Peter Hledík

Úvaha o súčasnej civilizácii – tak charakterizuje režisér Peter Hledík dve esejisticko-dokumentárne časti, ktorými prispel do desaťdielnej série Pandémia SK. Od januára ju vysiela Dvojka RTVS. Divákom ponúka dobrodružstvo poznávania, ktoré sám zažíval pri stretnutiach so špičkovými odborníkmi aj pacientmi. „Dozvedel som sa oveľa viac, ako som očakával,“ konštatuje Hledík. Koncom januára oslávi 75. narodeniny.

Provokujú ho témy, ktorými žijeme. Ako už skoro rok aktuálny koronavírus. Aj minulosť, ktorú je dobré si pripomínať, reflektuje prizmou súčasnosti. Ako v seriáloch Storočnica SND (2020) či Zlatá lýra (2016). Prvým vyvolal diskusie, druhým si vyslúžil aplauz.

Študent jadrovej fyziky prepadol mágii umenia, ktorého mnohorakými podobami žila Praha v polovici 60. rokov. Zvolil si film. „Robil som pre časopis rozhovor s režisérom Evaldom Schormom. Spýtal sa ma, či píšem aj niečo iné. Priznal som, že mám napísaný scenár. Po jeho prečítaní mi povedal, že by bolo dobré, keby som sa prihlásil na FAMU.“ Prijali ho. A po štyroch rokoch vyhodili. Za film Ten, ktorý prežil Varšavu. „Na Schönbergovu hudbu som nastrihal emotívne zábery z Palachovho týždňa. V kolekcii filmov o udalostiach roku 1968 v Československu odišiel do USA aj ten môj a mal by byť archivovaný v nejakom múzeu,“prezrádza Hledík. 

Kým mohol FAMU v polovici 80. rokov konečne dokončiť, mal už za sebou viacero televíznych publicistických relácií i dokumentov, poetický televízny film Najstarší zo všetkých vrabcov (1980) i celovečerný debut, ktorým bola psychologická dráma Kočka (1982). Mladších divákov „chytil“ rodinným sci-fi Tretí šarkan (1985). Dodnes spomínajú na dobrodružstvá trojlístka školákov, ktorých mimozemská kozmická loď odvezie na planétu zdevastovanú ekologickou katastrofou. Kým sa rodinná dráma Začátek dlouhého podzimu(1990), ktorej posledná klapka vraj padla 17. novembra 1989, dostala o rok neskôr do kín, realita bola úplne inde. Náznaky dobovej aktuálnosti sa stali neaktuálnymi, veď už sa mohlo hovoriť o všetkom a nahlas. Ani leitmotív príbehu – Masarykova socha, ktorú deti nájdu v studni – už nezaberal.

Po páde a devastácii Koliby si Hledík s partiou kolegov z brandže vymysleli medzinárodný festival Art Film. Prvým ročníkom štartoval v Trenčianskych Tepliciach v lete 1993. Hviezdou bol avantgardný britský režisér Peter Greenaway. Z komornej akcie sa postupne stal najväčší medzinárodný festival na Slovensku. Lesk podujatia rokmi zvyšovali hviezdy filmového plátna ako Catherine Deneuve, Sophia Loren, Jeremy Irons, Isabelle Huppert, Omar Sharif, Liv Ullmann, Jean-Paul Belmondo a desiatky ďalších, ktorým Hledík odovzdával cenu Hercova misia.

K sedemdesiatke si pred piatimi rokmi „daroval“ Opustený vesmír (2015), celovečerný dokument či skôr filozoficko-esejistickú úvahu o tom, či je smrť koncom života. Odpoveď na večnú otázku hľadá u ľudí, ktorí sa so smrťou stretávajú pracovne, aj u tých, čo tú vlastnú prežili.

Po stopách otca lekára, ktorého politické monsterprocesy v 50. rokoch povláčili po väzenských celách, sa vybral začiatkom 21. storočia v dokumente Väzeň č. 9000 (2002). Už roky plánuje osudu svojho otca a ľuďom, ktorí podľa jeho slov svojím statočným postojom otvorili cestu k lepšiemu svetu, venovať aj hraný celovečerný film Harmonika. „Považujem to za dlh voči otcovi aj voči sebe samému,“ vysvetľuje Peter Hledík. Stále sa mu nedarí zohnať potrebné financie, nemieni však vysnívaný projekt okliešťovať ani ustupovať od vlastných nárokov. „Bola by to cesta do pekla.“ Sníva aj o knihe esejí. „Sám by som ich neskromne napísal.“ Vizuálne by ich sprevádzal vlastnými fotografiami stromu, ktorého premeny už dlhé roky zachytáva v každom čase i ročnom období. Atraktívny solitér tisovec dvojradový rastie v strede jazera na konci trenčianskoteplického parku. A koľko času potrebuje Peter Hledík na naplnenie svojich snov? „Dvadsaťpäť rokov by stačilo,“ vtipkuje jubilant.

Jena Opoldusová
foto: archív Slovenského filmového ústavu/Art Film Fest 

Juraj Lexmann

Skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik Juraj Lexmann vytvoril hudbu do viac ako 120 dokumentárnych a animovaných filmov, ako aj k scénickým programom SĽUK-u. Podpísal sa pod strih a hudobnú dramaturgiu približne 1 400 spravodajských, dokumentárnych a animovaných filmov. Jeho tvorba sa tak spája s mnohými slovenskými režisérmi, k najvýznamnejším patrí jeho častá spolupráca s Viktorom Kubalom (Krvavá pani, Zbojník Jurko a mnohé iné). V januári sa dožíva 80 rokov.

