Daniel Kováčik

literárny a filmový publicista

Nedávno som si spomenul na scénu z filmu Obchod na korze, v ktorej Tóno Brtko v návale emócií a výčitiek svedomia pomerne drasticky vyfacká svoju ženu. Film ako celok nás „núti“ Brtka ospravedlňovať – jeho žena je živým prototypom prospechárskej, morálne ignorantskej manipulátorky, pre ktorú je arizácia len príležitosťou na obohatenie vlastnej rodiny. No dnes by už čosi také asi neprešlo, napadne mi. Napríklad aj vo svetle kampane #metoo sa Brtkova facka javí skôr ako ideologicky poplatný stereotyp, ospravedlňujúci násilie na ženách. Stereotypne politicky neuvedomelých.

Takáto interpretácia je legitímna. Odhaľuje automatizmy myslenia, ktoré sa javia natoľko prirodzené, že ich vôbec nevidno, sú skryté za mimikry spoločnosti a doby. Aj tak však intuitívne cítim akúsi potrebu brániť „umenie“. Jeho slobodu a vlastnú esenciu. Lenže je umenie sväté, nezávislé od spoločnosti, politiky... – alebo je táto domnelá posvätnosť len „buržoázny fetiš“, falošné vedomie, ópium intelektuálov? Umenie ako vyššia pravda alebo iba kultúrna nadstavba politickej základne – jedinej skutočnej pravdy? Každé dielo, akokoľvek esteticky nespochybniteľné, nevyhnutne artikuluje, často nevedome, skryté predsudky a ideologické stereotypy svojej doby a spoločenského usporiadania. Lenže...

V novej knihe Skutočná Lolita: Únos Sally Horner a román, ktorý pobúril svet autorka Sarah Weinman naznačuje, že Nabokov sa zrejme pre svoje dielo inšpiroval skutočným prípadom zmiznutého dievčaťa. Umelec, tvrdí autorka, zneužil skutočné utrpenie ľudskej bytosti na účely fikcie, ktorá navyše toto utrpenie prekrúca a dodáva mu akýsi esprit. Weinman uznáva, že kniha je esteticky oslnivá, no spochybňuje jej hodnotu, pretože je založená na akomsi politickom klame. Vzťah, aký v knihe opisuje Humbert Hubert, jednoducho neexistuje – existuje len zneužívanie!

To je však možno iba nepochopenie diela, ktoré svojho hrdinu nikde priamo neospravedlňuje, ba dôsledne kladie na všetko dvojzmyselný tieň. A to by azda mala byť funkcia umenia. Ako píše Caitlin Flanagan v článku o spomenutej knihe: „Lolita sa nás nepýta: Si feminista, križiak, strážca morálky či obranca mladých dievčat? Pýta sa nás iba jediné: Si čitateľ?“

Skutočnéumenienič neospravedlňuje, nič nepropaguje a nič nekritizuje. Skutočné umenie iba predkladá. Ak budeme kádrovať filmy, námety i tvorcov podľa toho, aký majú napríklad postoj k otázke postavenia žien, hrozí, že so špinavou vodou vylejeme z vaničky aj dieťa. A určite to neprospeje umeniu.