Martin Slivka

Teoretizujúci filmár a filmujúci teoretik. Tak o sebe hovoril režisér, etnograf a pedagóg Martin Slivka. Od jeho narodenia uplynulo 1. novembra 90 rokov.

Narodiť sa na Spiši znamená byť od narodenia obklopený historickými a kultúrnymi hodnotami, byť poznamenaný krásou kostolíkov spišskej gotiky, tradičných vidieckych obydlí, vznešenosťou sviatočných roľníckych odevov či zvykov rodného kraja. Malý Martin Slivka to vnímal intuitívne. Všetko ho zaujímalo. Príbehy, rozprávky, legendy, piesne a tance sa ukladali v jeho detskej hlave, aby oživili jeho predstavivosť a aby sa vrátili s nečakanou silou, keď nastane ten správny čas.

Učiteľ Zachar presvedčil otca, že Martin musí ísť do škôl. Keď do Spišského Štiavnika vtrhla kolektivizácia a majetok sa musel odovzdať do družstva, Martinovi Slivkovi to paradoxne rozviazalo ruky. Ako horlivý organizátor a režisér ochotníckych divadelných predstavení mohol ísť študovať do ďalekej Prahy na filmovú fakultu AMU. 

V Prahe začal organizovať slovenskú ľudovú tanečnú skupinu vo vysokoškolskom umeleckom súbore, zblížil sa s profesorom Plickom, od ktorého sa učil nakrúcať národopisné filmy. Stretol sa tam aj so slovenskými výtvarníkmi, ktorí takisto študovali v Prahe, a spriatelil so spolužiakmi filmármi. Neskôr vyštudoval aj národopis a folkloristiku na Karlovej univerzite, lebo chcel mať komplexné vzdelanie. 

Po návrate z Prahy nakrúcal v pozícii dramaturga a režiséra v Štúdiu krátkych filmov na Kolibe predovšetkým tradície ľudovej kultúry a folklóru. Vedel, že v uplynulých rokoch sa etnografii ublížilo. Odmietal romantizujúci, idylický pohľad na tradičný spôsob života. Slivka sa vo svojich textoch, publikáciách, na seminároch, v porotách, v diskusiách a všade, kde sa len dalo, neúnavne snažil vysvetľovať a presadzovať svoje chápanie tradičnej kultúry. Odmietal ľúbivú povrchnosť folklórnych programov a zdôrazňoval, že v etnickej kultúre sú zakódované správy o našej minulosti, myslení a cítení. 

Jeho film Odchádza človek je etnografická i religiózna esej o zmysle ľudského bytia. Ponúka aj podobenstvo súvisiace s existenciálnymi témami roku 1968, v ktorom vznikol. Voda a práca je dokladom toho, že Martina Slivku zaujímali širšie kontexty etnografických tém. Popri dôslednom a naratívne objektívnom zachytení práce starých vodných strojov autor kreatívne pracuje s autentickými ruchmi, ktoré sa stali východiskom pre Zeljenkove hudobné kompozície. Tento film možno považovať za priekopnícky nielen v kontexte domácej dokumentárnej kinematografie. Ojedinelý a prvolezecký je 13-dielny cyklus Deti vetra, ktorý Slivka realizoval v československo-nemeckej koprodukcii. V seriáli o spôsobe života a kultúre Rómov naprieč Európou si všíma ich sídla, rôzne formy spracovania prírodných materiálov, mágiu, povery, obrady a spev, hudbu, tanec, výtvarný prejav i diskrimináciu rómskeho etnika v európskom kontexte. Slivkove etnografické i kunsthistorické filmy majú emocionálno-racionálnu štruktúru a ojedinele v nich splýva náučno-exaktná rovina s rovinou esteticko-umeleckou.

Martin Slivka zanechal po sebe aj úctyhodné vedecké dielo. Dvojdielna publikácia Slovenský národopisný film. Filmografia 1., 2. je jedinečným počinom: obsahuje súpis vyše 2 000 filmov s predmetnou tematikou z rokov 1905 až 1975. Slivka sa pustil aj do ďalšieho sizyfovského diela, rozsiahlej teoretickej štúdie o ľudovom divadle, ku ktorému inklinoval už od gymnaziálnych štúdií. S touto témou ukončil štúdium etnografie na Karlovej univerzite a venoval sa jej aj v kandidátskej práci. Rukopis stále upravoval, prepracovával, knižka vyšla až v roku 2002. Na otázku, či je viac teoretikom, alebo filmárom, odpovedal takto: „Teoretizujúci filmár a filmujúci teoretik.“

Martin Slivka bol „iniciátorom“, kade chodil. Jeho pričinením vznikli okrem iného Ars Film Kroměříž, Etnofilm Čadca, Múzeum Karola Plicku v Blatnici. Od roku 1977 učil na VŠMU v Bratislave, bol iniciátorom vzniku jej Filmovej a televíznej fakulty a jej prvým dekanom. 

Všetkých priťahoval ako mimoriadne schopný rozprávač. Svoje seriózne filmové dielo dopĺňal schopnosťou s humorom, farbisto vyrozprávať stovky príbehov z filmovačiek. Rozprával o mnohých ľuďoch, s ktorými sa stretol. Ak študent priniesol tému z nejakej zapadnutej dediny, hneď reagoval, že tam to pozná, veď o dva domy ďalej býval ten a ten, ktorý robil to a to. „Polovicu Slovákov poznám a s druhou polovicou si tykám,“ vravieval.

Ingrid Mayerová, vedúca Ateliéru dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU
foto: archív SFÚ/Ctibor Bachratý