Pokračovanie obsahu:

Dosiahnuť sa dá aj na zdanlivo nedosiahnuteľné

Zuzana Mistríková patrila v novembri 1989 k študentským lídrom Nežnej revolúcie. Po tridsiatich rokoch je z nej úspešná filmová producentka. Aj tak ju dokázalo zaskočiť, čo všetko bolo treba spraviť potom, ako sa film Václava Marhoula Pomaľované vtáča, ktorý koprodukovala, dostal do hlavnej súťaže festivalu v Benátkach. 

Zo slovenských filmov naposledy súťažil v Benátkach v roku 1989 Juraj Jakubisko s filmom Sedím na konári a je mi dobre. Aký je to pocit, sedieť v Benátkach na premiére vlastnej súťažnej snímky?

 To, že reálna odysea, ktorou Václav Marhoul pri tomto filme prešiel, mala takéto vyvrcholenie, bolo úžasné. Úžasné bolo aj prijatie Pomaľovaného vtáčaťa. Z plnej kinosály bolo cítiť, ako diváci s filmom idú. Nekonali sa žiadne „úteky vydesených divákov“, ako ešte pred premiérou vyšlo v Česku. Dodnes netuším, či to tá novinárka spravila, aby priniesla škandál, alebo aby filmu ublížila. V každom prípade to nebola pravda. Navyše – tie úteky sa mali diať na novinárskej projekcii. Myslím si, že novinári by mali tušiť, na aký film idú. Okrem toho dnes sú už zvyknutí na všeličo. Predstava vydeseného novinára ma baví... Už len taký Joker obsahuje neporovnateľne viac násilia, a explicitného, ako Václavov film. Lenže Václavov film nie je rozprávka, a preto bolí. Samotná premiéra však bola úžasná. Keďže Pomaľované vtáča je rozčlenené na kapitoly, ktoré sa nakrúcali chronologicky, okrem hlavného predstaviteľa, kameramana a režiséra sa nikto nestretol so všetkými hercami. A aj tí sa stretli až na premiére. Stellan Skarsgård, Barry Pepper, Alexej Kravčenko, Udo Kier, Jitka Čvančarová, Júlia Valentová... Bolo to magické, ako boli dojatí z filmu a ako si vzájomne gratulovali. A medzi nimi malý Petr Kotlár, ktorý sa cítil ako ryba vo vode, pretože so všetkými mal nejaký vzťah. Bol to veľmi silný zážitok. 

Pomohli spomínané mená a meno Harveyho Keitela, ktorý na premiéru pre iné nakrúcanie nemohol prísť, pri financovaní filmu?

Keď nakrúcate česko-slovensko-ukrajinský film, podobné mená sú síce čerešničkou na torte, ale pri financovaní vám veľmi nepomôžu. Václav Marhoul chcel film nakrútiť ako európsky a nakrútiť ho v kvalite, v ktorej ho nakrútil. Od začiatku sa veľmi usiloval získať partnerov aj v iných krajinách a veľmi dlho diskutoval s potenciálnymi francúzskymi, nemeckými či izraelskými koproducentmi. Myslím si, že veľké producentské mená v týchto krajinách tak na 90 percent v podstate čakali, až sa to Václavovi nepodarí, aby sa mohli uchádzať o práva na sfilmovanie knihy. Nikto z nich si nemyslel, že majú financovať film Václava Marhoula, ale Pomaľované vtáča ako také by ich zaujímalo. Václav si celý film takpovediac odniesol na chrbte. Poctivo obchádzal producentov, ale v momente, keď mu začali hovoriť, že to budú financovať, ale hlavným producentom budú oni alebo že to bude režírovať niekto iný alebo že to bude vyzerať inak, Václav povedal: Ďakujem, dovidenia. Takže známe mená v tomto kontexte veľmi nefungovali. 

Keď tie mená nepomohli pri financovaní, pomáhajú aspoň pri ceste filmu do sveta?

Jedna z Václavových stratégií bola, že ak sa mu film podarí nakrútiť takýmto spôsobom a s takýmito ľuďmi, možno ho predsa len uvidí o trošku viac divákov, ako keby v ňom nemal veľké mená. Nebol to čistý marketingový kalkul, ale keďže ten film pripravoval desať rokov, pretože ho považoval za dôležitý, bola to súčasť jeho poctivého prístupu k látke a súčasť jeho ambície. S filmom s takýmto obsadením sa dnes sales agentovi rozhodne pracuje lepšie než bez neho.

