Filmári ocenení za odvahu 

V roku osmičkových výročí sa dňa 4. októbra spomínalo v Kine Lumiére v Bratislave na neslávne augustové dni roku 1968. Počas slávnostného večera bez pátosu a takmer v rodinnej atmosfére si tam na podujatí pod názvom August 1968 prevzalo sedem slovenských tvorcov ocenenie Dlažobná kocka ʼ68 za odvahu, s akou sa v pohnutých dňoch postavili do ulíc s kamerou a zaznamenali autentické udalosti. Vďaka nim vznikli vzácne dobové dokumenty pre ďalšie generácie. 

Na podujatí sa premietli filmy reflektujúce obdobie od augusta 1968 až po január 1969. Diváci v plnej sále videli dokumentárny film o obrodnom procese v Československu v roku 1968 Čas, ktorý žijeme, sugestívnu výpoveď o spoločnosti a obraz historických udalostí od zimy 1967 do leta 1968, mimoriadne vydanie Týždňa vo filme – strihový dokument z augustových udalostí Čierne dni a do tretice dokumentárny film o pohrebe Jana Palacha Tryzna.

„Slovensko je špecifické v tom, že po rozdelení Československa sa u nás na osmičkové výročia nepozeralo s takou dôslednosťou ako v Českej republike, kde pri tejto príležitosti vzniklo mnoho dokumentárnych filmov, publikácií či vedeckých konferencií. O to viac ma teší, že sme sa v spolupráci so Slovenskou filmovou a televíznou akadémiou rozhodli udeliť ocenenia Dlažobná kocka ʼ68,“ povedal Peter Dubecký, generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu, ktorý bol hostiteľom večera. Jeho slová potvrdil estetik a filozof Peter Michalovič a dodal, že „rok 1968 je udalosťou, ktorá sa spomína predovšetkým s inváziou armád Varšavskej zmluvy. Je to v poriadku, lenže nie je dôležité spomínať iba tých, ktorých sme nevolali a prišli, ale aj tých, ktorí im čelili, a to, čo príchodom okupantov postupne mizlo zo spoločnosti.“

Ocenenie Dlažobná kocka ʼ68, ktorého autorom je umelecký sklár Palo Macho, si prevzali žijúci tvorcovia, ktorí participovali na spomínaných filmoch. Sú to Rudolf Urc, Margita Černáková, Yvonne Hanúsková, Vladimír Holloš, Pavol Forisch, Dušan Trančík a Milan Černák, cena patrí aj Alexandrovi Strelingerovi, Jurajovi Lexmannovi, Rudolfovi Ferkovi a Ivanovi Húšťavovi, ktorí sa na udeľovaní nemohli zúčastniť. „Čím ďalej, tým viac si uvedomujeme nebezpečenstvo našej vtedajšej práce a za to by som sa chcel všetkým členom štábu poďakovať a vzdať hold tým, ktorých je, bohužiaľ, väčšina a tohto dňa sa nedožili. Vtedy sme ako keby prvýkrát pocítili, čo je to byť filmovým spravodajcom. Pocítili sme, že je našou povinnosťou zachytiť nielen reálny obraz toho, čo sa deje, pre našich súčasníkov, ale aj odovzdať akýsi pravdivý odkaz pre budúce generácie. Mnohí sme za to roky pykali, postihlo to naše rodiny, ale nikdy som svoje rozhodnutia z augusta 1968 neľutoval a všetko by som urobil znova,“ povedal Milan Černák v ďakovnej reči za všetkých tvorcov.

Na dôležitosť reflektovať neľahké obdobie i na charakter filmárov zaznamenať ho napriek možným komplikáciám upozornil aj režisér Martin Šulík, ktorý váhu takéhoto rozhodnutia chápe najmä ako tvorca. „Dnes, s odstupom času, si len ťažko dokážeme predstaviť situáciu, v ktorej sa ocitli muži s kamerami v ,čiernych‘ dňoch augusta 1968. Stáli oproti rútiacim sa tankom v uliciach slovenských miest, podávali správu o okupácii, zaznamenávali tragické momenty, v ktorých umierali ľudia. Niektorí z nich hovoria, že v dňoch po príchode vojsk zažili najslobodnejšie obdobie svojho života. Tanky v uliciach ich paradoxne zbavili strachu. (...) V momentoch, keď strácam vieru v zmysel filmárskej práce, vraciam sa aj k práci kolegov, ktorí dokázali nakrúcať vo vypätých augustových dňoch aj za cenu straty všetkých životných istôt,“ uviedol pred oceňovaním a zdôraznil, že práve oni svojimi zábermi ukázali pravdu a tá oslobodzuje. Za to im patrí veľká úcta. 

Simona Nôtová
foto: Miro Nôta

Mnoho rôznych svetov

Téma 19. ročníka MFDF Jeden svet (11. – 16. 10. v Bratislave, 15. – 18. 10. v Košiciach) provokuje svojou opačnosťou. Slogan Shut Up! má „upozorňovať na hlas tých, ktorých chcú ,mocníʻ umlčať, a vyzývať, aby sme neostali ticho“. Názov Jeden svet môžeme vnímať podobne. Ako upozornenie, že svet síce nie je jednoliaty a jednotný, no máme len tento jeden, preto by sme sa oň mali viac zaujímať a riešiť to, čo ním lomcuje. Pozitívne správy. Myslím si však, že festival predsa len trochu nadužíva slovo „riešiť“. Snaha o „scitlivenie“ je mi sympatickejšia a je realistickejšia. 

Jeden svet potrebuje trpezlivého a sústredeného diváka, pripraveného citlivo vnímať predkladané témy. Cinefil či filmový dobrodruh sa môže nudiť. Divák Jedného sveta väčšinou neočakáva veľké filmové zážitky. Ale o tie asi ani nejde. A predsa to znie paradoxne. 

Fotogénia, autorstvo, výrazovosť je v úzadí. Všetko je podriadené téme, filmy sú informačne nasýtené, no niekedy príliš statické. Hovoriace hlavy, televízna estetika, komentár zdvojujúci obraz... Jasné, hovoriace hlavy nemusia byť nevýhodou, ak majú čo povedať. Aj napriek tomu by som si niekedy o danej téme radšej prečítal knižku. Napríklad Stratégiu antilop, v ktorej autor zapisuje viac-menej vo forme orálnej histórie osudy ľudí v dnešnej Rwande. Tu slová kričia bez obrazu. Bez konkrétnych tvárí. 

Jeden svet, zdá sa, pracuje s filmami až v druhom pláne. Ich kvalita je veľmi nevyrovnaná. Niekedy „len“ podnecujú diskusiu. Tú sprievodnú časť však festival zvláda dobre. Ak téma človeka zaujme, môže sa dozvedieť viac. 

V rámci korektnosti treba spomenúť víťazov súťažnej sekcie Slovensko a Česko za ľudské práva. Cenu Jedného sveta si odniesol titul Až přijde válka (r. J. Gebert) a Zvláštne uznanie patrí dokumentu Hranice práce (r. A. Rychlíková). Cenu divákov získala environmentálne zameraná Azúrová (r. K. Holden). 

Chcem však priblížiť tri iné filmy, z môjho pohľadu najkvalitnejšie z tej časti programu, ktorú som zaznamenal. Zhodou okolností mali všetky premiéru už pred rokom v súťaži Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov v Amsterdame (IDFA). Bratislavský Jeden svet sa teda pre mňa ocitá z filmovej stránky v najlepšom svetle vtedy, ak ho beriem ako kanál, cez ktorý dovidím až do Amsterdamu.

Prvý zárez. Aura protagonistu je niekedy výrazná až tak, že sa jeho meno ocitne i v názve filmu – tak je to s Osamelým bojom Thomasa Reida. Thomas je farmár a je to zástupca jedného videnia sveta, ktorý stojí tvárou v tvár proti inému svetu. Jeho pozemok chce odkúpiť nadnárodná spoločnosť a spočiatku jej pomáhajú aj írske úrady. Thomas zatiaľ ticho pozoruje, ako i my pozorujeme jeho. Neartikulovane. Thomas je sám.

Mariš je moderná otrokyňa. Upratuje, varí, pracuje v továrni. Za odmenu si môže ustlať na gauči a dostane cigarety. Fajčenie je tu modernou modlitbou, vyfúknutou do ticha. V Maďarsku. A vedeli sme, že i tam je mnoho rôznych svetov? Film V zajatídivákovi počiatočnú situáciu osvetľuje, ale neodovzdáva sa mu úplne, je vnímavo dramaturgicky vyriešený. Mariš je obeťou jedného videnia sveta. Originálny názov filmu je reflexívnejší: A Woman Captured. Žena bez mena, bez identity. Toto bol áčkový zárez. 

A mám ja vôbec šancu napísať (a urobiť) niečo tak, aby výsledok bol viac než „len“ text o áčkovom záreze (a prítomnosť na premietaní/prejavenie záujmu)? Neviem na to odpovedať. 

Za oponou jedného sveta prebieha konfrontácia. Nie je ľahké čeliť fašistom, pokúšať sa viesť dialóg. Ženy Zlatého úsvitu sú protagonistkami jediného pohľadu na svet, zatiaľ čo ich mužské polovice (!) sedia v base. Rituálne pokriky straníkov a ich prívržencov, pozdravy, prejavy konšpiračné a násilné. Všetko na hranici svetov pivnice a balkóna s výhľadom na centrum Atén.

Tieto filmy reprezentujú tri sekcie. Zhora nadol sú to Hrdinovia a hrdinky, Slepá škvrna a Máte právo vedieť. Silného jednotlivca strieda jednotlivec neviditeľný, topiaci sa v každodennosti, bez možnosti výberu. Následne sa perspektíva rozširuje k vlnám nacionalizmu a extrémizmu, k bezpráviu a nespravodlivosti v globálnom meradle. Sekcií a tém je, samozrejme, viac, na festivale sa do istej miery preberalo snáď všetko, čo práve hýbe svetom. Okrem iného aj svet Jána Kuciaka a svet Oleha Sencova. Tu sa mikro- a makrosvet spájajú. Ale film, podobne ako človek (divák), nič nemení a nerieši svojou prostou existenciou (v sále). Na vytvorenie pohybu je potrebný kus šťastia (z pohľadu aktivistu/tvorcu), resp. kus veľkého nešťastia, ak sa na vec pozrieme z druhej strany. Hýbe to nami, našimi vnútornými ja. Milióny maličkostí. Na konci dňa ma však stále trápi môj letmý a rozmazaný pohľad. Letmý a rozmazaný pohľad Jedného sveta.

Jakub Lenčéš (poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)