Amnestie

Pohrobkovia revolúcie

V čase 30. výročia pádu komunizmu prichádza do kín film Jonáša Karáska Amnestie. Sleduje osudy povedomých figúr politického života a fikčných postáv na pozadí agónie socialistického zriadenia. Mohlo by sa zdať, že ide o objednávkový film určený na výročné rituály kolektívnej pamäti. Ale všetko je to trochu inak.

Film Amnestie nemá byť dramatizáciou reálnych udalostí Nežnej revolúcie, portrétom jej aktérov ani narativizovaným objasnením ich motivácií. Je skôr úvahou o zmysle Nežnej revolúcie pre dnešnú dobu a pokusom o demýtizovanie kľúčových udalostí našich moderných dejín. Nestavia na kanonizovanom výklade Novembra, využíva ho len ako jednu z vrstiev príbehu. Tým nám môže pripomenúť ilúzií zbavené obrazy revolúcie vo filmoch 90. rokov Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (r. Juraj Jakubisko, 1992) a Rivers of Babylon (r. Vlado Balco, 1998) či novšiu dokumentárnu konfrontáciu Muži revolúcie (r. Zuzana Piussi, 2011).

Dej filmu voľne vychádza z motívov knihy Radovana Dunaja Amnestia, ktorá rozpútala peklo, fikcionalizovaného spracovania udalostí vzbury väzňov v Leopoldove, ktorá nasledovala po amnestiách prezidenta Václava Havla. V centre príbehu sú Drahomír Lupko, odsúdený za vykrádanie víl papalášov, jeho manželka Karin, televízna maskérka, ktorá donáša Štátnej bezpečnosti, jej milenec, populárny herec a neskôr revolučný tribún Richard Kelemen, ktorý je v područí svojej manželky Miriam, aktívnej v disente, a politický väzeň, neskôr minister vnútra a kresťanský politik JUDr. Čierny. Postavy Kelemena a Čierneho sú ponáškou na Milana Kňažka a Jána Čarnogurského, nesú však len stopy ich verejných figúr bez ambícií historickej vernosti. Príbeh Amnestií totiž ukazuje postavy, ktoré – s výnimkou idealistického Lupka – poháňa primárne snaha mať osobný prospech. Film, označený ako konšpiračný triler, takto rozkrýva sieť záujmov rôznych síl a naznačuje problémy ponovembrového vývoja: diskusia politikov nad gulášom u Havla (ktorý v príbehu príznačne vystupuje len v dokumentárnych záznamoch v televízii) obnažuje v plnej miere dilemy revolúcie a úskalia prevzatia politickej zodpovednosti, postava Čierneho anticipuje rozdelenie Československa a silnejúci vplyv katolíckej cirkvi na Slovensku, eštébácky kapitán zase reprezentuje novú podnikateľskú vrstvu zrodenú v porevolučnom chaose. 

Skrátka, film je plný najtrpkejších dezilúzií o Nežnej revolúcii, ktoré vypovedajú o nevyužitých šanciach všetkých nás, čo sme sa stali pohrobkami revolúcie. Rozvíja tak naratív, ktorý americký historik James Krapfl v knihe Revolúcia s ľudskou tvárou označil za satirický. Na rozdiel od romantického naratívu, ktorý zdôrazňoval boj dobra so zlom a transcendenciu obete, komického naratívu, ktorý staval na zmierení starých a nových politických síl, či tragického naratívu revolúcie, ktorý vyjadroval sklamanie z nenaplnených nádejí, satirická interpretácia Nežnej revolúcie ničí vieru v dobrú podstatu človeka a jej ústrednou témou je vymiznutie hrdinskosti. Inak povedané, spochybňuje samotnú myšlienku revolúcie ako hodnotového obratu a interpretuje ju ako mocenský prevrat.

