Rabaka – rebrík z dvoch rúk

V rubrike TV tip predstavujeme staršie slovenské filmy zaradené do aktuálneho televízneho vysielania. Tentoraz priblížime snímku režiséra Dušana Rapoša Rabaka (1989), ktorú v novembri uvedie televízia Dajto.

Po divácky mimoriadne úspešnej Fontáne pre Zuzanu (1985) prišiel do kín v roku 1989 hudobný film Rabaka, ktorý opäť režíroval Dušan Rapoš. Scenár napísal Boris Filan (spolupracoval na ňom aj Rapoš), ktorý je zároveň autorom textov všetkých piesní na rovnomennom albume skupiny Elán. Viaceré skladby z neho zľudoveli, okrem tej titulnej spomeňme aspoň Od Tatier k DunajuČaba, neblázni či Van Goghovo ucho.

V centre príbehu stojí kapela Rabaka, ktorá sa po rozpade plánuje vrátiť na koncertné pódiá. Film však pracuje s fenoménom skupiny Elán a účinkujú v ňom aj jej vtedajší členovia vrátane Jozefa Ráža (ako Jožo) a Jána Baláža (Jano). S oživením príbehovej kapely má pomôcť mladý textár a scenárista Peter (maďarský herec Attila Berencsi, v slovenskom znení Maroš Kramár), ktorý má za úlohu zostaviť nový koncertný program. 

Dobové kritiky vzniesli k Rabake viaceré výhrady. V texte Analýzy slovenských hraných filmov roku 1989, ktorý sa nachádza v dokumentačnom archíve Slovenského filmového ústavu, sa hneď v úvode píše, že Rabaka „vyvolá značné polemiky medzi tými, ktorí sa na film pôjdu pozrieť, pretože toto dielo si určite nájde svojich fanatických obhajcov a obdivovateľov, ale pravdepodobne bude dosť aj tých, ktorí ho budú odsudzovať a zatracovať...“. Ďalej sa tam uvádza, že literárny scenár bol príliš rozvláčny, kým tvorivému tímu sa podarilo príbeh zhutniť. Autor textu však zároveň konštatuje, že ak by sa v Rabake aspoň jedna z naznačených dejových línií dotiahla do konca a správne dramaticky vybudovala, mohol sa dostaviť podobný úspech ako v prípade Fontány pre Zuzanu.

V článku s názvom O rocku a rockeroch, ktorý vyšiel vo Večerníku v júni 1989, tvrdí jeho autor Jozef Bob, že „je to film jednoznačne adresovaný mladým ľudom, ctiteľom a fanúšikom rockovej hudby. Bez prijatia tejto základnej tézy sa vystavujeme nebezpečenstvu, že filmu neporozumieme alebo ho budeme hodnotiť nepriliehavo.“ V texte napokon prevláda pozitívny názor na výsledné dielo a Bob vyzdvihuje najmä prácu kameramana Vladimíra Ješinu.

Aj filmový kritik Martin Ciel v príspevku uverejnenom v periodiku Scéna spomína Ješinu. Ciel však tvrdí, že „celok nezachránia ani bravúrne natočené scény skúšky skupiny v kasárňach, kde s výborným strihom a so zmyslom pre autentickosť režisér a kameraman Vladimír Ješina dokazujú svoju profesionalitu zaznamenania reality v autentických podmienkach. I rozpačito kŕčovitý herecký prejav členov skupiny podľa môjho názoru zapríčinil, že snaha o otvorené pomenovanie problémov, ktoré majú hudobné skupiny v tejto spoločnosti a v spoločnosti vôbec, viac-menej stroskotáva a mení sa na konvenčné klišé.“ Podľa Ciela táto „neúprimnosť“ preniká do všetkých prvkov stavby rozprávania, a teda ovplyvňuje všetky jeho roviny. 

Pri príležitosti 30. výročia uvedenia Rabaky sa tento rok na Art Film Feste v Košiciach premietala digitálne reštaurovaná kópia snímky. Kedysi zaujala primárne fanúšikov skupiny Elán, čo môže platiť aj pre súčasnosť, no viac sa jej asi dosiahnuť nepodarí. Ostáva nostalgickou spomienkou na partiu mladíkov s ikonickou červenou škodovkou a s elánom mladosti, ktorí si za každým plotom spoja prsty a dajú si rabaka. Aké „posolstvá“ ponúka kapela dnes, to je už iná otázka.

Rabaka (r. Dušan Rapoš, 1989)                  
Dajto, 22. 11. 2019 

Barbora Gvozdjáková (filmová publicistka)
foto:
archív SFÚ/Milan Kordoš