Pri každom projekte začínam od nuly

 Keď ju do svojho celovečerného debutu Dom (2011) obsadila Zuzana Liová, do filmového sveta vstúpila nielen nová tvár, ale najmä zaujímavý talent. Dnes už Judit Bárdos obsadzujú aj zahraniční filmári.

V novembri budú mať v slovenských kinách premiéru dva filmy, v ktorých vás budeme môcť vidieť: dráma Súmrak oscarového režiséra z Maďarska Lászlóa Nemesa a rozprávka Čertovské pero českého tvorcu Mareka Najbrta. Ak si pozrieme vašu filmografiu, zatiaľ sa vám úspešne darí vyhnúť zaškatuľkovaniu, striedate žánre aj charaktery. Dostávate toľko rozmanitých ponúk alebo si cielene vyberáte postavy tak, aby neboli ako cez kopirák? 

– Ponuky sú zatiaľ, našťastie, rôznorodé. Ale občas sa, samozrejme, stane, že musím na niektorú povedať nie. Niekedy je to z časového dôvodu, inokedy preto, lebo cítim, že nie som vnútorne stotožnená s ponúknutou postavou či s daným projektom. Tých ponúk je raz menej, raz viac. Zatiaľ som však spokojná.

 László Nemes sa uviedol výrazným debutom Saulov syna po tomto úspechu sprevádzali jeho druhý celovečerný film Súmrak veľké očakávania. Opýtam sa vás najskôr ako diváka – naplnil ich? 

– Rozhodne ich naplnil, podarilo sa mu nakrútiť jedinečný film. No hoci som Súmraku veľmi fandila – najmä preto, lebo som bola súčasťou tohto projektu –, Saulov syn je podľa mňa lepší film. Ako diváka sa ma dotkol viac. Súmrak je však rozhodne obrovský zážitok, odporúčam ho každému, kto má rád filmy, kde nie sú všetky otázky konkrétne zodpovedané, kde režisér dáva divákom priestor na vlastné dojmy a fantáziu.

 Ako sa vám s Nemesom spolupracovalo? Akým typom režiséra je vo vzťahu k hercom? 

– Bola to veľmi príjemná spolupráca, od kastingov cez nakrúcanie až po postsynchróny. László je veľmi citlivý a zároveň prísny, takých režisérov mám najradšej.

 Išli ste v prípade tohto projektu na kasting na konkrétnu úlohu? 

– Trvalo viac než rok, kým vzniklo kompletné obsadenie, vyberali naozaj veľmi dlho. Skúšali nás na rôzne úlohy, počas kastingov neustále pracovali na scenári a menili jednotlivé postavy a ich mená. 

 Maďarská kinematografia má v súčasnosti hneď niekoľko výrazných tvorcov, filmy z produkcie našich južných susedov rezonujú na festivaloch, získavajú ceny. Sledujete aktuálne dianie v maďarskom filme? Ktorý z tvorcov je pre vás zaujímavý?

– Sledujem. Momentálne patria medzi mojich obľúbených Szabolcs Hajdu, György Pálfi, János Szász, Ferenc Török, Attila Szász a režisérka Ildikó Enyedi.

Pýtam sa na Maďarsko aj preto, že vďaka jazyku je to pre vás ďalší priestor na herecké uplatnenie. Chodievate tam pravidelne na filmové kastingy?

– Chodievala som menej, ale od nakrúcania Súmraku ma volajú viac. Neviem, či to s tým súvisí, alebo nie, ale rozhodne ma to veľmi teší. Rada by som si zahrala v zaujímavom maďarskom filme.

Rozprávku Čertovské pero nakrútil Marek Najbrt a tento žáner je v jeho filmografii novinkou, možno aj prekvapením vzhľadom na jeho predchádzajúcu tvorbu. Ako sa vám s ním na jeho rozprávkovom debute pracovalo? A sledovali ste pred touto spoluprácou jeho tvorbu vrátane politickej satiry?