Pochopiteľne, Amnestie nemajú byť historickým výkladom, ale príbehom o minulosti vyrozprávaným v populárnom kľúči. Využívajú žánrový mix trileru a akčného filmu. Vizuálne filmu dominuje dynamická kamera, noirové atmosféry a obrazy socialistického sveta uniformných panelákov, sivých priestorov a ošarpaných fasád. Na mainstreamovú kinematografiu odkazuje aj používanie ľahko dešifrovateľných obrazových symbolov (napr. neónová červená hviezda nad mestom). Demýtizovanie Novembra sa môže vnímať kontroverzne, ja ho však považujem za legitímne. Problematickejšia sa mi vidí naratívna a žánrová stránka filmu. Totiž zatiaľ čo Karáskov Kandidát (s ktorým majú Amnestie spoločný tvorivý tím, konšpiračný punc, vhodné načasovanie k aktuálnej realite a zapojenie insiderských vtipov) predstavoval miešanie žánrov s nadhľadom, žánrový hybrid Amnestií je vedený vážne a nevyrovnane. Expozícia je rozvláčna, rozprávanie sa pohodlne spolieha na množstvo dramatických náhod (vo vzťahoch postáv i v mcguffinovskom motíve obrazov), v záverečnej sekvencii sa trilerové postupy neorganicky preklopia do postupov akčného filmu. A najmä príbehu chýba hrdina. Pravda, jeho absencia by zodpovedala satirickému naratívu revolúcie, o ktorom už bola reč, lenže ak je Lupko naivným nástrojom iných, sotva môže táto postava vyvolať v divákovi empatiu v momente vyjavenej zrady či v dramatických bojoch vo väznici.

Napriek tomu sú Amnestie v čomsi cenným filmom. Prinášajú totiž do foriem spomínania slovenského filmu novú tóninu, ktorá minulosť len nepripomína, ale narába s ňou ako so živou súčasťou dneška, okrem iného aj implicitnými odkazmi na zradené ideály pražskej jari. Tá sa sprítomňuje nielen v symfonickom aranžmáne piesne Karla Kryla Pasážová revolta z roku 1969, ale aj v nuansovanom posune mocenských síl. Ak najprv Čierny nabáda Lupka k hladovke citovaním hesla parížskeho mája „Buďte realisti, žiadajte nemožné“, prevzatého od Che Guevaru, ako minister vnútra ho už žiada: „Buďte realisti, žiadajte len to, čo je možné.“ Film Amnestie nám zase hovorí: Buďme realisti a pozrime sa na to, čo nám z odkazu revolúcie prežilo dodnes. Zostáva len dúfať, že ho takto prečítajú aj diváci a nepodľahnú zvodu konšpirácie v prvom pláne príbehu.

Amnestie (Slovensko/Česko, 2019) RÉŽIA: Jonáš Karásek SCENÁR: Maroš Hečko, Beata Grünmannová, Marek Janičík KAMERA: Tomáš Juríček STRIH: Matej Beneš HUDBA: Matúš Široký, Jozef Lupták, Aleš Březina HRAJÚ: Juraj Bača, Natalia Germani, Aňa Geislerová, Marek Vašut, Marek Majeský, Gregor Hološka, Jana Oľhová, Roman Luknár MINUTÁŽ: 130 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 31. 10. 2019

Katarína Mišíková (filmová teoretička)
foto:
AZYL Production/Michal Stašák

Ukradnutý štát

Ako sa to mohlo stať?

Režisérka Zuzana Piussi už svojím prvým filmom Výmet (2003) preukázala, že je homo politicus, navyše svojský. Osích hniezd, akokoľvek veľkých, sa nielenže nebojí, rada do nich pichá... kameru. Uvzato sa už vyše pätnásť rokov snaží držať prsty na hlavnej tepne slovenského (ale i českého) politického a spoločenského bahna, neúspechov, hanby, kontroverzií. Aktuálne je v kinách jej dokument Ukradnutý štát

V jednom rozhovore Piussi povedala: „Osobne som sa nikdy nevenovala napríklad témam rodiny, pôrodu a podobne. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale nikdy to pre mňa nebolo niečo nosné, aby som sa tomu venovala ako námetu na film. Každý sa niečomu vnútorne venujeme, čítame určité knihy, máme priateľov, s ktorými sa o nejakých témach rozprávame, a práve spoločenské témy a politika sú tie, o ktorých sa rada rozprávam ja. Potom to mám v hlave a tak to jednoducho točím.“

A tak to nakrúcala. V snímke Anjeli plačú (2005) otvorila slovenskej dokumentaristike dvere do sveta LGBT komunity, v Kolibe (2009) sa pokúsila rozpliesť históriu nekalého zániku filmových ateliérov, do marazmu vo svete súdnictva sa ponorila vo filme Nemoc tretej moci (2011), hovorila o Mužoch revolúcie (2011), tej novembrovej spred tridsiatich rokov, smutný, priam nechutný obraz volebných mítingov ponúkla v snímke Od Fica do Fica (2012), v Krehkej identite (2012) takmer na dreň ošúpala tragikomickú povahu nemiestneho národovectva, Ťažká voľba (2014) je o prezidentských voľbách, Český Alláh (2017) o protiislamských náladách a negatívnom vzťahu k utečencom (nielen) u našich susedov a Selský rozum (2017) zas o nekalých podnikateľských praktikách v krajine ovládanej Babišom. Teraz tu máme Ukradnutý štát (2019), nielen ako film, ale, žiaľ, aj ako realitu.

