Rituály a hry v Kine Lumière

November patrí v Kine Lumière najmä Andrejovi Tarkovskému. V špeciálnej retrospektíve uvidíme až päť jeho filmov. Komu sú určené? Každému! Každý chce predsa vidieť polárnu žiaru. Ruský režisér je úkaz ekvivalentný tomuto vesmírnemu divadlu. V Nostalgii (1983) vytvoril spolu s talianskym kameramanom Giuseppem Lancim hypnotický snový priestor meditatívnych atmosfér, kde to, čo vidíme, je iba časťou skutočnosti a skrytého zmyslu. Film ako rituál, sakrálny obrad uctievania obrazu; viera, že cez obraz možno dospieť k hlbšej, skrytej, očistnej pravde, ktorá sa vymyká praktickej racionalite a ktorej odmietaním sa ľudskosť dostáva na scestie. 1 + 1 = 1. „Jedna kvapka s tou druhou tvorí väčšiu kvapku, nie dve kvapky.“

Pokiaľ celá Tarkovského tvorba má charakter rituálu, jej protikladom je princíp hry, ktorý dominuje postmoderne. Začiatok 90. rokov, Bratislava plná nečakaných príležitostí, trojica sympatických darebákov a jeden odcudzený obraz Andyho Warhola. To je debut Štefana Semjana Na krásnom modrom Dunaji (1994). Postmoderný mix vysokého a nízkeho, umenia a masovej kultúry, divoká crazy komédia, ktorá sa nezastaví pred ničím. Semjan priniesol nevídané generačné vyrovnanie sa s dobou, keď bolo (zdanlivo) možné čokoľvek a predávkovanie sa slobodou patrilo k najčastejším príčinám úmrtia. Ironicky hravá, výstredná jazda pitoreskným pandemóniom drobných podvodníčkov a zlodejíčkov, komických policajných vyšetrovateľov a bohémskych umelcov života a zároveň filmová pohľadnica z ikonických zákutí Bratislavy začiatku 90. rokov. Z onoho takmer už mýtického obdobia, ktoré sa stalo synonymom neviazanej slobody v umení aj v morálke.

Mám zjavne synkretický vkus. Páčia sa mi veci celkom odlišného pôvodu; Tarkovskij a Semjan hádam ani nemôžu byť rozdielnejší. Niekde uprostred stojí Emir Kusturica. Otec na služobnej ceste (1985), príbeh chlapca Malika, ktorý verí, že jeho otec, v skutočnosti väznený v pracovnom tábore Titovej Juhoslávie 50. rokov, je na dlhej pracovnej ceste, predstavuje akúsi balkánsku verziu Kunderovho Žertu. Zachytenie ťažkej doby očami dieťaťa, ktoré ju ešte nedokáže chápať, vyvoláva úsmevný pocit i zimomriavky. Ikonické, ba až hypnotické sú scény s námesačným Malikom ako symbolom námesačnej spoločnosti. Tragikomická politická fraška, ktorá demaskuje ľudské charaktery s láskavým pochopením aj dávkou cirkusantskej výsmešnosti, a zároveň film presiaknutý ľudskosťou, nádejou a vierou v človeka so všetkými jeho chybami a slabosťami.

Vážení filmoví priatelia, nech žije cinefília!

odporúča filmový a literárny publicista Daniel Kováčik
foto: Na krásnom modrom Dunaji, archív SFÚ/Marián Veselský/ Nostalgia, archív SFÚ