Stláčanie gombíkov vo výťahu filmovej reality

Vstúpiť do zborníka s príspevkami z česko-slovenskej filmologickej konferencie býva sviatok aj dobrodružstvo. Široký rozptyl tém, čo krúžia okolo tej hlavnej, o ktorú sa niektoré idú popáliť, kým na niektoré materský lúč len-len doletí, poháňa sústavu štúdií, úvah a interpretácií v pestrej škále prístupov. Po posledných bádaniach v spájaní filmu a kultúrnej pamäti, vlaku a filmu či spirituality a filmu sa tentoraz spája iluzívne a antiiluzívne.

Protichodné kategórie, ktoré vstúpili do priestoru filmu z problematiky realizmu a obrazu reality, pôsobia svojou podstatou podobne tajomne a vyzývavo ako svet okolo nás. Filmové médium realitu zobrazuje s tendenciou iluzívne ju formovať a umelecké dielo predstavovať ako ilúziu vydávanú za skutočnosť alebo ako antiiluzívnu hru. A tak hneď v úvodnom texte Peter Michalovič skúma, ako realizmus vo filme reprezentuje alebo simuluje realitu, podmienky, za ktorých divák vníma film ako svet, resp. ako hru.

Zdôrazňovanie reality prostredníctvom telesnosti v sociálnej dráme ako jednom z trendov súčasného slovenského hraného filmu, spájajúceho prvky fikcie a non-fiction, poodhaľuje Katarína Mišíková. Ukazuje príklady, ako reprezentácia reality evokuje efekt reálneho pri zachytení emocionálnych stavov postáv ako fyzických stavov. „Zlaté šesťdesiate“ sa pripomenú prostredníctvom filmov Slnko v sieti a Drak sa vracia, pri ktorých Zuzana Nemčíková porovnáva vyjadrenie času a priestoru „s časom a priestorom nášho života“, a takisto cez snímku Kým sa skončí táto noc, keď Milan Cyroň prevetráva jej literárnu prípravu.

Obsah príspevku Martina Palúcha o cenzúre v slovenskom dokumentárnom filme po roku 1989 už poznáme z jeho rozšírenej knižnej podoby, ďalšie podnety na túto tému, vrátane pohľadu na fungovanie verejných financií ako cenzúrneho nástroja,  predostrel Miroslav Vlček. Simona Mischnáková pripomína, že digitálne médiá vytvorili nový druh zobrazovania dokumentárneho realizmu, čo prináša nové otázky aj do filmovej teórie.

Juraj Malíček sa vydal jemu vlastnou popkultúrnou cestou za produkciou československej kinematografie na sklonku socialistickej éry, aby interpretačne doložil poznatok, že ani vtedajšie akoby kontroverzne angažované filmy (Bony a klid, Proč?, Horká kaše) nevybŕdli z konvenčnosti a konformnosti, ktorú iné filmy (Discopříběh, Rabaka) bez okolkov signalizovali. Martin Boszorád sa v kontexte slovenskej kinematografie pýta na coolako na výrazovú kvalitu. V japonskej kultúre hľadal vzťah realizmu a iluzívnosti Marcel Šedo – realizmus tam našiel, iluzívnosť nie. Romana Javorčeková tematicky zabrúsila do vesmíru preskúmať skutočnosť a neskutočnosť pôsobenia jeho filmových zobrazení v žánri sci-fi. 

Analytické operácie v imaginatívnom diele Jana Švankmajera z hľadiska antiiluzívnych postupov (Don Šajn), snových obrazov (Přežít svůj život) aj realistických východísk tvorcovho surrealizmu (Spiklenci slasti) uskutočnili Luboš Ptáček, Josef Fulka a Michal Michalovič. Prekladateľ Josef Rauvolf sleduje v 60. rokoch záujem osobitého spisovateľa Williama S. Burroughsa o film ako médium, Jana Bébarová predstavuje experimentálny, realitu inscenujúci film Gustava Deutscha o enigmatickej tvorbe maliara Edwarda Hoppera.

