V chaose pamätnej doby

Nežná revolúcia, Havel prezidentom, celoplošné amnestie, krvavá vzbura v Leopoldove. Jedna udalosť vyústila do druhej a všetko sa to zomlelo v pomerne rýchlom slede. Zostala po tom hlboká stopa. A v časoch, keď bola táto história prítomnosťou, sa odohráva pripravovaný film Jonáša Karáska Amnestie. Boli sme sa pozrieť na jeho nakrúcaní.

Postávajú v skupinkách, na nejednej koži sa odhalí tetovanie. Vlasy rovnako ostrihané nakrátko. Tváre ošľahané, no každá inak. Taká rozmanitosť sa dá nájsť hádam len vo väzení. Hoci viem, že sme práve v areáli priemyselného parku, kde prebieha nakrúcanie filmu, na zlomok sekundy zaváham. Veď spočiatku stretávam iba chlapov, ktorí lačne vyjedajú taniere a fajčia. Vo väzenských mundúroch modrosivej farby a v prepotených bielych tielkach. Protagonisti a kostýmy ma vtiahli do atmosféry trileru Amnestieskôr, než som stihla dokráčať k samotnému štábu. Potom už nie je ťažké zorientovať sa na pľaci. Pár stolov v tieni stanu, za nimi auto s technikou, pri ktorom sedí skriptka, a kovové schody pristavené k vedľajšej budove. Dejiskom dnešného dňa je strecha, kde sa bude točiť vzbura väzňov. „Chalani, môžete ísť hore,“zaznie onedlho zo štábu. „Môžeme alebo musíme?“ prifrčí reakcia, ktorú schladí razantné: „Musíte!“„Ja by som ešte počkal. Za tú hodinu hore mám už toľko vitamínu D, že až,“ žartuje jeden z komparzistov. Nečudo, na streche ich opaľuje letné slnko aj dym z pečeného prasaťa, ktoré sa točí nad ohňom. 

Keď prichádza na pľac producent a scenárista filmu Maroš Hečko, využívam svoju chvíľu na rozhovor. „Oslovilo ma jedno vydavateľstvo s knihou z väzenského prostredia Leopoldova o vzbure v marci 1990. Tá látka sa mi veľmi páčila, ale keďže knihu napísal bývalý bachar, myslel som si, že urobiť film iba z väzenského prostredia nebude až také atraktívne. Preto sme s Beatou Grünmannovou rozšírili námet. Náš príbeh sa odohráva od októbra ʼ89 po november ʼ90. Zachytili sme tak celú tú zmenu v spoločnosti, ktorá nastala po Nežnej revolúcii. Pre mňa je to najsilnejšie historické obdobie, ktoré definuje naše novodobé dejiny.“

Hlavnou postavou Amnestiíje tridsaťročný karatista Drahomír Lupko (Juraj Bača), ktorý sa do basy dostane za vykrádanie víl vysokopostavených komunistov. „Jednému komunistickému zberateľovi ukradne obrazy, ku ktorým sa on sám dostal prapodivným spôsobom. Komunisti si pod záštitou ministerstva kultúry vyberali zo štátnych galérií obrazy a darovali si ich navzájom alebo rôznym štátnym delegáciám. Lupko vlastne kradol obrazy zlodejom,“ hovorí Hečko. Keďže Lupko je recidivista, ktorý v minulosti organizoval nelegálne boxerské zápasy, dostane sa do najvyššej, tretej nápravnovýchovnej skupiny. „Tento príbeh sa primárne odohráva cez neho, ale okrem Leopoldova máme ešte jedno silné prostredie – civil s dvomi disidentskými rodinami, ktoré sa chytajú príležitostí okamžite po Novembri ʼ89. Je to taká spleť postáv, ktorá nám charakterizuje dobu vo väčšej šírke.“ Na Hečkovo rozprávanie nadväzuje režisér Jonáš Karásek, ktorého sa mi podarí vyspovedať počas obednej pauzy. „Snažíme sa urobiť fresku tej doby. Rozprávame ju cez konkrétne príbehy ľudí a cez to, ako ich zmena v spoločnosti ovplyvnila. Okrem Lupka máme medzi hlavnými postavami jeho manželku, obyčajné dievča, ktoré je televíznou maskérkou (Natália Germani), a herca, ktorý sa stal politikom (Marek Majeský).“ Ďalšími predstaviteľmi hlavných postáv sú Aňa Geislerová, Marek Vašut a Jana Geišbergová-Oľhová. 

