Písmená, heslá, témy a zabudnuté filmy

Prvý míľnik slovenskej kinematografie Jánošík (1921) bratov Siakeľovcov oslávi tento rok storočnicu od svojho vzniku. Filmotéka SFÚ preto naplánovala v Kine Lumière na rok 2021 štyri samostatné celoročné programové cykly pod spoločnou hlavičkou 100 rokov slovenského filmu. Jedným z nich je Abecedár slovenského filmu (1921 – 2021), v rámci ktorého ponúkne 18 nielen slovenských autorov v heslách od A po Z trochu iný pohľad na našu kinematografiu. Cyklus projekcií s lektorskými úvodmi vyvrcholí vydaním zborníka. Viac o projekte, ktorý, ak to situácia dovolí, ponúkne Filmotéka Kina Lumière od marca, porozprávali jeho autori, filmový teoretik Martin Kaňuch a garantka projektu, spoluautorka Dejín slovenskej kinematografie, filmová historička Jelena Paštéková.

Začnime asi od A...

Martin Kaňuch: Projekt Abecedára vznikol pri príležitosti 100. výročia zrodu slovenskej kinematografie. Podnet prišiel od dramaturgov Filmotéky Kina Lumière, ktorí plánujú toto výročie reflektovať aj v ďalších prehľadových celoročných programových cykloch. V nich pôjde skôr o tradičnejšie predstavenie vývoja filmu, prelomových období, tvorcov i filmov. V tomto kontexte sme Abecedár koncipovali zámerne otvorenejšie a odvážnejšie. Pokúsili sme sa vyhnúť ideovému rozvrhu už publikovaných Dejín slovenskej kinematografie, ich členeniu či hodnoteniam. Niektoré heslá Abecedára síce reflektujú aj príznačné obdobia a témy (Nástup, Jánošík), cieľom je však iný pohľad, prepojenia filmov, zameranie na menej známe skutočnosti. Kľúčový tak bol výber tém, ako aj ich „zakódovanie“ do písmen, hesiel, pojmov. V niektorých prípadoch sme tak dospeli k heslám len na prvý pohľad hermetickým alebo prekvapivým, ako sú napríklad Sfinga alebo Xantipa.

Jednotlivé heslá teda spája originálny pohľad?

Martin Kaňuch: Pri ich koncipovaní išlo najmä o originálnu autorskú pozíciu, to by ich mohlo spájať. Odkrývanie nepovšimnutých súvislostí, zameranosť na odstrčené alebo zabudnuté fenomény či vizuálne motívy, pohľad na ich funkcie v známych i zabudnutých slovenských filmoch.

Dá sa to ilustrovať konkrétnym príkladom?

Martin Kaňuch: Spracovávam heslo Chlieb, v ktorom ide o jedlo, stolovanie v našom filme. Pri nevyhnutne skrátenom anotovaní filmových príbehov v Dejinách sa na ne zabúda, tento motív vnímame periférne, pritom v kuchyni alebo jedálni, pri stole, resp. nad tanierom, sa vzťahy i pozície postáv v rámci rodiny alebo komunity nezriedka rozkrývajú, vyhrocujú, rúcajú. Aj ostatné heslá ponúkajú podobne odlišné vstupy do našich filmových príbehov.

Ako vníma projekt Abecedára spoluautorka Dejín slovenskej kinematografie?

Jelena Paštéková: Abecedár aktualizuje históriu, ktorá nemá iba jeden výklad. Na rozdiel od veľkého syntagmatického rozprávania Dejín slovenskej kinematografie sme sa sústredili na nové priehľady v jej repertoári, vzťahujúce sa k širším kultúrnym kontextom. Zároveň sme mali na zreteli výnimočnú fotogéniu človeka, vecí a krajiny, ktorá sa mení v čase. Predstavuje však štruktúru ukotvenosti, presvitajúcu celým kultúrnym a prírodným priestorom. Niekedy pomohla náhla iskra, vo všeobecnosti by som však prístup charakterizovala ako rozkrývanie živých miest slovenskej kultúry cez premeny rétoriky – ako vrstvenie rôznosti metafor, metonýmií, synekdoch či irónie. Občas sme sa dostali aj do sporu a dlhšie sme presviedčali jeden druhého, ale obaja máme slovenskú kinematografiu kdesi „v zadnom mozgu“ a vedeli sme sa dohodnúť. Takto sme vytvarovali nielen súbor pojmov, ale aj repertoár filmov, ktoré sa nám s nimi spájali. A súbor autorov. 