Zuzana Piussi začala s natáčaním snímky o mafiánskej povahe nášho (vlastne on už dávnejšie vôbec nie je náš!) štátu ešte pred smrťou Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Je dosť pravdepodobné, že ak by sa ten hrozný dvojnásobný zločin nestal, bolo by nám i naďalej viac-menej ukradnuté, čo sa deje vo vysokej či v lokálnej politike, aj to, že nám nepretržite kradnú krajinu, domov, identitu, sebavedomie, zmysel dní, namáčajú nám papuľky do svojich výkalov. (Zničujúco strašne smrdia.) Lenže do Veľkej Mače násilná smrť prišla, obyvatelia (sme) sa v nebývalej miere prebudili z letargie, zaplnili sa námestia, zomkli sa novinári a dodnes tlačia na arogantnú moc, čo im sily stačia, začali dobre dopadať volebné súboje, nápor udalostí zneprehľadňoval rôzne situácie a aj vďaka tomu sa vynorili čestní vyšetrovatelia a o svoju tvár bojuje sudcovský stav (ten to bude mať výnimočne zložité, ale tak mu treba). Natoľko výbušné takmer dva roky sme tu od osemdesiateho deviateho asi ešte nemali. Mesiace letia a dnes nás už dennodenne zahŕňajú novými informáciami o zločineckom charaktere politiky a ekonomiky Slovenska. Galop aktuálneho zverejňovania toku faktov, čo mali ostať neverejné, je turbulentný – domnievam sa, že turbulentnejší, než môže dokumentárny film spracovať akoby v priamom prenose. Zaznamenať ho môže, ale ku konzekvenciám sa potom dostáva iba k čiastkovým, ktoré sú už v čase premiéry dobehnuté, predbehnuté, zastarané. Jednoducho: o krádeži tohto štátu nenažranými prasatami, ľstivými intrigánmi a skorumpovanými zbabelcami vie priemerne zorientovaný našinec viac, než ponúka Zuzana Piussi vo svojom filme – z jeho pohľadu sa teda zdá prebytočný. (Informáciami nezásobený divák ich z filmu získať môže, skúsenosť však dokazuje, že také publikum sa na také filmy pozrieť nepríde.)

Napriek povedanému ponúka snímka Ukradnutý štát dôležitý pohľad – len, žiaľ, akosi mimovoľne, medzi riadkami. Na otázku časopisu .týždeň o tom, prečo si režisérka vybrala do filmu ľudí, ktorí obchodujú s informáciami, zaznelo: ... štát školí stovky ľudí na veľmi špeciálne kompetencie, ako získavať dôverné informácie o ľuďoch a subjektoch na ochranu štátu. Štát týchto ľudí vycvičí a dnes už stovky ľudí s týmto know-how z týchto služieb odišli a pracujú na voľnej nohe. Ich služby sú mimoriadne drahé, takže si ich môžu dovoliť skupiny, ich zámery nie sú vždy totožné s verejným blahom a verejným záujmom. Práca s takýmito informáciami je najsofistikovanejším nástrojom, ako ovplyvniť realitu. A preto je to vo filme.“

V snímke režisérka spovedá dva druhy ľudí – siskárov a novinárov; pre obe sú informácie životným chlebíčkom, ich cesty sa prepletajú, križujú, vzďaľujú. To by bola téma ako hrom! Som presvedčená, že v Ukradnutom štáte totálne zlyhala dramaturgia. Mohol to byť oveľa lepší film, ak by bol získaný materiál zoskupený, zoradený podľa iného kľúča, vedený inou tematickou líniou. 