Aj vďaka obsadeniu ste zrejme mali lepšiu štartovaciu pozíciu, keď ste sa uchádzali o účasť na festivale v Benátkach. Čo všetko predchádza tomu, aby sa film dostal na špičkový festival, navyše taký, kde sa premiérové filmy v oficiálnom výbere nerátajú na stovky, ale iba na pár desiatok? 

Na to, aby film mohol aspoň teoreticky uspieť vo svete, je dôležitý každý kúštiček mozaiky. Nedávno som bola na dokumentaristickom workshope v Malmö. V dokumentárnom filme je to ešte šialenejšie než v hranom. Ukázali nám, že ročne vznikne vo svete 30-tisíc dokumentov. Potom sa vám podarí dostať napríklad na amsterdamský festival IDFA, jeden z najdôležitejších svojho druhu. A potom nám ukázali ďalší slajd, na ktorom bolo 250 malilinkých filmových plagátov. To boli filmy na IDFA. Váš je ten jeden stratený niekde medzi nimi. Aby bola aspoň teoretická možnosť, že vás na takýto festival vyberú, predchádza tomu hrozne veľa práce. Ale nikdy by som nepovedala, koľko práce je potom s tým, aby ste všetko spravili správne, keď vás už na festival vybrali. Aby ste nezostali iba tým maličkým štvorčekom medzi ostatnými, ktorý festival síce absolvuje, ale nezanechá žiadnu stopu. 

Čo všetko treba spraviť?

V Benátkach je to teoreticky lepšie, filmov tam nie je 300, ale predsa ste medzi mnohými silnými menami. Samozrejme, potrebujete presskit. Ale presskit, ktorý spravia v Londýne. A idete ďalej. Potrebujete aspoň jednu titulku v špeciálnej dennej verzii Variety. Musíte spraviť všetko pre to, aby bolo film vidieť. Potrebujete PR agenta, ktorý patrí k špičke a presne vie, ktorých novinárov čím osloviť. Z toho, čo všetko na to treba, sme boli vydesení. Na všetko totiž potrebujete peniaze. A keď dokončíte film za 7 miliónov eur, tak nieže nemáte žiadne peniaze, ale ste hlboko v červených číslach. Viete však, že musíte investovať ďalšie prostriedky, inak to celé bolo zbytočné. Ale musím povedať, že dôležitosť prezentácie filmu v Benátkach po toľkých rokoch si uvedomovali všetci. Naša spoločnosť PubRes sa ako menší producent okamžite snažila odbremeniť Václava od všetkého, od čoho sa dalo. V tom procese musel totiž zvládať nielen producentskú rolu, ale aj autorskú a všetky PR materiály musel najprv pripraviť on. Komunikovali sme s českým i so slovenským fondom, hľadali cesty, ako film v Benátkach a ich súťaži nabitej veľkými režisérskymi menami zviditeľniť. Pripravovali sme granty, rozpočty, podklady pre fondy, ktoré sa k tomu postavili veľmi otvorene. Nešlo totiž o to, spraviť Václavovi nejakú láskavosť, ale maximálne využiť výnimočnú príležitosť pre česko-slovenský film. Úspech každého filmu na takejto úrovni otvára totiž dvere do sveta ďalším kolegom. Keď sme to celé zvládli, Václav sa dozvedel, že Česko posiela film do výberu kandidátov na cudzojazyčného Oscara, a všetko sa začalo odznova...

Tu však už aspoň môžete zúročiť účasť v Benátkach či Toronte. 

Určite pomáha, že to boli práve Benátky, ktoré sú „dvojičkou“ s festivalom v Toronte. Tam bolo Pomaľované vtáča v prestížnej sekcii, v ktorej nikdy nebol český alebo slovenský film. Máme aj nesmierne šťastie, že našou sales agentúrou je Celluloid Dreams a už v Toronte sa podpísala distribučná zmluva pre Ameriku. Americká kinodistribúcia je smerom k oscarovej nominácii veľmi dôležitým krokom. Takže dejú sa aj ďalšie veci, film chodí po festivaloch ako Londýn, Varšava, Káhira, Tokio, Kalkata, kopec áčkových festivalov. Václav ani nemá šancu to všetko obsiahnuť. Sú to však kroky, ktoré treba spraviť pre to, aby sa potenciál filmu využil. Práve dnes (27. 10., pozn. red.) prišla správa, že v Chicagu získal Vladimír Smutný cenu za kameru. 

