Osamelí bežci: Ideme ďalej!

Minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Osamelí bežci idú ďalej

Pred viac ako polstoročím sa ich básne stretli v redakcii časopisu Mladá tvorba. Všetci boli na prahu dospelosti a okrem vzťahu k behu a pohybu ich spájala aj spoločná predstava poézie a ideálu ľudskosti. Peter Repka, Ivan Štrpka a Ivan Laučík sa spontánne stali Osamelými bežcami. A aj keď posledný z nich dnes už nežije, všetci traja sa „stretli“ v dokumente Osamelí bežci: Ideme ďalej!. Natočil ho syn jedného z nich – režisér Martin Repka. 

„Pocit osamelosti bežca, ktorý svoj pohyb koná na neznámej ceste, vzdialený od štartu a cieľa, ktorý nepozná, beží, teda je (cogito, ergo sum), do behu vkladá všetky svoje ušľachtilé sily a vôľu, aby dosiahol svoj cieľ – zmysel pohybu. Beží medzi kolónami áut, ktoré ho neprestajne predbiehajú a tiesnia vo všetkých smeroch a protismeroch. Ľudia v autách konajú monotónny pohyb k verejne známym a nedôstojným cieľom svojho sebectva, izolovaní v kabínach, odcudzení, nevšímaví a ľahostajní k sebe navzájom, rútia sa k svojim nízkym túžbam, havarujú za ľahostajnosti ostatných, v autách, ktorých značky sú pokrytecké,“ píše básnická skupina v manifeste Návrat anjelov, ktorý vyšiel v roku 1964. Priblížiť stále aktuálny odkaz a výrazný rukopis troch umelcov je jedným zo zámerov experimentálneho dokumentu Martina Repku. Režisér však dodáva, že to bola výzva. „Ako urobíte film o básnickej skupine? Prvým cieľom bolo, aby sme oslovili nielen ľudí, ktorí sú ich fanúšikmi. Mali sme pocit, že sa budeme strápňovať, keď sa budeme snažiť tú poéziu ilustrovať alebo zobraziť, lebo poézia má svoju literárnu silu, ktorú vo filmovej podobe nevieme postihnúť. Určite by sme neuspeli. Poézia nás inšpirovala k tomu, ako sme ten film tvorili, a tak je tam neustále prítomná cez nich, cez postavy, cez situácie, momenty. Ale vyhýbali sme sa recitovaniu a vysvetľovaniu konkrétnych vecí,“ povedal Martin Repka na tohtoročnom Art Film Feste v Košiciach, kde film uviedol v sprievode svojho otca a Ivana Štrpku. 

Tvrdým orieškom bolo aj zachytenie osobnosti, ktorá už nie je medzi nami. „Požiadavkou Ivana Štrpku a Petra Repku bolo, aby vo filme vystupoval aj Ivan Laučík, preto sme museli premýšľať, akou tvorivou formou vyriešiť jeho neprítomnosť. A tak sme vymysleli road movie. Počas cesty do Liptovského Mikuláša sa naši protagonisti stretávajú so svojimi priateľmi, s minulosťou, s dôležitými miestami, s tvorbou, prítomnosťou i budúcnosťou,“ priblížil Martin Repka, ktorý zároveň priznal, že na začiatku projektu mal pochybnosti. Doteraz totiž robil iba hrané filmy (pripomeňme, že v slovenských kinách sa naposledy premietal jeho krátky titul Tanec tigra z roku 2013 a z celovečerných projektov to bol Návrat bocianov z roku 2007). „Mal som obavu, či dokážem urobiť dokument, no producent Maroš Šlapeta ma motivoval a povzbudzoval. A potom som si povedal, že si na to trúfnem. Vedel som, že ten dokument môžem spraviť len cez inscenáciu, lebo ich poznám veľmi dobre a viem, že Osamelí bežci sú autentickí, živí a takí, akí naozaj sú, vtedy, keď hrajú. To znamená, že hraný prístup v dokumente bol základom, aby sme vôbec dokázali zobraziť autentických Osamelých bežcov,“ vysvetľuje tak trochu paradoxnú situáciu Martin Repka, no zároveň dodáva, že režírovať týchto básnikov bolo prakticky nemožné. Ivan Štrpka ho s humorom dopĺňa: „My sme ako tí dobrí americkí herci, ktorí sú najlepší na prvýkrát.“

Dokument o básnickej skupine má však v sebe ešte iný náboj – ukazuje divákom silu skutočného priateľstva. „V dnešnej dobe je slovo priateľstvo veľmi inflačné a každý je priateľom s každým. Ľudia majú tisíce priateľov, ale čo to vlastne je? Kto je to priateľ? Ja som to fyzicky zažil práve cez Osamelých bežcov,“ dodal Martin Repka, ktorý si myslí, že film dokáže diváka motivovať, aby si našiel cestu k inému človeku a neuzatváral sa do seba. 

