Týždeň slovenského filmu volal aj po radikálnom autorskom geste

Aj Týždňu slovenského filmu vnútila pandémia novú podobu. Nielenže ho z veľkej časti posunula do online priestoru, ale ho aj rozdelila na dve časti. Prvá ponúkla na prelome októbra a novembra online projekcie filmov ocenených Slnkom v sieti, druhá v decembri priniesla hodnotenie hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby roku 2019 aj pohľad na stav filmovej kritiky. Jednotlivé panelové diskusie sa odohrávali v bratislavskom Kine Lumière, ale zároveň boli (a stále sú) prístupné aj online, čo si pochvaľovali nielen slovenskí diváci v zahraničí. Všetky hodnotiace diskusie moderovala filmová historička Jelena Paštéková.

„Neraz sme sa sťažovali, že slovenská kinematografia nedostatočne spracúva nedávne či dávnejšie obdobia našej histórie,“ poznamenala vo svojom referáte filmová publicistka a spisovateľka Zuzana Mojžišová a poukázala na to, že minimálne päť zo 14 majoritne slovenských hraných filmov roku 2019 sa vracalo v čase k reálnym dejinným udalostiam. Na rozdiel od ďalších autorov predniesla svoj referát v podobe, v akej si ho pripravila v úvode roka, a tak sa v ňom neskloňovala pandémia, ale ani fakt, že trend potvrdili v roku 2020 aj snímky Sviňa, Služobníci a Bebjakova Správa, ktorej premiéra sa presunula na rok 2021. 

„Budem možno vyznievať prísne a nespokojne, tento tón volím zámerne, aby som nás všetkých vyprovokovala ku kritickej sebareflexii,“ začala svoj referát o domácej hranej tvorbe v roku 2019 druhá autorka, filmová kritička Roberta Tóthová. Svojím príspevkom chcela provokovať aj k „vystúpeniu z provinčných názorových stereotypov, z falošného optimizmu, že slovenský film sa po niekoľkých rokoch spánku prebudil vyspatý do ružova a plný sily“. Slovenské hrané filmy vedia podľa nej vzrušiť aj zabaviť, zriedka však zanechajú hlbší dojem. Ilustrovala to aj porovnávaním filmu Marka Škopa Nech je svetlo s poľskou snímkou Jana Komasu Corpus Christi. 

Domáce hrané filmy podľa Tóthovej dokázali, že vedia prilákať divákov do kina, spojiť sa s koprodukčnými partnermi aj dostať sa na festivaly do sveta, filmový priemysel funguje, ponúka náročnejšie diela aj popkultúru. „V tejto vzorke však čosi fatálne chýba – kde sa, dopekla, stratil čistý umelecký hraný film?!“ Domáca hraná tvorba je často provinčná, opatrná a málo odvážna, dominuje jej tendenčný realizmus, a aj keď má talent na pozorovanie skutočnosti okolo seba, chýba jej radikálne umelecké gesto. Také vidí Tóthová u filmárov, ako sú Angela Schanelec, Mia Hansen-Løve, Joanna Hogg či Carlos Reygadas. Domácej hranej tvorbe chýba autor, ktorý by diváka zaskočil radikálnosťou, nielen napĺňal priemerné divácke očakávania. 

Dva pohľady na dokumentárnu tvorbu roku 2019 ponúkli vo svojich príspevkoch filmová historička Eva Filová a filmový kritik a zástupca distribučnej spoločnosti Film Expanded Adam Straka. Filová sa intenzívne venovala línii angažovanej dokumentaristiky. „Filmy roku 2019 ukázali, že nie sme ľahostajní, nežijeme v bubline a problémy tejto spoločnosti sa nás týkajú,“ povedala Filová, ktorá v príspevku ocenila intímne portréty Dobrá smrť Tomáša Krupu, Tereza, náboj lásky Petra Gašparíka a Hluché dni Pavla Pekarčíka. Pre Adama Straku bol najzaujímavejším fenoménom v domácom dokumente 2019 fakt, že „slovenskí dokumentaristi sa prestávajú viazať na lokálne reálie či osobnosti a začínajú hľadať svoju pozíciu vo svete“. V dokumentárnej tvorbe podľa neho neplatí problém provinčnosti, ktorý pri hranom filme pomenovala Roberta Tóthová. Strakov príspevok zaujal aj tým, že sa snažil zasadiť javy do kontextu. Sledoval aj reflexiu a ohlas, ktorý niektoré tituly vyvolali, a divácky záujem o jednotlivé filmy. 

