Tomáš Benedikovič,

fotograf

Keby som mal zahlasovať v ankete o najlepší slovenský film, môj hlas by získala Perinbaba Juraja Jakubiska. Tú rozprávku mám rád od detstva, a vždy keď ju vidím, som znovu fascinovaný, ako sa jej tvorcom vydarila, akú hutnú, magickú a nezameniteľnú atmosféru vytvorili. Jakubisko na vrchole svojich síl, klobúk dolu...

Som ročník 1980 a patrím ku generácii, ktorá vyrástla na filmových kluboch. Tie boli v druhej polovici 90. rokov v Bratislave in. Je to tak, dospel som do štádia, že s nostalgiou spomínam na (pôvodnú) Nostalgiu, FK 901 a ďalšie miesta, kde sa premietalo. Videl som tam Hanákove Obrazy starého sveta, Havettove aj Jakubiskove staré filmy. Viackrát som v tých časoch videl Šulíkovu Záhradu. Pôsobila na mňa (možno aj v duchu svojej poetiky) ako malý zázrak – už len fakt, že v dobe, keď sa u nás v podstate (až na nie vždy vydarené výnimky) nič netočilo, vznikol film, ktorý je svojou úrovňou svetový, bol pre mňa (vtedy tínedžera poškuľujúceho po umení) osviežujúci a motivačný. 

Nedávno v televízii reprízovali dokument Petra Kerekesa 66 sezón. Na košickej plavárni som nikdy nebol, ten film som videl iba zopárkrát, vždy na obrazovke, nie na plátne, no napriek tomu je to pre mňa jeden z našich najlepších filmov a vybral by som ho ako reprezentanta dokumentárnej tvorbysilnej Generácie 90. V bazéne košického kúpaliska môžeme podobne ako v zázračnej sklenenej guli Perinbaby uchopiť celý svet.