Dokument sa nakrúcal v rokoch 2017 a 2018. Na scenári spolupracoval Martin Repka s Marošom Šlapetom, o kameru sa postaral Noro Hudec. Film mal medzinárodnú premiéru v októbri na 35. ročníku Varšavského medzinárodného filmového festivalu. 

Asociácia slovenských filmových klubov nasadzuje titul Osamelí bežci: Ideme ďalej! do kín s krátkym animovaným predfilmom Music Box v réžii Joanny Kożuch.

Osamelí bežci: Ideme ďalej! (r. Martin Repka, Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 165 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 64 000 eur, podpora RTVS: 25 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD

Zuzana Sotáková
foto: ASFK

Malá ríša

Malá ríša, ťažké časy, krutosť, láska i zrada

V novembri prichádza do slovenských kín romantická dráma Malá ríša. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny a divákov môže zaujať nielen obsadením zahraničných hercov, ale aj témou pokrytectva a zrady. Vo filme niekoľkokrát zaznie, že ľudia robia zlé veci, aby ochránili samých seba. My však dodávame, že sme nikdy neboli v ich koži. Nikdy sme nežili v tej hroznej dobe, a preto sa pýtame, či máme vôbec právo ich súdiť,“ hovorí režisér Peter Magát. 

Mladá Eva pracuje v továrni arogantného zbohatlíka Bara, aby sa uživila, kým sa jej manžel nevráti z vojny. Ten jedného dňa dezertuje a prichádza domov s nádejou, že všetko bude tak ako predtým. Do dediny sa však nečakane dostáva aj záhadná Cat, ktorá pozná jeho minulosť a pre vlastné prežitie je schopná urobiť naozaj všetko. 

Malá ríša (Little Kingdom) je majoritne slovenský film, ktorý vznikol na podklade predstavenia Debris Company s názvom Epic„Pôvodnú koncepciu, založenú na tanci, piesňach a videomapingu, som si po dohode s tvorcami Jurajom Chlpíkom, Jurajom Fábrym a producentmi dovolil transformovať do naratívnej štruktúry filmu v klasickom žánri drámy a spolupracovať pri tom s mojím dvorným scenáristom Ewenom Glassom. Preto sa môže zdať čudné, že je film situovaný na Slovensko, ale postavy majú anglické mená. Tie sú prebraté z pôvodného predstavenia,“ hovorí Peter Magát, pre ktorého je Malá ríša celovečerným režijným debutom. V snímke neupozorňuje na to, že ide o Slovensko, ani neodkazuje na konkrétne historické postavy. Primárnym zámerom bolo vytvoriť uzavretý štylizovaný mikrosvet, ktorý by komunikoval univerzálne problémy ľudí a spoločnosti zasiahnutej vojnovým konfliktom. V synopse sa v tejto súvislosti objavuje aj výraz kráľovstvo, v názve filmu je zase ríša a obe tieto slová majú rozprávkové konotácie. Prostredie sme nastavili podľa klasickej rozprávkovej štruktúry. Celý život ma fascinovali naše národné rozprávky. Keby ste chceli reálne vizualizovať Dobšinského povesti, takýto film by nikdy nemohli vidieť diváci mladší ako osemnásť rokov. Rozprávky si môžu dovoliť v rozprávaní viac a tak je to aj v našom príbehu,“ozrejmuje Magát a pokračuje: Reálie napovedajú, že je to Slovensko, ale nikdy to nie je presne spomenuté, takisto nie sú nikdy spomenuté historické postavy. Ak sa v príbehu bavíme o prezidentovi, je to vždy iba ,pán prezidentʻ, nikdy nie prezident Tiso. Ako som už spomínal, je to taká rozprávková krajina. My ju voláme Slovensko a dúfam, že ten, kto film uvidí v zahraničí, si otvorí Wikipédiu a bude pátrať po tom, kde toto malé kráľovstvo v skutočnosti je.“ 