Spomínate repertoár filmov. Nakoľko doň mohli hovoriť autori hesiel? Mali v niečom voľnú ruku?

Jelena Paštéková: Nechceli sme ich nechať samých na seba, preto sme im dali istú ponuku. Naša pôvodná optika sa skrížila s ich videním a prišiel aj trochu iný výber filmov. Počítali sme s tým, nehľadali sme mechanických spracovávateľov zadaného obsahu, ale autorské osobnosti s názorom. Anotácie sme koncipovali ako podnety. Pri diskusii sme sa navzájom posúvali, vznikli z toho zaujímavé spojenia. Autormi sú väčšinou ľudia stredného veku alebo mladí ľudia, aj doktorandi z VŠMU. Prístup aj vekové zloženie sú pestré a prinesú mnohosť pohľadov.

Prekvapil vás niektorý autor prístupom k zverenému heslu?

Martin Kaňuch: Plánovaným výstupom projektu sú v prvom rade projekcie vybraných titulov a (video)úvody k nim plus knižné vydanie Abecedára. Formovanie jednotlivých pozícií prebieha, prekvapenia určite prídu. Napríklad pri hesle Sfinga, ktoré vychádza z príznačného dobového hodnotenia Pavla Branka, by malo ísť najmä o zhrnutie celkového vývoja i najvýraznejších čŕt nášho filmového rozprávania.  Podobne „tradičné“ a jediné osobnostné heslo Kubal, ktoré by malo zastupovať celú oblasť animovaného filmu, však už pracuje s výberom celkom neznámych titulov i uhlom pohľadu.

Do Abecedára prispeje aj niekoľko zahraničných autorov. Čo očakávate od poľskej autorky hesla Jánošík?

Jelena Paštéková: Keď sme uvažovali o písmene J, bol Jánošík jasnou voľbou. Bez neho by to nešlo. Mohol by byť klasický, ironický, intermediálny. Najúspešnejšia inscenácia Slovenského národného divadla, muzikál Na skle maľovanéje dielom Poliakov Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej. Vravela som si: Prečo tento muzikál s určitým podvratným prístupom k Jánošíkovi nevymyslel nejaký Slovák? Možno aj preto sme v tomto prípade nelovili v našich národných vodách. Uvidíme, čo to prinesie. 

Martin Kaňuch: Pri utváraní siete hesiel, motívov, fenoménov sme chceli poukázať nielen na rozmer kreativity, ale aj na aspekt produkcie či recepcie filmového diela. Okrem fenoménu školenia adeptov filmového umenia (Absolvent) sme preto do tejto siete votkali aj heslo venované divákom a cenám pre filmy (Cena). Snahu zahrnúť univerzálnejšie témy reflektujú heslá ako Viera alebo Zasľúbenosť/Zakliatosť. Rozšíreniu domácej kritickej reflexie by mali pomôcť aj vybraní zahraniční autori. Britský filmový historik Jonathan Owen, ktorý sa venuje obdobiu 60. rokov, téme bláznovstva a tvorivej slobody, rád prijal heslo Yorick. Táto figúra ideálne reprezentuje odkaz na literárnu tradíciu, na tvorbu Juraja Jakubiska a zároveň umožnila „obsadenie“ písmena, ku ktorému sa len ťažko hľadá adekvátny pojem. Hesla Detektív sa ujal nemecký kritik a kurátor Olaf Möller. Nevidel, samozrejme, všetky naše filmové detektívky, nepozná všetky nuansy očisty a vývoja tohto žánru u nás, ale to som ani neočakával. Na druhej strane, môže si dovoliť uvidieť naše detektívky v celkom iných súvislostiach, konfrontovať vybrané diela s inými, porovnať postavy detektívov, komplikovanosť zápletiek, drsnosť zločincov či exemplárnosť trestov. 

Boli aj heslá, ktorým ste sa pri zostavovaní cielene vyhli?