– S Marekom to bola naša druhá spolupráca a rovnako ako pri seriáli Svět pod hlavou aj teraz sa vopred teším na výsledok. Áno, poznám aj jeho predchádzajúce projekty. Je to veľmi dobrý a odvážny režisér, málokto má takú pestrú tvorbu. Kancelář Blaník som zaregistrovala, no keďže príliš neovládam české politické dianie, mnohým komickým situáciám v seriáli som nerozumela, takže som ani nevidela všetky časti.

V Česku ste už dostali niekoľko zaujímavých možností – v hraných filmoch i seriáloch. Projekt Fair Play (2014) bol možno pre vašu kariéru tým prelomovým. Vnímate ho ako istý medzník? 

– Prelomový bol asi v tom, že ma spoznalo viac ľudí v Česku. No režisérka Andrea Sedláčková aj Marek Najbrt si ma na kasting zavolali vďaka tomu, že ma videli vo filme Dom.

S Andreou Sedláčkovou ste sa stretli aj pri ďalšom filme Backstage. V čom sa tvorivo stretávate?

– Vo filme Backstage si Andrea zámerne vybrala do vedľajších postáv hercov, ktorých pozná a rozumie si s nimi aj ľudsky. Hrá tam totiž veľa nehercov, čo je pri filme vždy trochu väčší risk. Myslím, že hlavne preto chcela mať istotu v nás, v tých, s ktorými už aspoň raz spolupracovala. No ja som musela takisto absolvovať kasting, postava dramaturgičky je totiž o čosi staršia, než som ja, a je to úplne iná postava, než bola Anna vo filme Fair Play. Som rada, že mi Andrea opäť dôverovala.

Jednu z prvých veľkých príležitostí vám dala Zuzka Liová v spomenutom Dome. Keď sa obzriete späť, ako ste pracovali na tomto filme a ako sa vám pred kamerou hrá dnes? V čom nastala s nadobudnutými skúsenosťami najväčšia zmena?

– Prišlo o trochu väčšie herecké sebavedomie. Pri filme Dom som vôbec prvý raz videla naživo veľké filmové kamery, spoznala som, z koľkých ľudí sa približne skladá filmový štáb a aké dlhé a náročné sú natáčacie dni. No každý film a každá postava je niečo úplne iné, nové, takže projekty sa dajú porovnať iba sčasti. Tak ako v divadle aj pri filme herec začína pri každom projekte od nuly. Aj so mnou je to tak.

Filmové herectvo je iné ako divadelné. Učilo sa na škole aj filmové herectvo? 

– Nie, na VŠMU sa to nevyučuje. Filmové skúsenosti môžete nadobudnúť, ak si vás študenti filmovej a televíznej fakulty vyberú do svojich študentských snímok. Tam sa dá naučiť veľa.

 Existuje niekoľko hereckých metód, napríklad Stanislavského či Strasbergova. Využívate prvky z niektorej konkrétnej metódy alebo sa riadite predovšetkým intuíciou?

– Ide o kombináciu vlastnej intuície a predstavy režiséra. Čo sa však týka výučby na VŠMU, látka je zameraná na Stanislavského metódu. Aspoň v našom ročníku (2008 – 2013) to tak bolo. Ostatné metódy sme preberali len teoreticky.

Ako je to v herectve so životnou skúsenosťou? Jedna z metód vychádza práve z čerpania pocitov z vlastných spomienok, zážitkov, skúseností... No herec musí často stvárniť postavu, pri ktorej nemôže vychádzať z toho, čo prežil. Ako pracujete na postavách, ktoré si prechádzajú dilemami, aké ste nikdy nemuseli riešiť, situáciami a z nich vyplývajúcimi pocitmi, ktoré ste neokúsili?

– V takýchto situáciách mi pomôže samotný príbeh alebo knihy, ktoré mi priblížia konkrétnu problematiku postavy. Takisto režisér, dramaturg a, samozrejme, moja vlastná intuícia a fantázia. Ak konkrétny pocit zo svojho života nepoznám, nájdem si k tomu podobný, blízky pocit. Pomáha mi teda kombinácia všetkých týchto aspektov. Často sú aj pre mňa niektoré emócie záhadou a sama neviem, ako som k nim prišla, len intuitívne cítim, že presne tak sa v tej chvíli cíti daná postava. Ale nedokážem každú sekundu tejto postavy logicky opísať.