Pomaľované vtáča zviditeľnili aj už spomínané správy o odchode divákov z kina. Roky ste sa venovali reklame. Môže takéto zviditeľnenie filmu pomôcť? 

Pred českou premiérou sa mi stalo, že sme sedeli na káve a pri stolíku hneď vedľa nás sedeli dve dievčatá. Jedno vravelo, že chce ísť na Pomaľované vtáča, ale trochu sa bojí. To druhé jej radilo, nech na to nechodí. Keďže naše stolíky boli asi 30 centimetrov od seba, dovolila som si do toho vstúpiť a povedať, že sa nemusia báť. Na to jedno z nich hovorí: Ale z toho filmu sa odchádza! Pritom ho v Česku dovtedy ešte nikto nevidel. Tak hovorím: Neodchádza. A ono: Odchádza, a dosť veľa! Hovorí sa, že aj negatívna reklama je reklama, ale boli sme z toho trochu nešťastní. Tá informácia nebola korektná. Na druhej strane to, že sa o filme hovorilo v širšom kontexte, je určite jedným z dôvodov, že ho v Česku doteraz videlo vyše 80-tisíc divákov (na Slovensku to bolo cca 3500 divákov – pozn. red.). Keď sa Václav asi pred dvomi rokmi bavil s distribútorom a ten odhadoval návštevnosť na 30-tisíc divákov, Václav mu povedal, že sa zbláznil. Moja česká kamarátka producentka mi opisovala, ako bola u kaderníka a kaderníčky sa bavili o tom, či budú mať odvahu na ten film ísť. Ak naň aj nešli, vidno z toho, že v Česku bolo povedomie o tom, že film existuje, väčšie, než by bolo za iných okolností. 

Pomáha punc istej kontroverznosti?

Nekalkulovali sme s tým ani sme sa na tom nijako nepodieľali. Ak sa máme baviť o tom, čo a kedy v marketingu funguje, neviem, či by som si stavila, že práve toto bude mať pozitívny efekt. Je to trochu zahrávanie sa s ohňom. Z našej distribučno-producentskej pozície sa celý čas snažíme diváka nepodvádzať, takže cestou vyrábať škandál za každú cenu by sme asi nešli. Ale stalo sa. A treba povedať, že ten prvotný „škandál“ sa s filmom nesie po celom svete. A distributéri ho vnímajú ako potenciálne riziko. Takže to napokon môže mať na predaj filmu reálne negatívny dosah.

Václav Marhoul zrejme nebol jediný, kto mal záujem o práva na sfilmovanie knihy Pomaľované vtáča. Čím podľa vás presvedčil, aby ich zverili práve jemu? 

Václav a Petr Ostrouchov, ktorý je nielen hudobný skladateľ, ale aj výborný právnik, najskôr pátrali po tom, kde práva sú. Keď to zistili, napísali tam, že o ne majú záujem. Na ich prekvapenie prišla odpoveď s termínmi, kedy môže Václav prísť do New Yorku predstaviť svoju víziu. Keď tam prišiel, v miestnosti sedelo niekoľko ľudí v oblekoch a čakali, s čím prišiel. Václav im porozprával, prečo chce Pomaľované vtáča točiť, ako to chce robiť a prečo si myslí, že to je dôležité. A práva dostal. Aj keď potom veľmi dlho, myslím, že dva roky, prebiehali rokovania, kým sa dohodli všetky podmienky a zmluva sa fyzicky podpísala. Václav získal opciu na zháňanie peňazí, ktorá sa potom ešte predlžovala, pretože zohnať ich trvalo o čosi dlhšie, než sa predpokladalo. Václav podľa mňa presvedčil svojou motiváciou, prečo to chce nakrútiť, a víziou, ako to mieni spraviť. Nič iné v tom nebolo. A to je podľa mňa dobrá správa. Aj veľké veci, ktoré sa zdajú nedosiahnuteľné, také byť nemusia. Pretože pre ľudí, ktorí podobnými právami disponujú, je zvyčajne oveľa podstatnejšie, že niekto vie, prečo a ako, než to, že príde a ponúkne veľmi veľa peňazí. 