Snímka sa natáčala hlavne na Gemeri a na strednom Slovensku, v oblastiach, ktoré kedysi silne industrializovali predovšetkým nemeckí investori. A dej filmu je situovaný do roku 1944. ,,Po prvé, pre filmárov je to najdostupnejšie obdobie vďaka rekvizitám z mnohých filmov, ktoré sa na Slovensku točili, a po druhé, je to obdobie dejín, s ktorým sme sa stále nevyrovnali,“ poznamenáva režisér.Hlavná dejová línia filmu sa začína dezertovaním vojaka Jacka a postupne sa pozornosť presúva na jeho manželku Evu, ktorá pracuje v továrni despotického Bara, profitujúceho z vojnového konfliktu. Dramatické prvky dodáva filmu príchod tajnej polície a dvojitej agentky Cat. „Nachádzame sa v mikrosvete kráľovstva, ktorému vládne krutý vladár Bar. Namiesto hradu má fabriku, ktorá je dominantou, a okolo nej sa odvíja celý chod a infraštruktúra dediny. Aj keď sa môže zdať, že ide o komornú drámu, je v nej láska, nenávisť, násilie, dokonca noirovská femme fatale.“

Producentom sa podarilo zostaviť medzinárodný štáb so zahraničnými hercami. Podľa režiséra Petra Magáta patrí k hereckému výkonu aj akcent, dikcia a farba hlasu, preto je film v angličtine (so slovenskými titulkami). V hlavných úlohách figurujú švédska herečka Alicia Agneson (Eva), známa zo seriálu Vikingovia, a britský herec Lachlan Nieboer (Jack). Zákerného majiteľa fabriky Bara stvárňuje pôvodom americký herec Brian Caspe, Cat zase srbská rodáčka Klara Mucci. Zo slovenských hercov sa predstavia Ján Jackuliak, Lucia Vráblicová, Kristína Kanátová, Katarína Šafaříková, Dávid Hartl a ďalší. Hudbu do filmu zložil Valgeir Sigurðsson z Islandu.

Producentom Malej ríše je slovenská spoločnosť FilmFrame, koproducentom štúdio Bluefaces a islandská spoločnosť Loki Film production, maďarským partnerom projektu je Budapest Orchestra. Film vznikol s podporou Audiovizuálneho fondu a SPP. 

Malá ríša (Little Kingdom, r. Peter Magát, Slovensko/Island, 2019) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1,1 milióna eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 285 000 eur na produkciu, 16 100 eur na vývoj)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Barbora Nemčeková (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto:
FilmFrame

Divoké bytosti & Music Box

Úvahy o bytostiach aj o všeobecnom dobre

Krátky film Marty Prokopovej a Michala Blaška Divoké bytosti sa od októbra premieta v kinách pred celovečerným animovaným dokumentom Liyana a v novembri sa na plátna dostáva ďalší domáci animovaný titul. Ide o Music Box Joanny Kożuch, ktorý bude predfilmom dokumentu Osamelí bežci: Ideme ďalej!.

Divoké bytosti sa skladajú z troch príbehov, ktoré zachytávajú hrdinov v hraničných životných situáciách. „Vytvorili sme svet, v ktorom sa snažíme reflektovať zraniteľnosť dospievajúcich protagonistov. Spoločnosť, v ktorej sa ocitajú, im neponúka porozumenie, bezpečie či zázemie. Napriek tomu, že svojím konaním nikomu neubližujú,“ objasňuje Marta Prokopová. Téma dospievania sa vo filme nachádza v rôznych podobách, každý príbeh sa venuje inej situácii a inej komunite. Zvieratá v príbehoch reprezentujú ľudí, ktorí sú zase v postavení akýchsi divokých bytostí. Prostredníctvom tejto výmeny pozícií film poukazuje na viaceré negatívne javy súčasného sveta a správania ľudí. „Príbehy sa odohrávajú v mystickom svete, ktorý má vlastné pravidlá. Funguje však aj ako akási úvaha o svete, v ktorom žijeme,“ hovorí Prokopová. Film režírovala, je autorkou vizuálnej koncepcie a animátorkou. Jeho spolutvorcom je režisér Michal Blaško. Spoločný námet pretavil do scenára a spolu so strihačom Alexandrom Kashcheevom film aj strihal.