Podnetné príspevky do diskusie zazneli aj na fóre venovanom animovanému filmu. Eva Šošková z Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU rozoberala problém národnej identity v súvislosti so slovenskými autormi filmov Šarkan (r. Martin Smatana) a Sh_t happens (r. Michaela Mihályi, David Štumpf), ktorí študovali na VŠMU a neskôr prešli na FAMU, kde vznikli aj spomínané filmy. Jej príspevok doplnil pohľad z praxe, keď pedagóg VŠMU Patrik Pašš ml. predstavil procesy a inovácie, ktorými sa na škole snažia podporiť tvorivosť študentov. 

Stav filmovej kritiky na Slovensku hodnotil kritik a zástupca distribučnej spoločnosti Film Expanded Matej Sotník. Svoje zorné pole zúžil na dva dominantné mienkotvorné denníky (Sme, Denník N) a dva webové filmové portály (Kinečko, Kinema). „Čo sa filmových portálov týka, Film.sk zo selekcie prirodzene vypadlo, hoci má svoju online verziu, tá je však stále skôr jeho podružnou súčasťou.“ Sotník by ocenil aktualizáciu webu, aj keď tlačená verzia podľa neho „z dlhodobého hľadiska ponúka kvalitný autorský obsah a poctivo pokrýva všetky kľúčové oblasti a témy slovenskej audiovízie“. Diskutujúci spolu s ním ocenili napríklad formát Tomáša Hudáka In Case You Miss It v Kinečku, ktorý ponúka pravidelný výber toho najzaujímavejšieho z diania vo svete filmu a filmovej reflexie. V závere Sotník podčiarkol, že slovenská kritika potrebuje byť viac angažovaná, aby ukazovala nielen to, čo prichádza, ale aj to, čo by malo prichádzať. V tejto súvislosti vyzdvihol príspevok Roberty Tóthovej. V náčrte sa diskutovalo aj o ambíciách Klubu filmových novinárov. 

Hoci diskusie po referátoch a koreferátoch boli niekedy skôr rozpačité než búrlivé, „chyba“ nebola na strane referujúcich či moderátorky, ale skôr na strane nesmelého publika. Online podoba podujatia však pomohla tomu, že otázky, ktoré na Týždni slovenského filmu zazneli, nerezonovali len v kapacitne obmedzenej kinosále. Súdiac podľa stoviek videní na sociálnych sieťach sa dostali aj k širšiemu publiku, ktorému zrejme domáca tvorba a jej reflexia nie sú ľahostajné. 

Matúš Kvasnička

Be2Can 2020: Nová virtuálna norma 

Siedmy ročník domácej prehliadky festivalovej produkcie Be2Can výnimočná situácia neohrozila. Spoločnosť Film Europe sa systematicky a dlhodobo venuje multiplatformovému rozvoju svojho distribučného ekosystému, ktorého súčasťou sa tento rok stala nová VoD služba, kde sa odohrávala hlavná časť Be2Can.

Od roku 2014 uvádza Film Europe svoje nové akvizície z troch hlavných medzinárodných festivalov Berlín, Cannes a Benátky v rámci vlastného podujatia Be2Can. Spoločnosť vniesla inovatívny prístup do festivalovej distribúcie hneď na začiatku tým, že prehliadku rozšírila na ďalšie distribučné kanály, ktoré prevádzkovala. Pilotný ročník Be2Can bol postavený na multiplatformovom distribučnom modeli, v ktorom sa kombinovali premietania v kinách, VoD a prémiový kanál Film Europe Channel (v tom čase existovalo aj partnerstvo medzi Film Europe a druhým okruhom RTVS). 

Spoločnosť, ktorá prevádzkuje aj dve kamenné kiná, pokračovala v inováciách aj tento rok. V apríli rozšírila svoj distribučný ekosystém o vlastnú streamingovú službu, videotéku Edisonline. „Modus vivendi v každej kríze je mať diverzifikovanú ponuku, pretože kto ju nemá, nemá alternatívu v prípade, že sa zmenia podmienky,“ povedal pre Film.sk šéf spoločnosti Ivan Hronec.

