborový výskum, ktorý by posilnil ich kinematografie tam, kde sú pomerne slabé: v internacionalizácii. Verím, že by výsledky prispeli k ich lepšej konkurencieschopnosti nielen dvojstranne, ale zároveň by uľahčili cestu na ďalšie trhy a do ďalších teritórií. 

Petr Bilík (filmový teoretik a historik, Univerzita Palackého v Olomouci)