Divoké bytosti nemajú dialógy, dôraz kladú na rozprávanie obrazom. „Snažila som sa pretransformovať svoje myšlienky do atmosféry tak, aby splynuli s príbehom. Každá rastlina, každý kameň má pre mňa určitý význam,“ poznamenáva Prokopová. „Vizuál filmu vznikal pomerne dlho. Počas vývojových fáz som filmu načrtla určitú formu, akou by som sa chcela uberať. Cítila som však, že sa nezhoduje s mojou vnútornou predstavou a že v rámci niektorých aspektov potrebujem ako výtvarník dozrieť. Preto vizuálne zmeny prebiehali aj počas produkcie.“ Film je kombináciou ručne kreslenej a stop motion animácie. Jeho dramaturgičkou je Vanda Raýmanová a hudbu zložila skupina Midi Lidi. Slovenským producentom snímky je Super film, českým koproducentom MAUR film.

Krátka snímka Music Box je súčasťou antológie Happiness Machine, ktorá sa skladá z desiatich animovaných filmov a má podtitul „Dvadsať žien animuje európsky dialóg o budúcnosti sveta“. Snímky voľne reagujú na ekonomický model Christiana Felbera Hospodárstvo pre spoločné blaho. Príspevok Joanny Kożuch hovorí o životných rozhodnutiach na príklade cirkusového principála a akrobatov, ktorí sa snažia o vytvorenie dokonalej pyramídy z ľudských tiel. So zranením jedného z nich prichádza nutnosť voľby. Principál má tri možnosti, ako situáciu riešiť: 1. zraneného akrobata nahradiť novým, 2. vymeniť všetkých za nový tím, 3. nájsť pôvodným akrobatom vrátane toho zraneného také miesto v zostave, ktoré zodpovedá ich schopnostiam. 

Projekt Happiness Machine iniciovala rakúska agentúra Klangforum Wienktorá organizuje hudobné podujatia a manažuje symfonický orchester. Ten aj nahral hudbu k celej kolekcii filmov. Podľa režisérky Joanny Kożuch to bol veľký zážitok, keď spolu so zvukárom Dušanom Kozákom navštevovali skúšky orchestra a počuli, ako ich film ožíva. Hudbu do Music Boxu zložila  skladateľka Ying Wang, ktorú snímke pridelili v rámci projektu. Ostatných spolupracovníkov si Kożuch vybrala sama. Na scenári spolupracovala s Katarínou Molákovou, pri výrobe s animátormi Marekom Jasaňom, Lukášom Figeľom, Martinou Frajštákovou a v postprodukcii so strihačom Ondrejom Azorom. Producentom filmu je slovenská spoločnosť PubRes, koproducentmi Klangforum Wien a slovenské STUDIO 727.

Jaroslava Jelchová
foto: ASFK (Divoké bytosti), PubRes (Music Box)

The Sound is Innocent

Nápady, zvuky, hudba... a film

Česká režisérka Johana Ožvold reflektuje v koprodukčnom dokumente The Sound is Innocent rozmanité podoby elektronickej hudby. A snaží sa to robiť kreatívnym a inovatívnym spôsobom. Tomu prispôsobila aj distribučnú stratégiu, keď nepôjde len o štandardné nasadenie filmu do kín. Hľadá preň rôzne odbočky, v ktorých by sa nestratil, ale vynikol. 

Johana Ožvold už počas magisterského štúdia réžie na pražskej FAMU tušila, že témou jej debutového celovečerného projektu bude elektronická hudba. Aktívne sa jej venovala a v pozícii pozorovateľky a poslucháčky vnímala i jej experimentálne polohy. No a na začiatku, prirodzene, uvažovala aj o tom, aký formálny kľúč by pre svoj film zvolila. „Vždy ma zaujímali hudobné dokumenty, ale čím viac som sa sama venovala filmovej tvorbe, tým viac ma rozčuľovalo a provokovalo, ako väčšina z nich rezignuje na kreatívnejšie spracovanie a uspokojí sa s televíznym formátom – hovoriace hlavy, ukážky, archívne materiály. Tematicky sú tieto dokumenty často poctou jednému skladateľovi, kapele či hudobnému žánru,“ hovorí režisérka pre Film.sk„Ja som chcela natočiť film, ktorý by som sama chcela vidieť. Ktorý rozpráva esejisticky a formálne je spracovaný do podoby audiovizuálneho zážitku, ktorý chcete vidieť na veľkom obraze.“ Ožvold však dodáva, že existujú aj hudobné dokumenty, ktoré ju nadchli, ako je napríklad miniséria Petra Greenawaya Four American Composers alebo titul Kick That Habit režiséra Petra Liechta.