Takým filmom môže byť napríklad titul V tichu režiséra Zdeňka Jiráskeho, ktorý musel byť zaujímavou skúsenosťou aj preto, že ste v ňom hrali bez slov.

– Áno, bola to mimoriadna skúsenosť, za ktorú som veľmi vďačná. Hrať bez slov bolo v tomto prípade v podstate jednoznačné, pretože situácie, ktoré moja postava zažívala, boli napísané tak, že slová neboli potrebné.

V súvislosti s týmto filmom by som spomenula aj divadelný projekt Natálka, ktorý je pre vás možno viac než len hereckou príležitosťou na vyjadrenie postoja.

– Je to tzv. dokumentárna dráma, ktorá vznikla v Slovenskom národnom divadle ako jeden z projektov proti extrémizmu. Áno, takýto druh inscenácie by sa nedal hrať bez toho, že by sme súhlasili s odkazom celého projektu.

Herci často hovoria, že radi hrajú záporné postavy, lebo bývajú zaujímavejšie. Máte rada postavy, ktoré sa od vás povahovo líšia? 

– Áno, vždy je to zaujímavé. Často je to ťažšie, ale rozhodne vzrušujúce ,,cestovanie“.

Tu by som možno spomenula seriál Bohéma v réžii Roberta Sedláčka, kde cez postavu bohémskej Lily stvárňujete herečku Natašu Gollovú. Užívali ste si všetok ten glamour a bohémstvo? 

– Stvárňovať inú herečku z inej doby bola rozhodne zaujímavá skúsenosť. Namiesto glamouru a bohémstva som však pociťovala únavu z množstva hodín strávených v maskérni. A aj veľkú zodpovednosť za správnu českú výslovnosť. No veľmi ma bavila farebnosť a bohatá herecká plocha tejto postavy.

Už nejaký čas sú trendom minisérie, ktoré sú zaujímavé pre filmárov aj divákov. Ako vám vyhovuje práca na seriáli, teda na dlhodobejšom projekte, ako je Bohéma alebo Svět pod hlavou? 

– Pri týchto prácach som sa naučila množstvo vecí herecky aj ľudsky, som rada, že som mala možnosť zahrať si v dvoch kvalitných seriáloch. Práca na kvalitnom celovečernom filme je však pre mňa naďalej väčším priestorom na hlbšie city.

Viaceré z filmov, o ktorých sme hovorili, sú dobovky. Ako sa vám hrá postava z iných čias? Aj keď je človek stále rovnaký, s tými istými problémami a radosťami, doba predsa dáva správaniu isté nuansy, svoje urobí aj kostým.

– Dobovky, v ktorých som mala možnosť hrať, mi vždy potvrdili a ukázali, že momentálne žijem v obrovskej slobode. Ako herečka som za ne vďačná, no zároveň som šťastná, že žijem v súčasnej dobe. A čo sa týka kostýmov, táto stránka hereckej profesie ma neustále fascinuje. Myslím, že nemám veľmi vycibrený cit pre módu a odev, preto sa vždy s obľubou zverím do rúk talentovaných výtvarníkov.

Nadviažem na predchádzajúcu otázku. Keď som sa kedysi pýtala Jana Třísku, či ho dobový kostým oslobodzuje, súhlasil. Je to tak aj u vás? 

– Dobový kostým pomáha nezabudnúť na vonkajškové stereotypy danej doby. Mám to veľmi rada a súhlasím s pánom Třískom. Dobrý kostým mi veľmi pomáha pri každej jednej postave.

Hovorí sa, že niet malých úloh. Súhlasíte? 

– Rozsahom malé úlohy existujú, ale herecky musíme všetky postavy stvárniť pravdivo. Ak herec prikývne na hocijakú rolu, musí ju zahrať najlepšie, ako vie. S rovnakým nasadením a energiou treba hrať nemú slúžku i napríklad Lily Krallovú z Bohémy.

Na akých projektoch pracujete teraz? 

– Mám roztočený celovečerný film podľa novely Piargy od Františka Švantnera. A pred pár dňami (rozhovor vznikol 21. 10. – pozn. red.) som začala v komárňanskom divadle skúšať pôvodný maďarský muzikál Povala. 

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: Miro Nôta