Marta Hlušíková

spisovateľka

Lásku k filmu som asi zdedila po svojom dedkovi, ktorý vyrástol vo Viedni a údajne večer čo večer chodil na nemé filmy. Hrou osudu sa tento milovník filmu ocitol v Trenčíne, kde pomáhal stavať kino Metro. A v tom som trávievala nedeľné popoludnia. V mladosti ma zasiahli najmä dva filmy – Wajdov Brezový háj a Solanov Boxer a smrť. Tá nerovnosť šancí táborového utečenca Komínka a veliteľa koncentráku, pre ktorého sa väzeň stal iba živým vrecom, do ktorého sa búši! So zatajeným dychom som sledovala, ako sa to zmlátené vrece stavia na nohy, ako získava silu a skrýva ju na posledné zúčtovanie. A obľúbila som si – akože ináč – herca Štefana Kvietika. Odvtedy ubehlo veľa rokov a moja záľuba v psychologických filmoch zostala. Jeden z nich ma nedávno mimoriadne milo prekvapil – Eva Nová. Bola som zvedavá, ako sa s hraným filmom popasuje dokumentarista. Zdá sa, že Marko Škop sa s ničím nepasoval, jednoducho urobil film, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Eva Nováma možno zaujala preto, lebo som vo veku hlavnej hrdinky, ktorá si šance na svoje miesto na slnku dávno prepásla. Obdivujem Emíliu Vášáryovú, je to herečka svetových parametrov. Preto si mohla dovoliť stvárniť ľudskú trosku túžiacu po novej životnej príležitosti. Mohla si dovoliť spustnutý výraz tváre, ktorú kamera vôbec nešetrila. Pre niektorých ľudí bol vraj film nudný. Dnešná generácia potrebuje rýchlosť. No pre mňa tento film nudný rozhodne nebol, cítila som, ako to pod pokrievkou vrie. Som šťastná, že nemusím riešiť také hrozné veci ako Eva Nová.