Film The Sound is Innocent je členený do piatich kapitol zastúpených šiestimi osobnosťami – sú to John Richards, Steve Goodman alias Kode9, François Bonnet alias Kassel Jaeger, Julian Rohrhuber, Hannes Hoelzl a Alberto De Campo. „Tých päť kapitol dáva nahliadnuť do piatich rôznych smerov, na rôzne prístupy v práci s hudbou a v premýšľaní o nej – napríklad Julian Rohrhuber robí hudbu pomocou programovania, kým John Richards s počítačom nepracuje, ale vyrába si vlastné nástroje, často aj recykláciou iných,“ ozrejmuje Johana Ožvold. „Ja vo filme vôbec nehodnotím, ktorý z prístupov je lepší, všetky sú úplne legitímne. Chcem len ukázať, aká je táto oblasť myšlienkovo i zvukovo bohatá. Zjednodušene povedané, elektronická hudba nie je len povrchná zábava v podobe diskotéky, ale veľmi živá oblasť, v ktorej sa riešia veci vo vzťahu umenia a technológií, čo potom zasahuje do našej kultúry a ovplyvňuje svet, v ktorom žijeme.“

Ako ďalej uvádza, elektronický zvuk je tu už viac ako sedemdesiat rokov a aj to bol dôvod, prečo považovala za dôležité hovoriť o tejto téme. Nechcela sa však na ňu pozerať ako na „mŕtvu históriu“, ktorú by spätne hodnotila. „Aj preto som chcela, aby boli respondenti vo filme tvorcovia, ktorí sú stále aktívni, majú toho dosť za sebou, ale aj pred sebou, no hlavne vedia svoju tvorbu reflektovať v kontexte historického vývoja.“ Súčasťou tvorivého tímu snímky bol aj autorkin manžel Martin Ožvold, skladateľ a zvukový dizajnér, ktorý navyše výrazne pomohol pri zháňaní účinkujúcich osobností. 

Film vznikol v česko-francúzsko-slovenskej koprodukcii a podľa režisérky je určený jednak publiku, ktoré obľubuje artovú kinematografiu, dokumenty s inovatívnym a kreatívnym autorským prístupom, a zároveň divákom, ktorí sa zaujímajú o hudbu. „Tých chceme oslovovať cez alternatívnu distribúciu zameranú na projekcie mimo priestoru kín – toto prebieha v spolupráci s projektom KineDok. Zameriavame sa hlavne na hudobné festivaly, ktoré majú ako sprievodný program filmovú sekciu, ďalej na kluby, kaviarne, galérie,“ vysvetľuje Johana Ožvold. Na Slovensku bude mať jej dokument premiéru 26. 11. v rámci festivalu Next v A4 – priestore súčasnej kultúry v Bratislave. A, samozrejme, dostane sa aj na plátna kín.

The Sound is Innocent (r. Johana Ožvold, Česko/Francúzsko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 253 129 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 16 000 eur, podpora RTVS: 6 332 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, mp4

Daniel Bernát
foto:
Cinémotif Films

Vlastníci

Ja som vlastník, kto je viac?

Komédia pre tých, ktorí to nezažili, dráma pre ľudí, ktorí tým žijú. Tak znie slogan celovečerného filmového debutu známeho herca a divadelného režiséra Jiřího Havelku Vlastníci. Na snímke o domovej schôdzi sa koprodukčne podieľalo aj Slovensko.

Schôdze, zasadania, porady, komisie. To všetko boli prostredia a situácie, ktoré Jiřího Havelku priviedli k napísaniu Vlastníkov. A aj stretnutia spoločenstva vlastníkov bytov. Na domových schôdzach bolo podľa Havelku najmarkantnejšie to, prečo ľudia často nevedia dospieť k logickému konsenzu. „Každý síce vlastní jeden byt, ale zároveň sa musíte spoločne starať o celý dom. A ten osobný majetok – tá bytová jednotka – vám dáva určité percento moci, ktoré v normálnom občianskom živote inak nemáte, takže práve na domovej schôdzi môžete nechať naplno rozoznieť skrytejšie povahové rysy,“ prezradil režisér v tlačových materiáloch. 