Alternatívnou pre siedmy ročník prehliadky Be2Can, ktorá by sa za bežných okolností odohrávala v kinách, sa stala práve VoD platforma Edisonline a jej „virtuálna kinosála“. K najlákavejším titulom patrila novinka Thomasa Vinterberga Chlast, kde skupina stredoškolských učiteľov experimentuje so stavom permanentnej opitosti s cieľom zvýšiť kvalitu svojho života. Film získal po festivale štyri Európske filmové ceny v kategóriách európsky film roka, réžia, scenár (T. Vinterberg, Tobias Lindholm) a mužský herecký výkon (Mads Mikkelsen). Na Be2Can uviedli Chlast ako dvojprogram s Vinterbergovou predošlou snímkou Komúna (2016), ktorá bola dostupná aj prostredníctvom VoD. Navyše Film Europe nasadila do rotácie na svojom televíznom kanáli režisérov celovečerný debut a prvý film hnutia Dogma 95 Rodinná oslava (1998). Ivan Hronec označil túto stratégiu za nový spôsob distribúcie, „hybridnú cross-promotion jednej dramaturgickej idey na všetkých platformách“.

Prehliadka Be2Can uviedla aj snímku O nekonečnosti (2019), najnovší prírastok do filmovej série o ľudskom bytí režiséra Roya Anderssona. Švédsky filmár tu pokračuje v línii svojich troch predošlých snímok. Precízne komponované „živé obrazy“ sú plné tragikomických, až satirických výjavov ľudskej existencie, lavírujúcich medzi absurditou, banalitou a paradoxom. V rámci kontextuálnej dramaturgie uviedli na Be2Can aj predchádzajúcu časť Anderssonovej tetralógie Holub sedel na konári a premýšľal o živote (2014) s rovnako nezameniteľným autorským rukopisom. Tieto dva filmy na seba vzájomne odkazujú.

Okrem ďalších festivalových hitov, ako Undine Christiana Petzolda (Európska filmová cena pre herečku Paulu Beer) či tohoročný držiteľ Zlatého medveďa z Berlína, iránska antológia Niet zla medzi nami, sa do programu dostali aj menej konvenčné a radikálnejšie diela. Do tejto kategórie spadá aj najnovší počin provokatéra Gaspara Noého Lux Æterna. V stredometrážnom diele režisér využíva rámec mockumentu na metafikčnú drámu a esej o postavení žien pred kamerou a za ňou. Okrem známeho rukopisu dlhých záberov plávajúcich priestorom a stroboskopického efektu využíva Noé rozdelenie obrazu na dva panely, ktoré mu umožňujú simultánne snímať tú istú scénu z rôznych uhlov alebo sledovať dve postavy na rôznych miestach v rovnakom čase. To režisér využíva pri inscenácii kontrolovaného chaosu. Noého počin našiel svoju dvojičku v rovnako nekonvenčnej eseji francúzskeho klasika Jeana-Luca Godarda Kniha obrazov (2018) a v jeho predchádzajúcej experimentálnej filmovej eseji Zbohom jazyku (2014). 

Prehliadka Be2Can naznačuje, ako môže vyzerať nová norma distribúcie pre postpandemický svet. Film Europe dnes vidí aj svoje ďalšie prehliadky ako hybridné. 

Martin Kudláč, filmový publicista
foto: Roy Andersson Film Production / O nekonečnosti (2019)

Tallinn 2020: Východná Európa na severe

Spoločensko-politické snímky z východoeurópskeho geopolitického priestoru rezonovali na 24. ročníku najväčšieho estónskeho filmového podujatia Tallinn Black Nights Film Festival, ktoré sa konalo od 13. do 29. novembra 2020.

Filmový kalendárny rok uzatvára v Európe estónsky Tallinn Black Nights Film Festival, posledné dva áčkové festivaly nasledujúce krátko po Tallinne sú MFF Káhira a MFF Indie, tohto roku presunutý na január. Najväčší severoeurópsky festival zvolil pre svoj 24. ročník hybridný formát, ktorý sa už od leta stihol osvedčiť z hľadiska festivalovej skúsenosti aj ako obchodný model. 