Martin Kaňuch: Téma je jedna vec, spôsob, ako ju ukotviť v jedinom slove, zase druhá. Niekedy sme zvolili všeobecnejší pojem (Ideály), inokedy veľmi konkrétny (Grapefruit). Celkovo sme sa však chceli vyhnúť málo filmovým, filozofujúcim (Identita) alebo kultúrnopoliticky orientovaným heslám (Normalizácia). Avšak autori sa takým témam môžu vo svojich heslách podľa potreby venovať, socialistického realizmu sa v Abecedári môže bezprostredne dotýkať nielen Eden a Ideály, ale aj Beštia alebo Xantipa. Abecedár má ponúkať ponor do tém a súvislostí, ktoré už možno niekde zazneli alebo boli naznačené, ale nebol čas a priestor ich rozvinúť. Aj dôverne známe úseky dejín slovenského filmu môžeme takto ukázať v úplne inom reze. 

Jelena Paštéková: Keď som robila na Dejinách, bavilo ma hľadať metaforické označenia, ako napríklad Veľká trojka roku 1962. Pomáhajú rozprávaniu a slúžia aj ako istá mnemotechnická pomôcka. V Abecedári sme od metafor z Dejínodstupovali, hľadali sme jedno úderné slovo. Chcem vyzdvihnúť aj odvahu Slovenského filmového ústavu. Pred rokom sme si pripomínali storočnicu Slovenského národného divadla. Projekty veľkého formátu najmä utvrdzovali hodnoty a presúvali akcenty. My sme mali predskokanské práce za sebou, mohli sme sa naladiť na vlnu voľnejšej obraznosti a asociácií. Keď som pri prvom vydaní Dejín potrebovala vidieť nejaký film, musela sa zorganizovať projekcia, aby ho pustili z tridsaťpäťky. Odvtedy Slovenský filmový ústav veľa vecí zdigitalizoval, archív sa stal prístupnejším, navyše mnohé veci vyšli na DVD. Autori Abecedára sa tak k filmom dostávajú jednoduchšie. Majú však ambíciu vytiahnuť z archívu aj iné filmy, ako tie známe z DVD vydaní. Popri subjektívnom pohľade na dejiny tak môže Abecedár zároveň obohatiť poznanie: má odvahu ponúknuť divákovi skryté a recepčne nie celkom vyťažené poklady archívu a dať im novú šancu.

Martin Kaňuch: Autori môžu pracovať s hranou, dokumentárnou aj animovanou tvorbou. Ideálne môžu rozkrývať súvislosti s literatúrou, hudbou, výtvarným umením (napr. cez Web umenia). V diskusii počas Týždňa slovenského filmu som obrazne povedal, že sa v Abecedári chceme vyhnúť neustále propagovanej, už dobre známej tvorbe slávnej trojice Jakubisko – Hanák – Havetta. Je jasné, že sa to nedá (Yorick), no zároveň nám ide o prihlásenie sa aj k ostatným, menej exploatovaným tvorcom. Máme v archíve toľko dobrých, nespravodlivo nepovšimnutých diel. 

V dôsledku predčasnej smrti a pričinením režimu patril kedysi k zabudnutým aj spomínaný Elo Havetta...

Jelena Paštéková: Jeho filmy boli nedocenené. Postupne sa však dostali do širšieho kultúrneho povedomia, povychádzali na DVD aj blu-rayi. Dnes patrí Havettova tvorba medzi trvalé hodnoty. Jeho miesto je tak v hlavnom programe k storočnici. My ako doplnok tohto programu môžeme zaostriť inam. 

Martin Kaňuch: Tvorba Havettu, Jakubiska či Hanáka predstavuje jeden z vrcholov obdobia zlatých šesťdesiatych a obidve vydania Dejín sa im podrobne venujú, aj ich patrične doceňujú. Abecedár s tým nepotrebuje polemizovať, má skôr ambíciu objavovať. Viacero hesiel sa orientuje vyslovene na našu bohatú krátkometrážnu tvorbu, ktorá sa aj pomocou takýchto prieskumných projektov – v odvážnejšom medzidruhovom vyznačovaní dialogických prepojení – stále viac odkrýva. 

Abecedár sa chce zamerať aj na to najživšie zo slovenského filmu. Čo si pod tým možno predstaviť?