Vlastníkov už niektorí poznajú z divadelnej verzie, ktorú Havelka inscenoval v pražskom Divadle Vosto5 pod názvom Spoločenstvo vlastníkov. „Už dosť dlho, hádam od DAMU, ma prenasleduje skúsenosť, že po premiére nejakej autorskej hry sa objaví človek, ktorý by to rád sfilmoval. Začnú sa písať rôzne verzie scenárov a po niekoľkých rokoch to väčšinou zhasne na grantoch alebo jednoducho finančnej podpore,“ prezradil pre Film.sk Havelka. „Marek Jeníček zo CinemArtu si pred mnohými rokmi – dávno pred divadelnou podobou Vlastníkov – vyžiadal nejaké námety, jeden si vybral a jednoducho to dotiahol do konca. Takže hlavne vďaka nemu je teraz tento debut,“ dodal režisér. Najväčšou výzvou bolo pre neho samotné nakrúcanie. „Už som si zvykol, že realizácia filmu vyžaduje nekonečnú trpezlivosť, nekonečné prepisovanie a nekonečné čakanie. A trpezlivosť nie je moja silná stránka. V divadle mám úžasnú možnosť realizovať projekty chvíľu po tom, ako sa mi zrodia v hlave,“ povedal.

Pri filmových Vlastníkoch sa text zásadne nemenil, došlo však k posunom v uchopení postáv a pribudli nové situácie. Tvorcovia pôvodne uvažovali o viacerých spôsoboch realizácie, jednou z možností bolo aj nakrútenie „dokumentárnej“ verzie s nehercami. Nakoniec sa Havelka rozhodol do filmu obsadiť ostrieľané tváre. „Bolo to z mnohých dôvodov. Nielen produkčných, ako je počet natáčacích dní, ale aj koncepčných. Nakrúcanie s nehercami by vyžadovalo celkom inú formu prípravy aj natáčania. Vznikol by úplne iný film,“ vysvetlil Havelka pre Film.sk.

V snímke, ktorej kameru mal na starosti Martin Žiaran, sa objaví Tereza Ramba (Voříšková) ako labilná matka troch detí, ktorá je motorom celej schôdze a má vo vzťahu k domu spoločné ideály s manželom (Vojtěch Kotek). Pedantnú a iritujúcu pani Roubíčkovú stvárňuje Klára Melíšková, pani Procházková (Pavla Tomicová) a pán Novák (Ondřej Malý) chcú zhodnotiť svoj majetok a sú tu aj bratia Čermákovci (Kryštof Hádek, Stanislav Majer), starý pán profesor Sokol (Ladislav Trojan) či pán Kubát (Jiří Lábus), ktorý tvrdí: „Ja som vlastník a nemusím nič!“ 

Susedku, ktorá všetko iniciatívne komentuje, hrá Dagmar Havlová. Po dlhšom čase sa tak vrátila ku komickej postave. Čím ju Havelka presvedčil? „Všetkých hercov som poznal okrem pani Havlovej. Poslal som jej scenár a ona sa potom sama ozvala, že to chce hrať, ale že chce túto postavu. Takže som ju presviedčať nemusel, myslím si, že sama chcela znovu vstúpiť do komickej polohy,“ povedal režisér. 

Havelka podľa vlastných slov veľmi nevie definovať žánrové krabičky, ale označením konverzačná komédia sa pri jeho filme nič nepokazí. „Najlepšie by bolo, keby diváci neočakávali nič, aby nemali žiadne predsudky a jednoducho sa napojili na hodinu a pol dlhú schôdzu. Potom by to mohla byť celkom zábava.“

Vlastníci (r. Jiří Havelka, česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 398 944 eur
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Matúš Kvasnička
foto:
CinemArt

Vietor

V hlavnej úlohe tajomný a deštruktívny vietor 

Prichádza nečakane a zanecháva po sebe spúšť. Na majetku i na psychike. Halný vietor, ktorý fúka v poľských i v slovenských Tatrách, zaujal poľského režiséra Michała Bielawského. Nakrútil o ňom zaujímavú filmovú esej Vietor.  Slovenskú premiéru mala v júni na Art Film Feste, tento mesiac sa dostane aj k širšiemu publiku. Do slovenských kín prichádza s čerstvou cenou z Jihlavy - Zvláštnym uznaním sekcie Silver Eye.