Ukradnutý štát (Slovensko/Česko, 2019) RÉŽIA: Zuzana Piussi KAMERA: Miro Remo STRIH:Šimon Špidla MINUTÁŽ: 75 min. HODNOTENIE: ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 10. 10. 2019 

Zuzana Mojžišová (filmová publicistka)
foto:
D1 film

Volanie

Dve volania

Volanie režiséra Erika Prausa mi pripomenulo poéziu veriaceho básnika z polovice predminulého storočia. A ja (už tradične) neviem, či je to dobré, alebo zlé. Portréty mníchov sa tu rozlievajú do prebohatých záberov na Počajivskú lavru a do prírodných kontemplácií, ktoré vrcholia jemným stretnutím ruky so žiarivou pšenicou. Áno, v týchto záberoch akoby sa naozaj ozývalo autorovo mocné zvolanie: Hľa! Boh jestvuje! Nech už si o tomto zvolaní a o tomto type záberov myslíte čokoľvek (aj ja si o nich myslím svoje, ale to teraz nie je dôležité), nútia ma zamýšľať sa nad niekoľkými otázkami. A už to je pozitívne.

V prvom rade je to autorova deklarovaná snaha sprostredkovať mystický zážitok, prípadne pocit viery. Rozumiem tomu. Mníšsky život, ovládaný pravidlami, meditáciami a rituálmi v spojení s veľkoleposťou a vypätou senzualitou pravoslávia, Prausa prirodzene priviedol k exaltovanej piete. V podstate nasáva formálne aspekty života mníchov a pravoslávia a pretvára ich do štylistických postupov, napríklad aj do zmieneného dotyku. Klišé sa tu tak pretína s akousi priezračnosťou odtlačku či dokonca s vernosťou reprezentácie. Pre mňa je však dôležitou otázkou najmä to, či tu môžeme hovoriť aj o nejakom dotyku mystiky a spirituality, ktorá by išla nad rámec zobrazeného. Áno, púte, bohoslužby i prostredie chrámu a monastiera môžu byť samy osebe mystické a spirituálne, ale je taký aj film?

Myslím si, že nie. Snímka sa utápa v deklaratívnom informovaní „o niečom“, napríklad o predchádzajúcich osudoch mníchov. Je príliš didaktická – opisuje a vytvára pozorovateľský odstup. Tým sa azda približuje k poslaniu dokumentovania, ale z filmu sa nestáva artefakt, ktorý by svojou vlastnou existenciou dodával divákovi neodbytné pocity, že tam kdesi za zobrazovaným stojí niečo Iné, väčšie. Následné ostentatívne snahy a dotyky pôsobia skôr lyricky než mysticky azda aj preto, že presne zapadajú do spomenutého didaktizmu – odhaľujem v nich autorov zámer a štylistickú figúru, nie bytie prichytené pri bytí v jeho celistvosti. Teda, až na záverečné zábery z púte, kde z tichých, nehybných tvárí žien sošne vyviera utrpenie a krása, beznádej a pieta. Tam sa autorovi podarilo aspoň na pár chvíľ zachytiť všetky rozpory bytia spojené v jednom celku. Takže aj tu sa mi potvrdila Maritainova dichotómia výrazových prostriedkov, kde tie bohaté patria zemi a chudobné nebu.

Ťažko to však označiť za výčitku, je to skôr zamyslenie. Ak by nebolo týchto postupov a figúr, snímka by vo mne nevyvolala potešenie nad jej ideologickou odlišnosťou. Život mníchov sa tu totiž stáva výborným príkladom vystúpenia z neoliberálneho kapitalizmu, odporu k nemu a do veľkej miery aj k modernite. V podstate tu sledujeme život, ktorý nie je zaplnený požiadavkami efektivity, neustálej sebarealizácie, hedonistického konzumizmu a práce na sebe v prospech zhodnocovania svojho „osobného kapitálu“. Tomuto životu nejde ani o vyhľadávanie extrémnych či bombastických zážitkov a robenie šou, skôr o introspekciu a pravidelnosť. Predovšetkým je však viac-menej (hoci nie úplne, ako dokladá scéna z továrne) vyviazaný zo siete spoločensko-ekonomických vzťahov, ktoré robia zo sapiensa chtiac-nechtiac economicusa a konzumenta. (Môže mních vyhorieť?)

Hoci do chrámu predsa len vstupujú moderné technológie, ako je napríklad mobilný telefón, nezdá sa, že by nimi bol život mníchov obkľúčený. Stále je to len nástroj, ktorý vstupuje do sveta ovládaného inými pravidlami a nijako radikálne ho nemení. Nehovoriac o tom, že tento život stojí aj mimo hyperreality. A práve toto je niečo, čo robí film zaujímavým. Aj cez výpovede kňazov, ktorí sa otvorene vyhraňujú voči súčasnosti – i neoliberalizmu –, získavame pohľad do života, ktorý je vo svojej podstate ako z iného sveta. Zobrazuje akúsi paralelnú polis, v ktorej ešte prežívajú čiastočky predmodernej spoločnosti. A zároveň jednu z mála možností, ako skutočne vystúpiť zo „systému“.