„Film je primárne o chaose, ktorý tá doba priniesla, o tom, ako rýchlo sa museli riešiť mnohé nie veľmi príjemné situácie. Takou bolo napríklad prepustenie väzňov, keď Václav Havel jasne pomenoval situáciu, že je nevyhnutné dať ľuďom druhú šancu. My sme do scenára dostali myšlienku, ktorá je posunutím tej Havlovej – že tú druhú šancu mal po komunizme dostať každý, a ja si myslím, že ju aj dostal. To, či sa tej slobody ľudia vedeli patrične chopiť a udržať si ju, bolo už, samozrejme, individuálne,“ poznamenáva Maroš Hečko. Samotný príbeh filmu a jeho postavy sú fabuláciou, ale vznikajú na pozadí historických udalostí a ľudí, ktorí sa v tej dobe pohybovali.  

„Film je rozprávaný cez rôzne postavy v rôznych prostrediach a pristupujeme k nim tak, aby sme ich odlíšili. V base je to divokejšie, pri politikoch a ľuďoch z vyššieho prostredia uhladenejšie. Sme veľmi dôslední v rekvizitách, chceli sme, aby z toho bolo cítiť tie osemdesiate roky,“pokračuje Jonáš Karásek.„Tu si už človek musí pripustiť, že je to dobovka. Všímam si, že už od toho máme odstup, že nám móda z tej doby pripadá nepekná, a keď ľudia prídu do kostymérne, vidím, ako tomu vzdorujú. V každom prípade, keď sa to urobí dobre, má to svoj pôvab, je to vstupenka do iného sveta,“ približuje kostýmová výtvarníčka Zuzana Krejzková. Kým civilné oblečenie sa dalo nájsť bez problémov, väzenské oblečenie sa muselo šiť a zháňal sa aj dobový výstroj pre policajtov. „Dávame si veci dokopy z rôznych dobových útržkov, je to taká archeológia. Dúfam, že sa nám podarí presvedčivo zachytiť ten svet rovnošiat, to nepekné prostredie a neosobný väzenský priestor, v ktorom človek prichádza o svoju individualitu,“ dodáva Krejzková. 

Maroš Hečko tvrdí, že museli riešiť aj väčšie výzvy. „Napríklad otázku nakrúcania v Leopoldove, kde nám hneď na začiatku projektu povedali, že je to vylúčené, lebo by sme narušili každodenný chod väznice. Nakoniec nás však zastrešili ministerstvá a do Leopoldova sme sa dostali na dva dni.“ Vďaka tejto podpore získali aj pomoc v podobe špeciálnej jednotky. Práve jej zásah sa bude natáčať dnes podvečer. Nakrúcanie s 35 plnými a dvomi doplnkovými dňami prebieha aj v Prahe a Mladej Boleslavi, kde je nefunkčná väznica, ktorá už dvadsať rokov slúži na filmové účely. Tam tvorcovia urobia všetko, čo sa im nepodarilo priamo v Leopoldove. 

Záležať si dávajú aj na technike. Hečko mi predvádza natočené ukážky, ktoré majú citeľný vintage look. „Skúšali sme rozličné súpravy optík, ale nakoniec sme si s kameramanom Tomášom Juríčkom povedali, že použijeme obyčajné staré objektívy Canon zo 60. rokov. Technológiu sme si chceli nastaviť tak, aby sme mohli točiť rýchlo a na viac kamier.“ Okrem troch kamier využili aj drony. 

Dôsledná príprava sa týkala aj hercov. Pred nakrúcaním absolvovali dva mesiace skúšok a čítačiek. „Už nehľadáme na mieste, ako má daná postava vyzerať, každý vie dopredu, odkiaľ a kam jeho postava ide a kde je jej zlom,“ozrejmuje producent a pri porovnaní s prvým Karáskovým filmom hovorí: „Kandidátbol naozaj pankáčsky projekt za 160 000 eur, pri ktorom sme nemali ani architekta. Všetko sme si robili sami, sám som vozil každé ráno na pľac bagety. Zobral som jedenásť študentov z VŠMU, a hoci to bol veľký risk, podarilo sa nám to krásne urobiť. Aj teraz berieme študentov, lebo mám pocit, že im treba dávať príležitosť čo najviac, no tento projekt je už dvojmiliónový a na produkcii sa podieľa 120 ľudí. Je to oveľa náročnejšie na organizáciu.“ 

Na filmovom projektezačali pracovať v októbri 2016 a k divákom by sa Amnestie mali dostať v novembri 2019, na 30. výročie Nežnej revolúcie. 

Zuzana Sotáková
foto: AZYL Production