Keď príde halný, stúpa množstvo samovrážd, depresií, epileptických záchvatov. S jeho príchodom nastáva boj človeka s prírodou a tento konflikt je aj jednou z hlavných tém filmu. „Je to dokument zobrazujúci životy ľudí, ktorí tým vetrom trpia. Povedal by som, že v metaforickej rovine je to film o boji ľudí so silami prírody,“ priblížil divákom režisér na festivale v Košiciach. Príbeh rozohráva prostredníctvom niekoľkých postáv a podľa Bielawského „nejde o dokument typu National Geographic“.

Vytvoriť film o prírodnom živle bola pre neho naozaj veľká výzva. „Žijem vo Varšave, štyristo kilometrov od Tatier. Počas posledných štyroch-piatich rokov, keď sme film nakrúcali, som musel byť pripravený na prekvapujúci, ale aj očakávaný telefonát zo Zakopaného: ,Už sa to začalo!ʻ“ zaspomínal si režisér na proces nakrúcania. Keď telefonát prišiel, čo najrýchlejšie sa presunul do hôr. A aj keď mal na mieste pripravený štáb, málokedy sa nakrúcanie mohlo držať „scenára“. 

„Halný je v Poľsku vietor legendárny svojou silou. Pred jeho príchodom sa hovorieva: Prichádza halný, ľudia sa budú vešať. A je v tom veľa pravdy,“ vysvetľuje Bielawski. Halný je však svojou povahou – ostrosťou, nepredvídateľnosťou a občasnou zúrivosťou – aj analógiou k povahe Goralov z oblasti Podhalia. „Pre mňa to bola jedna z najzaujímavejších tém, ktorá by sa dala spracovať. Keďže tento vietor je veľmi nebezpečný, vždy keď sa o ňom hovorí, je to spojené so silnými emóciami. A zachytiť, ukázať emócie je pre mňa tak ako pre mnohých iných režisérov pravdepodobne tou najdôležitejšou a najzaujímavejšou cestou, ako robiť filmy. Tento film má stupňujúcu sa a zároveň komplikovanú emóciu – strach. Tento strach je v protiklade s láskou k prírode. A preto si myslím, že je táto téma zaujímavá. Nikto to predtým nespracoval vo väčšej miere, takže to pre mňa bola veľká výzva. Vyžiadalo si to čas, ale stálo to za to,“ myslí si režisér. 

Snímka bola výzvou aj pre slovenského skladateľa Lukáša Kobelu, ktorý do nej skomponoval hudbu. „Na spoluprácu ma oslovil koproducent filmu Peter Kerekes, a keď som si pozrel pracovnú verziu, ihneď som sa pustil do práce. Žánrovo a tematicky mi totiž film sadol možno najviac z projektov, na ktorých som sa doteraz podieľal,“ hovorí pre Film.sk. Oceňuje, že tvorcovia od neho nechceli priamočiare hudobné spracovanie, práve naopak. „Hudba tu nastupuje v menej očakávaných momentoch a z emočnej stránky menej tlačí na pílu. Režisérova predstava bola, aby hudba a zvuk tvorili jednotný celok a navzájom sa ovplyvňovali, preto hudba často prichádza a odchádza veľmi nenápadne,“ dopĺňaKobela. 

Kľúčovú úlohu zohral pri komponovaní samotný zvuk vetra, ktorý sa objaví vo väčšine skladieb, či už vo forme hudobných, alebo ruchových elementov. Kobelu očarila vo filme najmä atmosféra a neustále prítomné napätie. „Hoci väčšinu času sledujeme jednotlivé postavy pri bežných, rutinných aktivitách, vo vzduchu po celý čas cítiť akúsi gradujúcu ťažobu. Silné slová, ako nezvratnosť osudu, tu však nie sú celkom na mieste. Pre ľudí žijúcich v oblasti Zakopaného akoby išlo o povinný kolobeh udalostí, s ktorými sa musia vyrovnať a pokorne čakať na ich opätovný návrat,“ dodáva. Okrem neho sa na filme podieľal aj slovenský zvukár Martin Merc. 

„Je to skutočný dokumentárny triler, kde spolu s protagonistami prežívame zápas s neviditeľným zlom, ktoré prináša vietor. Napriek tomu je to optimistický film: ľudia v zápase s halným nie vždy vyhrajú, ale aspoň občas vyhrávajú sami nad sebou. Vietor je krásne natočený a oplatí sa ho vidieť v kine s dobrým zvukom,“ hovorí pre Film.sk slovenský producent Peter Kerekes. 