Na záver sa opätovne vraciam k toľko spomínanému záberu dotyku ruky a pšenice. Aj v ňom akoby sa modernita s celou jej snahou o originalitu a kritikou repetitívneho využívania štylistických figúr dostávala do úzadia. Aj tu autor podriaďuje jazyk svojim pocitom a problém reprezentácie reality preňho nejestvuje. Takže ešte raz: Prausovo Volanie mi pripomenulo poéziu veriaceho básnika z polovice predminulého storočia. Nie je to dobré ani zlé, proste to tak je. 

Volanie (Slovensko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Erik Praus KAMERA: Peter Kováč STRIH: Peter Harum HUDBA: David Kollar MINUTÁŽ: 70 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 31. 10. 2019

Marcel Šedo (filmový publicista)
foto:
Filmpark production

U Zlatej rukavičky

Párky, pivo a zopár nechutností

Sú filmy, o ktorých je lepšie pred návštevou kina nič nevedieť, prípadne vedieť čo najmenej. Takýto malý experiment sa môže zmeniť na nevídané dobrodružstvo, i keď nielen v dobrom zmysle slova. Najnovší počin európskeho festivalového miláčika Fatiha Akina (OdnikiaľU Zlatej rukavičky, nakrútený podľa predlohy Heinza Strunka, je toho exemplárnym príkladom. 

Film, ktorý v predpremiére uvádza prehliadka Be2Can, je po odchode z kina ťažké dostať z hlavy. Mnohí ho označia za šokujúci „horor“, ktorý koniec koncov možno ani nedopozerajú, pretože budú až príliš pobúrení alebo im počas projekcie príde nevoľno. Pre iných, ostrieľanejších, so silnejším žalúdkom to však ľahko môže byť šťavnatá delikatesa, akú nemožno ochutnať každý deň. 

Akinova dráma, i keď podľa zvoleného štýlu je výstižnejší skôr pojem čierna komédia, rozpráva hravo, ale zároveň tvrdo a nekompromisne skutočný príbeh na prvý pohľad obyčajného, nenápadného robotníka z tej najnižšej sociálnej vrstvy. Jeho záľubou je ísť po práci do krčmy s krásne poetickým názvom U Zlatej rukavičky na zopár štamprlíkov. Ideálny stav je, keď ich môže „zabrzdiť“ pivom. A keď sa náhodou naskytne možnosť, že by sa jeho večer skončil nie pod stolom, ale v posteli s nejakou nápadníčkou, lepšie povedané zanedbanou a obéznou alkoholičkou, nad ktorou by zaváhal aj ten najmenej prieberčivý, s radosťou ju privíta vo svojom „útulnom“ a „voňavom“ príbytku, kde navyše visí v skrini zopár kostlivcov.

V skutočnosti totiž ide o poriadne vyšinutého psychopata menom Fritz Honka. V 70. rokoch minulého storočia v Hamburgu poriadne vyvádzal. Po tom, ako preňho prestali byť užitočné, mu totiž vôbec nerobilo problém svoje milenky vlastnoručne nadobro umlčať a s absolútne kamennou tvárou ich pílkou rozdeliť na ľubovoľný počet kusov. Už po týchto malých, no veľavravných indíciách si musí každý uvedomiť, že nakrútiť takýto film si žiada konskú dávku odvahy. A áno, U Zlatej rukavičky je jeden z najnechutnejších, najbrutálnejších, najzvrhlejších a najkontroverznejších filmov, aké bolo možné tento rok vidieť. No, popravde, aj jeden z najzábavnejších, a to najmä vďaka Akinovej rafinovanej majstrovskej réžii, správnemu odhadnutiu minutáže a dramaturgickej výstavbe. Divák sa tak nemá kedy nudiť.

Film U Zlatej rukavičky je jednoducho fascinujúca jazda pre všetkých zvedavcov. Sofistikovane spája prvky skutočne mrazivého trileru, pri ktorom tuhne krv v žilách, s ľahkosťou grotesky. Práve odľahčenie v podobe výraznej irónie, zvukovo-obrazového kontrapunktu či absurdných momentov a ešte absurdnejších hlášok posúva film výrazne vpred. Zároveň tvorí silnú opozíciu voči už aj tak temnej a ťaživej psychologickej línii. Miestami je však Akin stelesneným diablom, ktorý núti diváka smiať sa či iba jemne sa škeriť aj v tých najnevhodnejších situáciách, a jeho dielo tak pripomína najlepšie kúsky nemenej známeho rakúskeho provokatéra Ulricha Seidla, ako sú trilógia Raj či snímkaV pivnici.