Absencia veľkých hráčov, akým je aj najväčší český festival MFF Karlove Vary, prispela k výraznejšiemu prepisovaniu a úpravám producentských plánov. Filmy spadajúce do štandardného dramaturgického rámca Varov, najmä stredo- a východoeurópskej proveniencie, sa ich producenti usilovali uviesť na iných, nemenej veľkých platformách. Kým festival vo Varšave sa venoval primárne teritóriu strednej Európy, v Tallinne sa okrem štandardného okruhu severských krajín a štátov bývalého Sovietskeho zväzu predstavili aj filmy z južnej a východnej Európy. 

Napriek tomu sa v programe objavili aj slovenské snímky. Boli zastúpené v programovej sekcii Current Waves, kde festival uviedol biografickú drámu režisérky Agnieszky Holland Šarlatáno ľudovom liečiteľovi Janovi Mikoláškovi a čiernobielu drámu Ivana Ostrochovského Služobnício konflikte viery a ideológie. Súčasťou Tallinn Black Nights sa stal aj 20. ročník filmového festivalu pre deti a mládež Just Film. Uviedol aj jeden majoritný a jeden menšinový slovenský debut. Nové publikum tu hľadali Letní rebeli režisérky Martiny Sakovej a česko-slovensko-lotyšská koprodukcia Smečka v réžii Tomáša Polenského. 

Medzi východoeurópske tituly patrí aj víťaz, bulharská dráma Strach v réžii Ivajla Christova, v ktorej sa migračná kríza stáva rámcom humanistického príbehu o porozumení a súcite, spracovaného bez pátosu, sentimentu a s dávkou absurdného humoru. Keď vdova v bulharskej dedinke prichýli afrického utečenca, vyvolá tým vlnu nevôle domácich, vedúcej až k rasovo motivovanému násiliu. Rasová nenávisť, ktorá vedie k radikalizácii, pramení nielen z ekonomickej deprivácie, ale aj z latentnej xenofóbie či z poverčivosti. Nárast radikalizmu reflektuje aj snímka Úsvit (Zora) chorvátskeho režiséra Dalibora Matanića, ktorý pri skúmaní duality súčasnej spoločnosti využíva netradičnú kombináciu sociálnej drámy a dystopického trileru. 

V podobnej spoločensko-politickej tematickej línii sa nesie aj najnovší film jedného z najznámejších žijúcich maďarských režisérov Istvána Szabóa, Posledná správa (Zárójelentés). Režisér Mefista do nej po rokoch opäť obsadil Klausa Mariu Brandauera a zveril mu úlohu dedinského lekára, ktorý sa dostáva do sporu s miestnym starostom. Odpor voči starostovi a konformizmu prevládajúcemu v dedine z neho spraví terč diskreditačnej kampane. Szabóov príbeh pripomína korozívne dôsledky populizmu a autoritárstva na celú spoločnosť.

Na rozdiel od Poslednej správy, v ktorej sa využívajú konvenčnejšie prvky narácie, pracuje najnovšia snímka skúsenej lotyšskej režisérky Laily Pakalniņa V zrkadle (Spogulis) s experimentálnejším prístupom. Klasický príbeh o Snehulienke prerozprávala cez prizmu samoľúbosti a kultu tela a celý dlhometrážny film vyskladala zo „selfie“ prehovorov postáv na kameru. Dosiahla tým ilúziu paradokumentu alebo populárneho žánru „found footage“ filmu. Pakalniņa využila pri inscenovaní „selfie“ scén postupy jednozáberových filmov aj s ohľadom na kompozíciu zadného plánu záberu so správnym rytmom, s presným  načasovaním a choreografiou hercov tak vo vzájomných interakciách, ako aj voči kamere. 

V Tallinne fungovali festivalové kamenné kiná s novými hygienickými štandardmi, ostatní diváci na území Estónska mohol využiť VoD platformu prehliadky, ktorá sprístupnila takmer celú programovú ponuku festivalu. Prístup pre virtuálnych návštevníkov zo zahraničia bol vzhľadom na autorské práva obmedzený, dostali sa však k vybraným filmom predovšetkým zo súťažných sekcií vrátane svetových premiér. Tallinn Black Nights sa tak pridali k ďalším veľkým podujatiam, ktoré prijali hybridný model za súčasnú festivalovú normu. Vzhľadom na jeho funkčnosť a súčasné zmeny v distribúcii audiovizuálneho obsahu bude mať zrejme svoje opodstatnenie aj v „pocovidovej“ dobe. 

Martin Kudláč, filmový publicista
foto: Profilm