Martin Kaňuch: Inšpirovali nás výskumné projekty v rámci aktuálneho písania „dejín filmu bez mien“ (Univerzita v Udine), v tomto kontexte napríklad španielsko-francúzsky projekt „encyklopédie“ Jordiho Ballóa a Alaina Bergalu Vizuálne motívy v kinematografii. Primárna je živosť, životaschopnosť vizuálneho motívu, fenoménu, ilustrovaná vybranou líniou jeho pozoruhodných realizácií, kde sa ocitajú vedľa seba známi i neznámi režiséri a ich diela. Už známe hranice medzi uznávaným a zavrhnutým tu nie sú podstatné. Ide o hľadanie tých skrytých živých miest, obrazov, motívov vo filmoch bez hierarchizujúceho „predporozumenia“ alebo, inak, o nové nazeranie na stále živé témy v danej kinematografii, u nás napríklad na tému Povstania. Jej živosť sa môže vyjavovať aj vďaka prekvapivým peripetiám v rozprávaní alebo neošúchanej obraznosti (Uhrovo Slnko v sieti ide bokom, pozri napríklad jeho Zlaté časy). Kedysi išlo o povinnú jazdu, téma sa vracala pri výročiach, tvorcovia po nej siahali v prípade, ak sa potrebovali „očistiť“ od prehreškov. Povstanie napriek tomu dokázalo stále provokovať aj k zaujímavým režijným nápadom. Otázkou je potom prežívanie vybraného motívu u rôznych filmárov v rôznych dobách, režimoch, kinematografiách. Niekedy sa stávajú dokonca príznakovými pre ich tvorbu (príroda u Malicka, hmyz u Buñuela). V spomínanom súbore vizuálnych motívov sa ako filmovo životaschopná preberá napríklad aj hojdačka, škvrna, mapa, dáždnik, kytica kvetov. Alebo tieň... 

Jelena Paštéková: Heslá Abecedára nemajú konkrétnu predmetnosť. Ani pri tej hojdačke, škvrne, mape nejde o ich predmetnosť, ale o ich metaforickú hodnotu, o niečo vyššie, než je predmetný svet, tak ako v prípade už spomínaného hesla Chlieb. Ide o to, aké má jeho príprava, jedenie, ale napríklad aj jeho nedostatok významové hodnoty, akú informáciu v rozprávaní prináša. Takisto heslo Beštia nie je vecne predmetné. Sleduje skôr posuny jej obrazových reprezentácií v slovenskej kinematografii povojnového dvadsaťročia.

Uvažovali ste aj o tom, že by bol celý projekt Abecedára vrátane premietnutých filmov neskôr prístupný online?

Martin Kaňuch: Bolo by ideálne, keby Abecedár neskôr fungoval aj online, prípadne by sa takto postupne dopĺňal o nové heslá. Aktuálne to však nie je technicky realizovateľné. Niektoré filmy sú dostupné len na filmových kópiách, problematické by zrejme bolo aj uvádzanie televíznych filmov, s ktorými v projekte rátame.

Jelena Paštéková: Zatiaľ bežíme kratšiu trať. Nejako sa musí začať. Uvidíme, aký bude ohlas. Podobné slovníky sa môžu časom rozrastať. To sú tie paradigmy, ktoré sa rozširujú. Dejiny slovenskej kinematografie sledujú celý čas a priestor, majú byť komplexné. Pritom každá generácia vidí dejiny trochu inak, len sa to nestihne vždy napísať. Súčasnosť prináša nové tendencie, nové pohľady, nové nadväznosti. Heslár Abecedára nie je raz navždy postavený pomník. Má výhodu mozaiky slovníkového videnia, ktorá sa dá aktualizovať.

Martin Kaňuch: Abecedár považujem najskôr za hravý experiment. Ide o otvorenie spôsobu uvažovania, ktoré sa dá rozvíjať a prehlbovať. K jednotlivým písmenám sa dajú hľadať nové motívy alebo pojmy alebo by mohol vznikať slovník hesiel mimo väzby na abecedu. Môžu vznikať krátke série (ojedinelosť motívu) alebo rozsiahle reťazce, ktoré sa dajú pravidelne dopĺňať (téma jedla, motív schodiska). Viem si ich predstaviť na webe s obrázkami či ukážkami. 

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta