Kým sa film dostane až k divákovi, má pred sebou dlhú cestu. Do roku 1989 bola lemovaná aj rozhodnutiami schvaľovacích orgánov a ideologickými mantinelmi. Filmári ich obchádzali, ako vedeli. Potom prišiel November a mnohé pripravované snímky zo dňa na deň zostarli. Niektorým to ublížilo viac, iným menej. Ako zasiahla revolúcia do diel, ktoré v tom čase ešte neboli v cieli, ale iba na ceste k divákovi? 

„Dušan Hanák chce objaviť človeka, kým ostatní predovšetkým dobu,“ pomohla si v roku 1990 výrokom Petra Solana Nina Hradiská v Novom slove v recenzii Hanákovho filmu Súkromné životy. Nakrúcať sa začal 4. septembra 1989, posledná klapka však padla až po revolúcii 16. februára 1990. „Určite sa na nich po novembri nemuselo meniť nič. Lebo tento tvorca nie je konjunkturalista, preskakujúci z rýchlika do rýchlika, hoci by uháňal opačným smerom,“ písala Hradiská. 

Podľa dobového názoru Evy Zaoralovej čas vzniku do istej miery poznačil vyznenie Hanákovho filmu. „Súkromné životy sú akýsi ,prechodový film‘. Keby bol Dušan Hanák dokončil svoj film takto vlani, pôsobilo by jeho spoločenské zasadenie oveľa aktuálnejšie než dnes. Ochudobnený o to, čo v dobovom kontexte mohlo vyznieť odvážne, až provokatívne, žije film dnes iba zo svojej ,súkromnej podstaty‘ ako premýšľavá štúdia ľudských pováh a ich dosahu vo vzťahoch, ktorá sa vyznačuje autorským štýlom založeným na maximálnej úspornosti výrazu, hraničiacej až s estétstvom,“ písala Zaoralová v decembri 1990 v časopise Kino.

Pred vedením štúdia tajili, čo nakrúcajú

Úryvok z jej textu ilustruje osud, ktorý v roku 1989 postihol viacerých filmárov následkom príchodu Novembra. Dovtedy museli pracovať s rôznymi inotajmi a metaforami, bojovať s normalizačnými obmedzeniami a zvažovať, čo prejde sitom schvaľovania. Diváci a kritika ich odvahu oceňovali a často sa cítili ako účastníci ich „sprisahania“. Po roku 1989 sa situácia zmenila, inotaje a náznaky sa v novej situácii, keď pravda hučala nahlas na námestiach, zdali príliš málo. A odvážnejšie veci povedané nahlas vo filmoch, ktoré prichádzali do kín oneskorene, zase mnohí vnímali ako snahu „priživiť sa“ na novej situácii. 

„U kritiky vzniklo podozrenie, že som využil čas po 17. novembri 1989 a nakrútil film, ktorý zneužíva tému Masaryka alebo sa priživuje na tom, že došlo k nejakému uvoľneniu. Nebola to pravda, film sme nakrútili do 17. novembra 1989,“ vysvetľuje pre Film.sk režisér Peter Hledík. Snímku Začátek dlouhého podzimu nakrútil vo vtedajšom Filmovom štúdiu Gottwaldov, ktoré ho oslovilo so scenárom Jaroslava Petříka. „Bol to rodinný detský film. Bezproblémový príbeh, do ničoho veľmi nevŕtal, ale v čase reálneho socializmu vyhovoval dramaturgii,“ povedal Hledík.

Snímku, ktorej posledný filmovací deň pripadol podľa režiséra práve na 17. novembra, nakoniec nakrútil podľa vlastného scenára. „V čase, keď sa film pripravoval, nikto ani netušil, že by mohla prísť nejaká revolúcia. Aj keď čosi viselo vo vzduchu. Keďže som to dianie v okolitých krajinách cítil, vložil som do príbehu motív sochy Masaryka, ktorú nájdu deti v studni. Stal sa z toho nosný motív celého filmu,“ povedal Hledík. „Pred vedením štúdia sme naozaj dôsledne tajili, o čom nakrúcame,“ dodal režisér, pre ktorého bol tento film veľkou skúsenosťou aj preto, že v ňom jednu zo svojich posledných filmových úloh stvárnil Rudolf Hrušínský. 

Výsledný film, ktorý sa k divákom dostal v októbri 1990, Hledík aktualizoval v strižni. Prostredníctvom záberov z vtedajšieho televízneho vysielania tak do snímky zahrnul aj revolučné dianie. „Vtedy som mal pocit, že to filmu pridáva na autentickosti a dobovej aktuálnosti,“ povedal režisér, ktorý nedávno uvádzal Začátek dlouhého podzimu na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Myslí si, že študentov zaujal, aj keď je poznačený dobou vzniku. „Posledná scéna, v ktorej sa dedinčania síce odvážia urobiť slávnosť odhalenia nájdenej sochy Masaryka, ale neodvážia sa ju postaviť na podstavec a nechajú ju niekde vzadu na dvore, dobre ilustruje môj vtedajší pocit, ktorý je dnes oveľa intenzívnejší. Ideály, ktoré sme mali v tom čase, sme nerealizovali, ale ostali niekde na polceste.“ Film sa podľa Hledíka v čase uvedenia netešil zvlášť dobrému prijatiu. „Vtedy sa už hovorilo všetko a Začátek dlohého podzimu mnoho vecí iba naznačoval. Dá sa povedať, že v tom čase už objavoval objavené. Bola to úplne iná doba, pre ktorú tento film nebol zaujímavý.“

Trančíkov film tromfli udalosti všedného dňa

Šťastie na načasovanie filmu nemal ani režisér Dušan Trančík. Nakrúcanie projektu s názvom Vlastná krv sa už-už malo začať, keď tu prišla „stopka“ zhora. Film, ktorý chystal so scenáristom Eugenom Gindlom, pozastavili tri týždne pred nakrúcaním. Nakoniec sa natáčalo až v lete 1990 a Viera Langerová v časopise Dialóg v reportáži z nakrúcania pripomína, že projekt mal predtým červenú pre scénu, v ktorej sa otec hlavnej postavy v auguste 1968 vrhá pred ruský tank. 

„V tomto filme sme spolu s autorom námetu a spoluscenáristom Eugenom Gindlom priniesli svedectvo o tom, ako doba kriví charakter človeka. Film bol akousi anatómiou času od znárodnenia až po normalizáciu. Pochopiteľne, v tom čase už existovali poľské a maďarské diela, ktoré reagovali na falošnú morálku komunizmu slobodnejšie, ale v skostnatenej kolibskej dramaturgii sa nedalo nič presadiť. Preto film dostal zelenú, keď už nebolo čo zakazovať, keď si súdruhovia z kolibských ateliérov balili kufre,“ povedal pre Film.sk režisér Dušan Trančík. 

Jeho film dostal nakoniec názov Keď hviezdy boli červené a vznikol v koprodukcii s Francúzskom. „Vtedajší francúzsky minister kultúry Jack Lang vyčlenil na koprodukciu milión frankov. Producentsky film zastrešovala firma Constellation Production Paris, ktorá mala na svojom konte už niekoľko koprodukcií,“ zaspomínal si Trančík. 

Film mal premiéru vo februári 1991 v hlavnej súťaži na festivale v Berlíne a k slovenským divákom sa dostal v septembri. V kinách sa však ohrial iba krátko. „Tromfli ho udalosti všedného dňa. Pre autora celkom pochopiteľný, ale nešťastný moment,“ uviedol režisér. Ani účasť na Berlinale nemala doma veľký efekt. „Dnes sa na filmových plagátoch objavujú venčeky s informáciou o účasti filmu na festivaloch a o cenách. Je to mediálna hra distribútora o diváka. Naša účasť na Berlinale v roku 1991 filmu nepomohla. Myslím, že o tom ani nikto nevedel. Distribúcia bola v rozklade,“ povedal Trančík. „V tom čase teda stihol tento film zvláštny osud – tematicky prišiel neskoro a distribučne priskoro. Horúco bolo na uliciach a v kinách pusto,“ dodal režisér. 

„Prechodné obdobie prvých dvoch rokov po revolúcii sa nieslo najmä v znamení prehlbovania východísk určených tvorivou situáciou konca predchádzajúceho desaťročia. Aj keď zmena spoločenského systému látky zo súčasnosti zo dňa na deň premenila na historické námety, predsa sa optika pohľadu radikálne nezmenila, len sa vyhrotila,“ opisuje situáciu v Dejinách slovenskej kinematografie Václav Macek. 

Cenzúra padla, prišiel investor

Príchod Novembra zasiahol aj vznik filmu Jozefa Slováka a Jozefa Heribana Dávajte si pozor!. Režijný debut scenáristov úspešnej komédie Utekajme, už ide! budil očakávania a v čase uvedenia ho mnohí aj vďaka protagonistovi v podaní Mariána Zednikoviča vnímali ako voľné pokračovanie predchádzajúceho filmu. „Jednou z hlavných tém našej filmovej tragikomédie je odpočúvanie a scenár bol ovplyvnený aj osobnými skúsenosťami so socialistickou tajnou službou. Napríklad aj mne niekoľko rokov odpočúvali telefón a rovnaké zážitky so Štátnou bezpečnosťou mal aj Jozef Slovák,“ povedal pre Film.sk Jozef Heriban. „Keď sme začali pracovať na filmovej predlohe, samozrejme, netušili sme, že po Novembri ʼ89 nastanú v našej spoločnosti také významné zmeny. Ale manipulácia s informáciami, zneužívanie moci a vydieranie sú prítomné v každej dobe a v každej spoločnosti, čo dokumentuje aj všetko to, čo sa momentálne odohráva na našej politickej scéne,“ dodal scenárista a režisér.

Literárna podoba scenára bola hotová ešte pred revolúciou, ktorá však do výsledného diela zasiahla. „Na scenári sme kontinuálne pracovali niekoľko rokov a, samozrejme, porevolučný vývoj ovplyvnil konečnú textovú predlohu,“ povedal Heriban. „Mohli sme oveľa slobodnejšie fabulovať, nemuseli sme počítať s cenzúrou, aj keď sme sa vždy snažili tento príbeh rozprávať skôr v metaforickej rovine. Napríklad celú líniu prezidenta, jeho odpočúvanie a následnú prekvapujúcu kariéru hlavného hrdinu, ktorý sa po ohluchnutí stáva jeho poradcom, by sme asi ťažko mohli vymyslieť, keby sa zásadne nezmenili pomery v našej krajine. To platí aj o možnosti realizovať dôležité scény na Veľkonočnom ostrove, ktoré sa nám podarilo natočiť len vďaka vstupu zahraničného koprodukčného partnera do projektu,“ dodal. 

Zahraničným partnerom filmu bol americký Slovák Rudi Mosny, ktorý pri uvedení filmu lákal návštevníkov do kina aj súťažou. Diváci, ktorí poslali na zverejnenú adresu svoju vstupenku spolu s krátkym názorom na film, mohli vyhrať trojtýždňový zájazd do Anglicka či stereorádiomagnetofón. Film ocenili na festivale v Káhire a dobová tlač písala aj o tom, že ho odmietli uviesť na festivale v Karlových Varoch čo i len v informatívnej sekcii. Jedným z dôvodov bola vraj karikatúra prezidenta Havla v podaní Jiřího Schmitzera. 

Téma zneužívania moci je aktuálna aj dnes

Keď sa písal 17. november 1989, Fero Fenič mixoval v štúdiu svoj film Zvláštní bytosti. Podobenstvo o mravnom marazme totalitnej spoločnosti, jej úpadku a zneužívaní moci sa nakrúcalo od mája do júla 1989. „Dnes sa môže mnoho dialógov zdať lacno aktuálnych, až konjunkturálnych. Rovnako ako fakt, že vo filme spieva Marta Kubišová. Ale ja som sa o jej účasť usiloval už na začiatku realizácie, aj keď je nepochybné, že spoločenské zmeny úspešný výsledok podstatne urýchlili,“ povedal Fero Fenič v roku 1990 v Zpravodaji československého filmu. Vokály s Martou Kubišovou nahral do filmu podľa vlastných slov tajne, pár dní pred 17. novembrom.

Po Novembri nechcel film dotvárať. „Pokladal som za oveľa poctivejšie, keď ukážem nedávny stav svojej duše, to, aký som bol pred 17. novembrom, aj stav spoločnosti a to, čo bolo alebo nebolo možné urobiť. K metaforickosti Zvláštnych bytostí som nedospel dobrovoľne, bol to jediný možný spôsob, ako schvaľovateľov oklamať. Preto majú niektoré veci určitú dvojznačnosť, vibrujú na hrote, možno ich rôzne interpretovať,“ povedal Fenič v rozhovore v magazíne Ahoj na sobotu, prílohe Svobodného slova, v roku 1990. A v časopise Televízia v tom istom roku dodal: „Film už nemohol zohrať úlohu, akú by bol zohral pred Nežnou revolúciou – úlohu šoku, facky, prebudenia, ale stále je pre publikum prekvapením a jeho téma zneužívania moci je naďalej aktuálna.“

Scenár sa rodil ťažko i v súvislosti s normalizačnými obmedzeniami v dramaturgii a sujete filmu. Mal vyjadrovať dusno a neslobodu toho obdobia, ale nebolo možné rozvíjať v ňom motív samizdatu v živote nekonformného spisovateľa Martina. Paradoxne, nepomohli mu ani počiatočné búrlivé a neisté spoločenské zmeny. Po údajnej smrti študenta na novembrovej pražskej demonštrácii mi volala Věra Chytilová, aby sme aj na Slovensku niečo robili... 

Zatelefonoval som Štefanovi Uhrovi a zúčastnil som sa na zakladateľskej schôdzi VPN v Umeleckej besede. Ale riešil som v sebe i bremeno vtedajšej zodpovednosti režiséra za dodržanie rozpočtu filmu, ktorý bol až na niekoľko obrazov tesne pred dokončením.

Podarilo sa nám realizovať scénu šéfredaktora a Martina na streche s veľkou červenou hviezdou. Nakrúcanie bolo prerušené, predstaviteľka hlavnej ženskej postavy sa angažovala v pražských revolučných aktivitách. Film sme dokončovali v strižni s priateľom Fredym Benčičom, ktorému zistili alzheimera – vedel, že o niekoľko týždňov alebo dní začne strácať pamäť a kontakt s realitou. Museli sme pracovať rýchlo. Navyše, tie závažné dni a týždne chystaných radikálnych spoločenských zmien nás všetkých pohltili do takej miery, že nebolo jednoduché udržať si odstup.

Martinovu smrť v scéne koňa so zaviazanými očami som vnímal ako samovraždu. Nevieme, možno naozaj v chate, ktorú mu ponúkal šéfredaktor, upravil odmietaný rukopis a zradil sám seba... Príbeh filmu bol koncipovaný smerom k tragickému koncu a ľudia v roku 1990 verili, že ich čaká lepší a spravodlivejší svet. Ani neviem, či mal film premiéru a či ho vôbec hrali v bratislavských kinách. 

Dotočili sme scény s Janou Šulcovou a Magdou Vášáryovou a v marci som už pracoval vo VPN ako režisér volebných agitiek. Bol som zaujatý svojím podielom na prípravách prvého slobodného 1. mája v bratislavských uliciach a začal som myslieť na Papierové hlavy. 

Keď chcete urobiť dobrý a pravdivý film, potrebujete k tomu aj trochu šťastia. S výslednou verziou Súkromných životov som nebol spokojný.

Bol som tri alebo štyri razy v Spojených štátoch, a keď sa aj v súvislosti s nomináciou na Oscara (Obrazy starého sveta) hovorilo v Los Angeles o retrospektíve mojich filmov vo viacerých amerických mestách a na univerzitách, zaradili do nej aj Súkromné životy. Vždy ma zaujímalo prijatie našich filmov v inom kultúrnom kontexte a bol som prekvapený, ako sústredene sledovali diváci aj tento film, a keď som o ňom na festivale v Denveri hovoril kriticky, požiadali ma, aby som im nekazil umelecký zážitok.

Je to môj jediný celovečerný film, ktorý by som chcel nakrútiť inak, i s nádejou, ktorú si zaslúžia všetci, ktorým ide o niečo pozitívne.

Dušan Hanák
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Celovečerný debut Ireny Pavláskovej Čas sluhů mal šťastie aj v tom, že mal premiéru krátko pred revolúciou. Nezapadol tak v ponovembrovej eufórii, keď dianie v Československu otupilo kritické ostrie viacerých filmov, ktoré sa do kín dostali až po revolúcii. „Vtedy sme naozaj netušili, že komunistický režim skutočne padne. Ešte ani v novembri sme neverili, že komunisti pôjdu definitívne do čerta,“ povedala Pavlásková pre Film.sk, keď prišla na Slovensko predstaviť svoj najnovší film Pražské orgie, ktorý je aktuálne v kinách. 

Čas sluhů odštartoval svoju úspešnú púť po svete v decembri 1989 na Fóre mladého filmu v Bratislave. Práve tu si ho všimol Jean-Louis Manceau, ktorý vyberal snímky na festival do Cannes... 

Dostala som vtedy hlavnú cenu Filmfórik! Bol to môj osudový festival a mám naň veľmi pekné spomienky. Vtedy som si vôbec neverila a do poslednej chvíle som nevedela, či sa film bude ľuďom páčiť, či ho prijmú. Niekto sa vtedy ozval, začal sa do mňa navážať a dačo mi vyčítať. Nesmelo som niečo šepotala a vtom sa zdvihol pán Manceau a povedal: „Prosím vás, nechajte to dievča na pokoji. Dvadsať rokov som tu žiadny československý film nevybral do súťaže a toto je prvý, za ktorý budem bojovať, pretože je nesmierne zaujímavý a osobitý.“ Vďaka nemu ma prijali do Cannes. To je, ako keď sa dostanete na olympiádu. Viete, čo to pre mňa bolo? Boli sme za železnou oponou, nikam sme nemohli cestovať. Dovtedy som bola raz tri dni v západnom Berlíne a potom niekedy v roku 1988 alebo 1989 na devízový prísľub tri dni v Paríži. To bolo všetko. O žiadne festivaly som sa nezaujímala, svet som veľmi nepoznala a naraz rovno Cannes. 