I keď Akinova záľuba v ambivalentných či vyslovene záporných charakteroch akoby hraničila až s obsesiou, všetko tu skvele funguje. Najväčšou devízou jeho filmu je však absolútne sebavedomá a maximálne dôveryhodná charakteristika sveta, pre bežného diváka (našťastie) úplne cudzieho. Sveta plného stratených indivíduí, špinavého, škaredého, perverzného, morbídneho, zabudnutého a až hrozivo nebezpečného. Sveta s vlastnými pravidlami, v ktorom vyhráva ten najprefíkanejší alebo najtvrdší. 

Akin posunul slová ako surovosť či autentickosť „v rukavičke“ do úplne iných sfér. Skvele sa mu totiž darí búrať zaužívané konvencie v rámci zobrazovania (nielen) násilia či sexu, pričom si dáva dobrý pozor, aby nebol samoúčelný a predvídateľný. V tomto smere tak jasne vyhráva v pomyselnom súboji s minuloročným rozpačitým a nie veľmi vydareným experimentom Jack stavia dom Larsa von Triera. Ten sa má od Akina ešte čo učiť. 

Asi tak, ako sa majú iní herci čo učiť od iba dvadsaťtriročného Jonasa Dasslera, ktorý stvárnil Honku. Išiel až za hranice svojich možností, preto možno očakávať, že práve táto rola mu otvorí dvere do sveta a bude míľnikom v jeho ešte len rozbiehajúcej sa kariére. Akinovo obsadenie je však brilantné celkovo. Zároveň treba pripomenúť síce nenápadnú, ale najmä v tomto filme veľmi dôležitú profesiu maskérov. Dasslera zohavili takmer na nepoznanie a výrazne dotvorili jeho už dosť desivý prejav.

U Zlatej rukavičky (Der Goldene Handschuh, Nemecko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA Fatih Akin KAMERA Rainer Klausmann HRAJÚ Jonas Dassler, Philipp Baltus, Dirk Böhling, Uwe Rohde, Margarete Tiesel MINUTÁŽ 110 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 11.

Martin Adam Pavlík / filmový publicista
foto:
Film Europe

BATAstories

Televízny dokument s dušou

„To meno (Baťa) zakaždým vzbudzuje nádej a očakávania, že sa z toho, čo dosiahol, poučíme. Myslím predovšetkým na jeho dedičstvo, na jeho posolstvo. Hlavne mám na mysli vzdelávanie, predovšetkým v starostlivosti o jeho ľudí, o jeho komunitu. V to posolstvo skutočne veril. Veril, že je to cesta, ako v podnikaní dosiahnuť úspech,“ povie vo filme BATAstories pravnuk Tomáša Baťu a dodá, že je to nadčasový spôsob, ako dosiahnuť úspech. Táto myšlienka film o známom obuvníckom podnikateľovi zastrešuje. 

Režisér Peter Kerekes zdôrazňuje význam húževnatého obchodníka, ktorému sa podarilo expandovať do celého sveta. Autorskú výbojnosť podriaďuje intenciám televízneho dokumentu, no jeho rukopis je napriek tomu viditeľný, a to najmä vďaka nenútenému humoru a hravej epizodickosti. Približuje tak príbeh globálnej firmy na výrobu topánok a portrétuje nielen jej zakladateľa Tomáša Baťu, ale aj jeho brata či pravnuka Thomasa Archera. Rovnako ako pre Baťu i pre filmára je dôležité, kto topánky vyrába, preto spovedá bývalých i súčasných zamestnancov firmy na rôznych pozíciách, cestuje po svete (Keňa, India, Brazília, Francúzsko), aby ukázal prostú pravdu starého remesla, a pracuje s klasickým komentárom z Baťovho denníka, ktorý číta Bolek Polívka. Svieži humor filmu tkvie v Kerekesovej konfrontácii s protagonistami. Bývalí zamestnanci obuvníckej továrne oživujú spomienky na svoju prácu pantomimickým predvádzaním a na režisérove skvelo mierené otázky odpovedajú bystro a autenticky. 