Parlament nedávno schválil novelu audiovizuálneho zákona, ktorá pre filmové projekty realizované na Slovensku zvyšuje refundáciu investovaných prostriedkov z 20 percent na súčasných 33 percent preinvestovaných zdrojov. Ako to pomôže audiovizuálnemu prostrediu na Slovensku?

Veľmi. Naša Asociácia nezávislých producentov bola pri diskusiách o novele a otvorili sme aj otázku, ako majú byť z pohľadu vratky vnímané iné verejné peniaze ako dotácie. Napokon sa v zákone jednoznačnejšie upravilo, že keď máte koprodukčného partnera napríklad aj z verejného sektora, povedzme RTVS, ide o prostriedky, ktoré môžete zhodnotiť. To v tejto chvíli dáva skoro až po prvýkrát možnosť, aby ste vratky využili ako finančný nástroj, s ktorým môžete počítať v pláne, keď robíte slovenský film. 

Prispejú podľa vás nové podmienky spolu so znížením hranice preinvestovaných prostriedkov z dvoch miliónov na 150-tisíc, resp. 300-tisíc eur ešte z roku 2017 k tomu, že sa tento nástroj začne oveľa viac využívať?

Pri dvoch miliónoch to nedávalo žiaden zmysel. Keď ministerstvo prezentovalo ten systém na jednej diskusii vo Viedni, rakúski producenti dostali pri tej sume záchvat smiechu. V tejto chvíli systém dáva zmysel a zo slovenských producentov sa vďaka tomu môžu stať zásadnejší partneri v medzinárodnej spolupráci vrátane česko-slovenských koprodukcií. České „pobídky“ dávali tamojším producentom väčší priestor, v ktorom sa vedeli pohybovať. Pri domácich filmoch vám vždy chýbajú nejaké prostriedky. Vždy. Takže hľadáte všetky možné spôsoby, ako ich vykryť. Ak je nástroj, ktorý na to majú v Česku, stabilnejší a použiteľnejší ako ten na Slovensku, tak veci, ktoré ste v rámci koprodukcie viazaní spraviť na Slovensku, tu, samozrejme, spravíte, ale tie ďalšie robíte tam, kde nájdete peniaze. Teraz sa hojdačka preklopila na našu stranu. Samozrejme, budeme chvíľku bojovať – už teraz boli obdobia, keď sa na Slovensku nakrúcalo toľko, že bol niekedy problém zložiť štáb. Pomáha to však stabilizovať filmové profesie a dať im priestor na rast. Nehovoriac o tom, že v Česku sa teraz stalo, že prostriedky vyčlenené na vratky sa minuli. Možno sa budú musieť vracať k tomu, že sa 1. januára budú prihlasovať projekty a na niektoré sa nedostane. Česká asociácia producentov sa snaží rokovať s vládou, aby do systému vliala dosť prostriedkov. Ich efektivita pre filmový priemysel a celú ekonomiku je totiž nespochybniteľná. V tejto chvíli je stimul v Česku 20 percent, u nás bude 33 percent, takže bude veľmi zaujímavé sledovať, čo to spraví. Napríklad aj v televíznej produkcii.

Rok 1989 vás zastihol na VŠMU ako tretiačku na divadelnej dramaturgii. Vraj ste sa na školu pôvodne nedostali. Chceli ste študovať niečo iné?

Na školu som sa nedostala dvakrát. Prvý raz to nebola dramaturgia, ale filmová a divadelná veda, ktorá má však s dramaturgiou – tú neotvárali – veľa styčných bodov. Ďalší rok som skúšala dramaturgiu na pražskej DAMU a zobrali ma až o rok neskôr, keď dramaturgiu otvorili na VŠMU v Bratislave. Pravda je, že keby ma zobrali na prvýkrát, v roku 1989 by som už nebola na škole. Všetko zlé je v živote na niečo dobré. 

Revolúcia vás potom katapultovala do parlamentu. Čo vám dala táto skúsenosť?