Juraj Lexmann hovorí o svojej tvorbe ako o rozmanitej: „Využíval som štýly a kompozičné techniky, ktoré mohli byť prínosom vzhľadom na témy filmov. Ak bolo treba, robil som hudbu v štýle príslušných historických období, slovenského folklorizmu, country western music i nových kompozičných techník, v ktorých sa uplatnila atonalita, dodekafónia, elektronická hudba, organické spájanie hudby s ruchmi a podobne. Niekedy som hudobné maniery aj úmyselne kombinoval. Napríklad vo filme Zbojník Jurko, ktorého hudba je založená na prvkoch slovenskej ľudovej muziky, sa na vystupňovanie dynamizmu ozve aj hudba štýlovo odvodená z country western music,“ povedal pred niekoľkými rokmi pre Film.sk.

Pôvodne pracoval ako technik vo výrobe hudobných nástrojov v závode Varhany Krnov. Popri zamestnaní začal v roku 1962 študovať hudobnú kompozíciu na konzervatóriu v Ostrave u Miroslava Klegu a neskôr aj hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore s Martou Majerčákovou spomína na august roku 1964, keď nastúpil do Československého filmu na pozíciu zvukového strihača; spolupracoval tam na rôznych krátkometrážnych filmoch. Práca, v ktorej strávil deväť rokov, mu pomohla pripraviť sa na vlastnú autorskú kariéru. Práve tam sa stretol aj so spomínaným Viktorom Kubalom.

Juraj Lexmann si všimol, že hoci boli režiséri schopní profesionálne a tvorivo uvažovať o výbere tém, kamere či montáži, pri hudbe ostávali pomerne bezradní. „Zdalo sa mi potrebné vniesť aj do problematiky filmovej hudby nejaký racionálny systém. Napísal som knihu Teória filmovej hudby. Prekvapilo ma, že mnohé školy si ju stanovili ako povinnú alebo odporúčanú literatúru pre študentov, hoci v skutočnosti to nie je kniha pre študentov, ktorí sa potrebujú rýchlo a ľahko pripraviť na skúšku. Tak som pre nich napísal učebnicu Hudobná dramaturgia filmovej a televíznej tvorby,“ spomínal pre Film.sk[1].

V spoločnosti filmárov sa Juraj Lexmann cítil vždy dobre. Od roku 1976 prednášal na bratislavskej Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení taká fakulta vtedy neexistovala a v roku 2000 sa stal vedúcim katedry zvukovej skladby, ktorú založil v roku 1996 ešte ako subkatedru. Pri filmových melódiách považoval za mimoriadne dôležitú aj interpretáciu. „Spočiatku, najmä v období nahrávania v štúdiu FISYO v Prahe, som mal na dobrých hudobníkov šťastie. Dnes si hudobníkov vyberám. Je to pre celkový výsledok práce kľúčové.“ V štúdiu FISYO nahral aj svoju prvú filmovú hudbu k snímke Sami proti sebe (1969, r. Kazimír Barlík). Teoretici filmu Jelena Paštéková a Václav Macek v publikácii Dejiny slovenskej kinematografie viackrát oceňujú, ako verne vedel Lexmann pracovať s hudobnými motívmi a temporytmom v danom historickom období. 

V roku 1981 poveril nitriansky biskup Ján Pasztor Juraja Lexmanna prípravou príručky pre organistov. V tomto období, pre cirkev nepriaznivom, neboli na Slovensku dostupné žiadne publikácie tohto druhu. Muzikológ ponuku prijal a prvé podklady si zháňal vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Počas svojej kariéry sa pri svojich výskumoch k liturgickej hudbe často vracal. V roku 2014 získal aj vďaka tomu ako prvý na Slovensku Rad sv. Silvestra v druhom stupni „rytier veliteľ“. Ten sa udeľuje katolíkom, ktorí sa aktívne vložili do cirkevného života a pričinili sa o rozvoj cirkvi prostredníctvom svojich profesionálnych schopností.

Juraj Lexmann sa v roku 1983 ako odborný poradca a strihač podieľal aj na vynovenej originálnej verzii filmu režiséra Karola Plicku Zem spieva z roku 1933. V prológu druhej verzie snímky z roku 1939 boli zábery Prahy nahradené pohľadmi na Bratislavu. Podľa Lexmanna nakrútili tieto bratislavské zábery poslucháči bratislavskej Školy umeleckých remesiel pod vedením Karola Plicku ako školské cvičenie. Druhá verzia dokumentu je vraj výsledkom názorových nezhôd a Plicka ju neautorizoval.

Okrem Lexmannovej filmovej tvorby treba pripomenúť aj jeho bohatú teoretickú a publikačnú činnosť. Od roku 1991 bol vedeckým pracovníkom Ústavu hudobnej vedy SAV. Je autorom viacerých publikácií, za všetky spomeňme Slovenskú filmovú hudbu 1896 – 1996, v ktorej opisuje praktiky filmovej hudby súvisiace so vznikom slovenskej národnej kinematografie a poskytuje hodnotiace postrehy o hudbe hraných, dokumentárnych a animovaných filmov, ako aj prehľad slovenských filmových hudieb v chronologickom poradí. V roku 2017 udelili Jurajovi Lexmannovi Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.

Barbora Gvozdjáková
foto: archív SFÚ