Baťov príbeh je komplexným televíznym dokumentom a Kerekes opäť potvrdil, že autorstvo môže nenútene vyznieť aj v televíznom produkte a v intenciách klasickej filmovej schémy.

BATAstories (Francúzsko/Česko/Slovensko, 2018) RÉŽIA: Peter Kerekes SCENÁR: P. Kerekes, Pavel Hajný KAMERA: Martin Kollár STRIH: Marek Šulík HUDBA: David Solař MINUTÁŽ: 80 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 10. 10. 2019 

Roberta Tóthová (filmová publicistka)
foto:
Peter Kerekes s.r.o./Martin Kollár

Hluché dni

Vstúpiť inam

Pozvoľna, takmer nepozorovane sa z dokumentárneho filmu Hluché dni vytráca realita a divák nečakane prepadne snu. Táto izolácia od času, priestoru a okolia (roztrhnutie väzieb na čokoľvek poznané, uzavretie sa do novej, filmovej reality, ktorá však zostáva takisto obmedzená, dokonca až tajuplná) diváka účinne spojí s hlavnými postavami: s hluchonemými Rómami v rôznorodých sociálnych podmienkach a každodennostiach.

Aj slovo „sociálny“ je v kontexte „sociálnokritického dokumentu“ len pokusom škatuľkovať – pre samotný film je to nedostatočná kategória. Režisér filmu Pavol Pekarčík (sám označuje Hluché dni za hybrid dokumentu a hranej snímky) sa sústreďuje na lyrickejšie tendencie a rozvíja poetiku filmového materiálu. Hĺbkovo skúma postavy a ich svet. Pozorovateľ nie je sociálnokritický tvorca: rozplynie sa, ustúpi, aby mohol zachytávať vzťahy v ich prítomnej konkrétnosti. A autora snímky zaujímajú hlavne vnútorné vzťahy (a stavy), pocity izolácie, tápania, ale aj túženia a snenia. Niekde v ozvene ešte možno badať pôvodnú realitu, no v tej filmovej plynie osud akoby bez konfliktu. Akoby konflikt ešte neexistoval, nebol vymyslený, nebolo dovolené rozpútať ho a svoju túžbu pomerať so skutočnosťou.

Hluchota sa stáva dôležitým, sústredene používaným prvkom. Okrem symbolických, naratívnych rovín preniká aj do audiovizuálnych postupov. Vo veľkých celkoch rozpadnutých budov alebo dlhých polí sa rozprestiera prázdnota. To, čo táto prázdnota znamená, kam až siaha jej význam, je vďaka premyslenosti filmu intenzívnym zážitkom. Nie je to len odcudzenosť niektorých hlavných postáv vo vzťahu k okoliu. Snímka aj vo svojej epizodickej štruktúre (kapitoly a statické, fragmentárne obrazy) ovláda časovo-priestorové relácie tak, aby nás nakoniec doviedla aspoň do sna. S pocitmi radosti a hry, keďže skutočnosť naše túžby nie vždy počuje. 

Hluché dni (Slovensko/Česko, 2019) SCENÁR, RÉŽIA: Pavol Pekarčík KAMERA: P. Pekarčík, Oto Vojtičko STRIH: P. Pekarčík, Ondrej Lehocký ÚČINKUJÚ: Sandra Siváková, Marián Hlaváč, Alena Červeňáková, René Červeňák, Karmen Balogová, Roman Balog, Kristián Gaži MINUTÁŽ: 81 min. HODNOTENIIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 11. 10. 2019

Peter Kováč / poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto:
Filmtopia

Stratený domov

Film ako cenné svedectvo 

Žiadny novinový článok nemôže nahradiť živý reportérsky pohľad na vojnové teritóriá a ľudské osudy vystavené smrteľnému nebezpečiu. Režisér, kameraman a fotograf Juraj Mravec ml. sprostredkúva v dokumente Stratený domov obraz vojny s Islamským štátom v pôsobivom kontrapunkte so súkromnými životmi slovenských záchranárov z Akadémie urgentnej medicíny, medzinárodnej mimovládnej organizácie so sídlom na Slovensku. 

Sledujeme ich rodiny, prípravu na vianočné sviatky i lúčenie na letisku, deti na strane bezpečného, ale aj nebezpečného sveta. Jeden z irackých mužov zháňa peniaze na výkupné pre rodinu v zajatí ISIL-u, ďalší sleduje svoje deti kdesi v Nemecku, iný so slzami v očiach záchranu raneného syna. Práve táto rovina rozprávania má veľkú emotívnu váhu a je pôsobivým príspevkom k diskusiám o krízovej situácii utečencov z vojnových území.