Čas sluhů bol na svoju dobu celkom odvážny. Nemali ste strach, že pôjde o váš prvý aj posledný film?

Mala. Ale bola som mladá a vedela som, že až tak neľpiem na tom, byť režisérkou za každú cenu. Aj keď som réžiu milovala a bola som v nej dobrá. Kariéra nebola pre mňa na prvom mieste. Dala som si mantinely, že kvôli tomu neohnem chrbát, nebudem to robiť falošne alebo hlásať lži. Takto som sa vnútorne veľmi oslobodila a prestala sa báť, pretože som si povedala: No tak mi neschvália film. A čo? Keď sa bojíte, že niečo stratíte, veľmi vás to obmedzuje. Autocenzúra však funguje aj v slobodnej spoločnosti. Človek môže mať takisto strach, že sa nebude páčiť tým alebo oným. To vás veľmi spútava. Len čo sa toho zbavíte, môžete šliapnuť vedľa, ale aspoň ste sami za seba. To pre mňa bolo a je veľmi dôležité – nestratiť tvár.

Váš debut sa nerodil úplne bezproblémovo. Najväčšiu podporu ste našli u vedúceho tvorivej skupiny Miloslava Vydru. Snímka sa, naopak, nepozdávala Otakarovi Vávrovi. Čo sa mu na filme nepáčilo až tak, že žiadal jeho zákaz a nedoplatenie vášho honoráru?

Práve veľká opora, ktorú som mala v pánovi Vydrovi, mi pomáhala prekonať strach. Patrí mu moja nesmierna vďaka. Dalo by sa povedať, že to bol funkcionár, ale veľmi osvietený a pomohol na svet mnohým dobrým snímkam. Film vám v tom čase muselo schváliť veľmi veľa inštancií. Zväz dramatických umelcov bol jednou z tých vysoko postavených. Schvaľovaciu komisiu viedol Otakar Vávra a jeden z jej členov mi zavolal, že zúri a chce ten film zakázať. Podľa toho, do ktorej kategórie film zaradili, ste dostávali doplatok honoráru. Vávra bojoval za štvrtú kategóriu a podporilo ho v tom asi päť ďalších členov komisie. Aby mi nezaplatili ani korunu. 

Bolo v tom niečo osobné?

Šokovalo ma to a nerozumela som, prečo takýto režisér útočí na debutanta, navyše na ženu, aj keď som ako žena nechcela žiadne privilégiá. Myslím si, že jediným dôvodom bolo, že on bol skutočne režimový režisér. Veľmi to ťahal s celou tou komunistickou mašinériou na Barrandove, mohol si tam dovoliť všetko. Jeho filmy mali oproti ostatným desaťnásobné rozpočty. Bol to komunistický bos a chcel rozhodovať o osudoch iných ľudí. Môj film nazval protištátnym, protisocialistickým. Myslím si, že jeho zloba na mladého človeka, ktorý urobil niečo zaujímavé, osobité, odvážne, vychádzala zo žiarlivosti. Ale nikdy som sa s ním o tom nerozprávala.

Vaše snímky Čas sluhů, Corpus delicti, Zemský ráj to napohled aj najnovšie Pražské orgie sa odohrávajú počas totality a zaznamenávajú aj konflikt hrdinov s dobou, v ktorej žijú. Čo vás núti vracať sa do tohto obdobia a neprinášať ostalgické retro, ale skôr kritický pohľad? 

Každý z tých filmov je iným príbehom. Čas sluhů vznikol počas totality ako príbeh zo súčasnosti a Corpus delicti som nakrúcala tesne po revolúcii, v roku 1990, ale scenár som písala ešte pred Nežnou. Na totalitu sa nemožno pozerať inak než kriticky. To neznamená, že vo filme nemôžu byť vtipné momenty. Ale nepáči sa mi, keď sa zlo bagatelizuje alebo keď sa relativizujú dejiny. Aj pre ďalšie generácie je dôležité, aby sa veci nazývali pravými menami. Je veľmi dôležité vedieť, kto je kto a kto má akú minulosť, pretože nás ovplyvňuje doteraz. Nemožno urobiť hrubú čiaru – čo sme si, to sme si, nazdar a začíname s čistým stolom. Pokiaľ sme niečo takto zmietli zo stola, ten bordel nezmizol. Je pod stolom. A my musíme vedieť, čo tam je.

Matúš Kvasnička