Vietor (Wiatr. Thriller dokumentalny, r. Michał Bielawski, Poľsko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 290 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 20 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray

Zuzana Sotáková
foto: ASFK

Ženská na vrchole

Česi v Tatrách hľadajú lásku

Zozimieva sa a do kín sa začínajú pýtať aj vianočné príbehy. Jedným z nich je komédia Ženská na vrchole, ktorá vyšle slobodnú českú matku so synom do slovenských Tatier, kde ju čaká nejedna veselá situácia.

Lenka Kny, ktorá je pod týmto filmom podpísaná, sa venuje najmä produkcii, no občas si sadne aj na režisérku stoličku. Pred šiestimi rokmi priniesla do kín romantickú komédiu Dočkáme sa Ježiška?, takže tento žáner jej nie je cudzí. Aj tentoraz ponúkne divákom sviatočnú atmosféru okorenenú dávkou vzťahového humoru. 

Ústrednou postavou príbehu je svojrázna slobodná matka a úspešná majiteľka bio kaviarne Helena v podaní Anny Polívkovej, ktorá sa na popud svojej tety Ely (Jana Krausová) rozhodne stráviť advent na horách so synom Mikulášom, aby sa vyhla svojmu citovému problému. Jej roztržitosť ju však namiesto komfortného hotela zavedie na vysokohorskú chatu Samota. Tam však rozhodne sama nebude. Na chate totiž žijú dvaja bratia. Samotársky horal Richard (Martin Dejdar) má malú dcéru Zuzu a sprostredkúva adrenalínové športy. Mišo (Marek Němec) je zase živelný člen horskej záchrannej služby. A to Helena ešte nevie, že sa za ňou a za svojím vnukom vydávajú do hôr jej rodičia.

 „Hlavnú ženskú postavu, protihráčku, ktorá bude mať dobrú chémiu s Martinom Dejdarom a Marekom Němcom a bude vtipná, uveriteľná a citlivá, som obsadzovala ľahšie než ostatné postavy, pretože Anička Polívková všetky tieto parametre spĺňala. Navyše je to skvelá herečka a úloha akoby jej bola napísaná na telo. Už predtým sme spolu točili jeden film, a tak bol predpoklad, že je medzi nami určitá dôvera a môžeme sa pustiť aj do takého náročného vysokohorského nakrúcania,“ uviedla v tlačovej správe režisérka Lenka Kny. Podľa nej ju však potrápil ďalší kasting. „Nájsť hercov, ktorým by diváci verili, že sú to drsní chlapi, horali, trochu sexy a vnútri citliví a schopní romantickej lásky, je neľahké rovnako, ako stretnúť takých chlapíkov v reálnom živote. Ale podarilo sa! Martinovi s Marekom postavy skvele sadli. Navyše obaja vedia lyžovať, jazdiť na snouborde a bravúrne ovládajú skúter. A sú v postavách bratov uveriteľní,“ vysvetlila Kny. Okrem nich sa vo filme objaví napríklad Bolek Polívka, ktorý hrá Heleninho otca, či Jana Preissová ako Helenina prehnane starostlivá matka.

Na nakrúcanie si filmári vyhliadli Tatranskú Lomnicu a Chopok v Nízkych Tatrách. „Nakrúcanie sa od toho klasického dosť líšilo, pretože sme boli v jednom prostredí vysokohorskej chaty, veľa ľudí pohromade, v podstate v extrémnych podmienkach, počasie sa menilo aj trikrát za desať minút, takže to bol naozaj veľký adrenalín,“ priblížil Martin Dejdar natáčanie na Chopku. Náročnejšiu filmovačku si však užil, rovnako ako Marek Němec: „Môj Mišo surfuje, lyžuje, jazdí na skútri, potápa sa, teda pokiaľ práve neotvára prosecco na Evereste... Robí jednoducho všetko a najlepšie! Na skútri som sa musel naučiť jazdiť, ale nebol to problém, lebo som motorkár. Aj na snouborde som jazdil ja, len v jednej nebezpečnej scéne za mňa zaskakovali kaskadéri.“ Popri českých hercoch sa v Ženskej na vrchole predstavia aj slovenskí, napríklad Roman Pomajbo a Danica Jurčová. 

Ženská na vrchole (Ženská na vrcholu, r. Lenka Kny, Česko/Slovensko, 2019) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 950 000 eur 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP 

Zuzana Sotáková
foto: Continental film