Vojnová každodennosť, správy o možnom útoku samovražedného atentátnika, streľba a neprehľadný prúd utečencov, snaha zistiť ich totožnosť, ošetrovanie spáleného nepriateľského vojaka, chvíle oddychu, kamarátske diskusie o všeličom, to všetko je materiál, ktorý má šancu osloviť svojím nepatetickým výrazom široké divácke spektrum. Vznikal od roku 2016 počas viacerých Mravcových ciest do Iraku, pri ktorých zachytil operáciu na oslobodenie Mosulu. 

Film pripomína situáciu Kurdov i jezídov v čase, keď sa ich postavenie znova dostáva do kritického stavu a jeho vývoj je nepredvídateľný. Viera autora, že týmto filmom dokáže zmeniť väčšinový postoj verejnosti k utečencom z Blízkeho východu, je možno idealistická, ale v každom prípade je to cenné svedectvo, natočené s veľkou dávkou osobného nasadenia a odvahy. Rozširuje akčný rádius slovenského dokumentu a mieri na ciele, ktoré by mali zaujímať nás všetkých.

Stratený domov (Slovensko, 2019) SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Juraj Mravec ml. ÚČINKUJÚ: Oliver Valentovič, Matej Karlák, Mária Karláková, Klára Bujnová, Iljas Hadži Murat, Aleas Aleas MINUTÁŽ: 70 min. HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 12. 10. 2019

Viera Langerová (filmová publicistka)
foto:
Juraj Mravec ml.

Portrét ženy v plameňoch

Keď elegancia filmu tlmí tlkot sŕdc 

Romantická love story medzi maliarkou Marianne a Héloise, mladou perspektívnou nevestou, ktorú má Marianne portrétovať, má klasicizujúci rámec zasadený do druhej polovice 18. storočia. Klasicizmus vášeň ľúbostného vzplanutia disciplinovane estetizuje a zbavuje bolestných emocionálnych prejavov. Héloise sa nechce vydávať, teda nechce byť ani portrétovaná. Marianne je najatá ako jej spoločníčka a v prímorskom zámku, kde sa celý príbeh odohráva, sa snaží dievča namaľovať tajne. Svoj pokus však sama zničí a na ďalší má len päť dní. Napokon toho stihne oveľa viac. 

Elegantnú dynamiku vzťahu dopĺňa prítomnosť malej slúžky Sophie, ktorá otehotnie a rozhodne sa dieťaťa zbaviť. Obe ženy jej pri týchto starostiach asistujú. „Márna lásky snaha“ je ovenčená príbehom Orfea a Eurydiky s jeho symbolickým akcentom na stratu milovanej osoby, ktorý číta Héloise po večeroch v tajomnom svetle sviečok. A Marianne sa jej milá zjavuje ako prízrak vo svadobnej róbe. 

Výprava a kostýmy evokujú dobový kolorit, no zobrazenie prísne sankcionovaného vzťahu sa odohráva v súčasných tónoch liberálnych slobôd, bez akýchkoľvek dobových hrozieb. Takýto prístup je badateľný aj na ďalších úrovniach, napríklad dámy stolujú spolu so slúžkou a ich správanie zodpovedá dnešným štandardom oslobodených žien. Kritiku nadchol ženský pohľad na fenomén zakázanej lásky, apoteóza erotickej túžby a ukážka skvelého vizuálneho štýlu. 

Portrét ženy v plameňoch získal na MFF Cannes cenu za scenár a zároveň za najlepší queer film. Jasne sa tým ukazuje, že aj emocionalita má rozmanité kultúrne súradnice. Tento elegantný a efektný postmoderný emblém sa od živého tlkotu zamilovaných sŕdc bezpečne vzďaľuje do estetizovaného bezčasia, kde horí len náhodne zapálená sukňa Héloise.

Portrét ženy v plameňoch (Portrait de la jeune fille en feu, Francúzsko, 2019) SCENÁR A RÉŽIA: Céline Sciamma KAMERA: Claire Mathon STRIH: Julien Lacheray HUDBA: Jean-Baptiste de Laubier HRAJÚ: Valeria Golino, Adéle Haenel, Noémi Merlant, Luána Bajrami MINUTÁŽ: 119 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 21. 11. 2019

Viera Langerová (filmová publicistka)
foto:
ASFK