V zborníku sú ďalej zaradené teoretické state Petra Mareša, Juraja Oniščenka a Martina Ciela. Vilém Hakl sprevádza nerealizovaným, zvláštne vizuálne štylizovaným absolventským scenárom Džiana Babana a Jiří Slavík približuje genézu a kompozíciu kompilačného filmu Svastika, ktorý bol po neslávnej premiére na festivale v Cannes v roku 1973 oficiálne znovuuvedený až v roku 2009, ale ním prezentované zábery z Hitlerovej rezidencie Berghof boli vkomponované do mnohých televíznych dokumentov.

Kniha má zaujímavo vymyslenú obálku, ktorá jej názov predvedie aj obrazovo, stačí roztvoriť jej záhyb – k „titulke“, ktorú možno prijať aj ako ilustračnú asociáciu iluzívnosti, sa priradí v tomto vneme „antiiluzívny“ muž s expozimetrom. A tá fotografia je z nakrúcania koprodukčného filmu Alaina Robba-Grilleta Muž, ktorý luže, ktorý vzťah iluzívneho a antiiluzívneho transparentne tematizoval a experimentálne rozohral pred polstoročím.

Iluzívne a antiiluzívne vo filme
(Asociácia slovenských filmových klubov v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom a s Ústavom divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 2018)

Peter Ulman (filmový publicista)

Marie Rebecchi, Elena Vogman:
Sergei Eisenstein and the Anthropology of Rhytm
(NERO, Rím 2017, 127 strán)

Publikácia vyšla pri príležitosti konania rovnomennej výstavy, ktorou si rímska Nomas Foundation pripomenula nedávne sté výročie októbrovej revolúcie v Rusku. Kniha vychádza do značnej miery z výskumu filmového historika a špecialistu na Ejzenštejna Nauma Kleimana a podobne ako výstava sa sústreďuje na menej známe, nedokončené, zničené alebo nikdy nepublikované Ejzenštejnove diela, či už sú to filmy, teoretické texty, denníkové záznamy, alebo kresby, pričom najväčší dôraz sa kladie na obdobie jeho pobytu v Mexiku, keď sa pokúšal vytvoriť film Nech žije Mexiko!. V menšom rozsahu sa publikácia venuje aj zničenému filmu Bežinova lúka a projektu Ferganský kanál o ambicióznej stavbe zavlažovacieho kanála v údolí medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom. Tento Ejzenštejnov projekt bol zastavený skôr, ako mohli s Eduardom Tissém začať nakrúcať, ale zachoval sa scenár, fotografie a mnoho kresieb. Práve prostredníctvom archívneho materiálu – kresieb, denníkových záznamov, filmov a fotografií – sa dvojica autoriek snaží poukázať na Ejzenštejnovu antropologickú metódu, ktorú umiestňuje do dobového kontextu. Analýza rôznych spôsobov, akými sa Ejzenštejn zaoberal ľudskou tvárou, ale aj maskou, vyzdvihuje doteraz málo známe dokumentárne a etnografické aspekty jeho tvorby.

D. N. Rodowick:
The Virtual Life of Film 
(Harvard University Press, Cambridge, Londýn 2007, 189 strán)

Kniha jedného z najznámejších filmových teoretikov posledných desaťročí skúma rôzne typy reakcií na postupnú premenu vzťahu filmu a nastupujúcich nových médií. Zároveň však poukazuje aj na silnú previazanosť nových médií s filmovým spôsobom vyjadrovania. Digitálne technológie, podobne ako televízia a video pred nimi, sa totiž opierajú predovšetkým o audiovizuálnu kultúru 20. storočia, no súčasne pripravujú cestu vzniku novej audiovizuálnej kultúry, ktorá ešte len čaká na svoje presné definovanie. Hoci kniha vyšla po prvýkrát pred viac ako desiatimi rokmi, Rodowickov pohľad na premeny filmového média, ako aj na premeny vedeckého skúmania filmu a na ich budúcnosť je stále aktuálny, rovnako ako autorovo presvedčenie o potrebe filmových štúdií ako prostriedku skúmania audiovizuálnej kultúry aj dlho po zániku celuloidového filmu.

Monika Mikušová