Bola som tam dva roky a riešila som najmä legislatívu pre oblasť médií. Do parlamentu som nastúpila s veľkým rešpektom. Povedala som si: Ničomu nerozumiem, budem to chvíľu pozorovať a snažiť sa zistiť, ako by som mohla byť užitočná. Asi po 15 rokoch som stretla paniu, ktorá robila v parlamente na tlačovom oddelení. Objala ma a povedala, že ten náš prvý ponovembrový parlament bol najprofesionálnejší, aký zažila. Mali sme vtedy voči legislatíve úctu, nesnažili sme sa ju znásilniť, ale pochopiť ju a jej prostredníctvom pomôcť zmene spoločnosti. Po istom čase som pochopila, že divadelná dramaturgia je do parlamentu veľmi dobrou výbavou. Základom je totiž schopnosť presvedčiť ostatných, prečo je konkrétny návrh dobrým riešením. Aby ste ostatných presvedčili, musíte rozumieť ich motiváciám a hľadať v nich prieniky. Aby ste našli spôsob, ako presadiť to, čo je dôležité. Myslím, že som napokon bola predsa len užitočná. 

Keď si dnes spomeniete na obdobie revolúcie, aké najintenzívnejšie pocity alebo spomienky sa vám s ním spájajú?

Najintenzívnejší pocit – a som presvedčená, že ho majú všetci, ktorí revolúciu zažili v dospelom veku – bol moment, keď ľudia zrazu zistili, že v tom, čo si myslia, nie sú sami. Že je takých ľudí mnoho, len sa v šedivej znormalizovanej spoločnosti, ktorá trestala akékoľvek vybočenie z davu, nemali ako nájsť. Zrazu sa ocitnete v 50-tisícovom dave. Ako na rockovom koncerte. Lenže to nie je na dve hodiny, ale na celý život. Ľudia sa otvorili a mali obrovskú chuť pomáhať. Keď sa blížil koniec roka, dali sa do pohybu udalosti v Rumunsku. Na rozdiel od Československa sa v Rumunsku strieľalo. Bolo to naozaj vážne a vtedy prišla z Červeného kríža žiadosť o pomoc. Ako študentské hnutie sme vyhlásili zbierku s tým, že pomoc možno nosiť na Strojnícku fakultu SVŠT na terajšom Námestí slobody v Bratislave. Keď sa kolegovia, ktorí zbierku vyhlásili, vracali z budovy rozhlasu, pred strojníckou fakultou, vzdialenou len 500 metrov, už stál dav ľudí s prvými vecami. V priebehu 24 hodín sme vyzbierali vyše milióna korún. Hovorím to preto, že náboj v spoločnosti bol naozaj veľmi pozitívny. Ľudia získali skúsenosť, že sú dôležitou súčasťou diania. Že dáva zmysel niekam prísť. Že je možné veci skutočne meniť.

Dokedy vydržal tento pozitívny náboj? 

Prakticky až do jari 1990, keď sa začal riešiť jazykový zákon, pomlčková vojna, SNS začala pracovať s témou tisícročného útlaku Slovákov a so sľubom, že ich „oslobodí“, ochráni pred Maďarmi, Čechmi... Ukázalo sa, aké ľahké je, keď ste na tribúne, šíriť nielen pozitívny, ale aj negatívny náboj. Potom si uvedomíte, ako veľmi to je nebezpečné, keď na tribúne stojí manipulátor. Ale ten prvý náboj bol pozitívny a ľudia, ktorí stáli v novembri na námestiach s kľúčmi v ruke, získali ako výbavu do života pocit, že boli súčasťou niečoho obrovského a pozitívneho. A boli! Potom sa stalo všeličo – menil sa ekonomický systém, nebola pripravená sociálna sieť pre tých, ktorí nemali šancu v novom zriadení uspieť. Rozkradnutie Slovenska prispelo k vytvoreniu „hladových dolín“ a generácia politikov, ktorých záujmom bolo (a je) postarať sa len o seba a o vlastných, vytvorila celé komunity, ktoré žijú v akýchsi guberniách a spravodlivosti, ktorej nastolenie bolo jednou z požiadaviek Novembra, sa nevedia dovolať. Napriek tomu si myslím, že ľudia, ktorí November zažili, si dodnes niekde v sebe ten pozitívny pocit spolupatričnosti nesú. A nesú si ho i ľudia, ktorí sa na námestia vrátili na jar minulého roka.

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta