Hranice rozpačitosti

Slovenská kinematografia sa za posledných desať rokov rozrôzňovala a rozrastala. Pandemická situácia však nielenže zabrzdila produkciu mnohých filmov, ale ovplyvnila aj filmovú distribúciu a nasadzovanie filmov do kín. Predmetom tohto hodnotenia sú tak napokon len tri celovečerné majoritne slovenské hrané filmy, ktoré sa v roku 2020 dočkali distribučnej premiéry – toto číslo zodpovedá obdobiu najväčšej krízy domácej kinematografie v 90. rokoch. Podobne ako vtedy ide o filmy také rôzne, že na ich základe je ťažké hovoriť o trendoch a tendenciách.

 

Sviňu Mariany Čengel Solčanskej a Rudolfa Biermanna nasadili do kín mesiac pred zavedením protipandemických opatrení. Aj za ten čas stihla prilákať rekordných 389 358 divákov, čím pokorila doposiaľ nezdolateľnú Fontánu pre Zuzanu 2 (1993) a jej 343 206 divákov a stala sa druhým najnavštevovanejším domácim filmom v ére samostatnosti po Jakubiskovej Bathory (2008), ktorú videlo v kinách  432 300 divákov. Sviňa prišla do kín nielen krátko pred ich zatvorením, ale zároveň veľmi krátko pred parlamentnými voľbami, po ktorých sa začala rúcať dovtedajšia hegemónia strany Smer. 

Burcujúca Sviňa

Podobne ako v prípade režisérkinho predchádzajúceho filmu Únos, nasadeného do kín krátko pred hlasovaním o zrušení tzv. Mečiarových amnestií, aj tentoraz distribučná premiéra podporila už existujúcu verejnú mienku a zrejme z nej aj ťažila. Samotný film sa opiera o niekoľko mediálnych káuz, ktoré navzájom prepája, ale aj ťahá do ešte démonickejších polôh. Politika Boba začne po jednej divokej noci v roku 1999 vydierať i chrániť podnikateľ Wagner. Bobo pije iba kolu a v roku 2012 vyhrá parlamentné voľby, čím splní sľub daný Wagnerovi – založiť stranu a ovládnuť všetky štátne štruktúry. Nájde si mladú milenku, ktorá až príliš pripomína Máriu Troškovú, a prenajme si s ňou luxusný byt. Jeho minister zase nápadne pripomína Jána Richtera a film nielenže naznačuje ministrovo zneužitie chovankyne resocializačného zariadenia, ale dokonca aj jej brutálnu vraždu. Činy, na ktoré dodnes neexistujú jasné dôkazy, sú vo filme Sviňa často hyperbolizované, pričom sa však sugerujú obvinenia skutočných osôb. Aj vražda novinára, ktorý sa zaujíma o Wagnerove podvody, a jeho snúbenice vyznieva ešte hrozivejšie, pretože je tesne pred ňou sugerované tehotenstvo mladej ženy. 

Hoci film predkladá príbehy fiktívnych postáv, ich inšpirácia tými skutočnými je príliš nápadná: prezrádzajú ju či už podobné mená, fyziognómie, alebo detaily, ktoré sa stali súčasťou domáceho mediálneho priestoru. Na rozdiel od Únosu, ktorý bol postavený na kresťanskej symbolike a úcte k viere, zapája Čengel Solčanská do hry v tomto filme aj snahu o ovládnutie cirkvi vplyvnými podnikateľmi. Všetky kauzy sú navzájom prepojené, čo však zároveň priveľmi komplikuje dej a zanecháva dojem, že sily zla i sily dobra sú v skutočnosti personifikované len hŕstkou osôb – občanom ostáva iba sa v nemom úžase pozerať a potvrdzovať si dohady o prehnitosti mocných. Záverečná pieseň Slovensko moje, otčina moja vyznieva ironicky, no zároveň burcujúco – film je určený divákom, ktorí si názor na koalíciu (v čase uvedenia ešte vládnucu) už vytvorili.

Zlo, krásne obrazy aj medzigeneračná spriaznenosť 

Na relatívne bezpečnú pôdu, hoci v inom zmysle, vstupuje aj druhý hraný film Ivana Ostrochovského Služobníci. Dotýka sa konsenzu o neetickom konaní Štátnej bezpečnosti v období normalizácie. Relatívne bezpečná je aj forma, prispôsobená aktuálnym trendom festivalového filmu. Napriek tomu ide o pomerne výnimočné a zrejme najlepšie hrané dielo minulého roka. Film vznikol v slovensko-rumunsko-česko-írskej koprodukcii a prostredníctvom niektorých epizódnych postáv obsadených známymi slovenskými režisérmi – Martinom Šulíkom, Robertom Kirchhoffom či Marekom Kubošom pripomína medzigeneračnú spriaznenosť slovenských tvorcov. Jeho čiernobiela kamera je inšpirovaná kinematografiou 60. rokov, i keď dej sa odohráva o viac než dekádu neskôr, na začiatku 80. rokov. Nielen kamerou odkazuje na poľskú čiernobielu snímku Ida – na scenári Služobníkov sa rovnako ako na Ide podieľala britská scenáristka Rebecca Lenkiewicz, v tomto prípade v spolupráci s Marekom Leščákom a režisérom filmu. 

Témou Služobníkov je kolaborácia príslušníkov katolíckej cirkvi s režimom a jej obeťami sa stávajú členovia podzemnej cirkvi. Film má viacero ambivalentných postáv, ktorých psychológiu vykresľuje len prostredníctvom nenápadných detailov: kňaz v úvode filmu odmieta alkohol pre problémy so žalúdkom, no keď ho postupne vydierajú, začína kradmo piť; muž poverený sledovaním bohosloveckej fakulty v podaní rumunského herca Vlada Ivanova trpí zhoršujúcou sa kožnou chorobou, na ktorú už nemá liek. Hypnotické spevy, ruchy i hudba vyvolávajú atmosféru napätia a hrôzy, sú spojené s podčiarkovaním démonickosti režimu, ktorý požiera aj vlastné deti. Hoci epizódne postavy sú silné, filmu paradoxne chýba hlbšie psychologické vykreslenie dvojice hlavných postáv, mladíkov, ktorí iba začínajú študovať na bohosloveckej fakulte. O ich minulosti, motiváciách, názoroch sa nedozvieme takmer nič. Navyše množstvo vizuálnych detailov sa pohybuje na hranici klišé: opakujúci sa záber na jednohlasne zdvihnuté ruky pri zasadaní hnutia Pacem in terris, kolaborujúceho s režimom, pôsobí prehnane, opakujúci sa záber na umývanie zablatených topánok po vražde kňaza tajnej cirkvi má priveľmi jednoznačné konotácie. Karty sú vo filme jasne rozdané a aj precízna práca so zvukom jasne rysuje hranice zla. Napriek tomu si film zachováva istú mieru tajomstva a niektoré zábery sú vyslovene krásne: napríklad záber na maličký dvor bohosloveckej fakulty, kde študenti snímaní z vtáčej perspektívy hrajú futbal alebo vešajú bielizeň, zdôrazňuje limity priestoru voľnosti; scéna zimnej guľovačky na pozadí monumentálneho socialistickorealistického pomníka zase signalizuje hranice hravosti. 

Bez lacnej exotiky, ale i skutočného dobrodružstva

Na rozdiel od filmov Sviňa a Služobníci sa tretí vlani premiérovaný titul politike vyhýba. Letní rebeli Martiny Sakovej sú v kontexte súčasnej slovenskej kinematografie vítaným filmom pre deti. Po Piatej lodi Ivety Grófovej sa totiž filmy pre kiná s detskými hrdinami zasadené do súčasnosti opäť stali takmer neexistujúcim druhom. Tentoraz je protagonistom filmu Jonáš z Drážďan, ktorý sa rozhodne stráviť leto u svojho obľúbeného starého otca na Slovensku. Film sa našťastie vyhýba lacnej exotike, jeho koprodukčný charakter sa však prezrádza v reči: vo filme sa hovorí po česky, slovensky i nemecky. Jonáš sa v Handlovej zoznámi so svojráznou chlapčenskou Alex a spolu zažívajú typické letné dobrodružstvá i hry na biznis – pokúšajú sa napríklad predávať kvety, čím však zničia pestované záhony Alexinej mamy. Na rozdiel od Piatej lode, ktorá mala artové ambície a snahu osloviť a znepokojiť popri deťoch aj ich rodičov, sú Letní rebeli skôr letným rodinným filmom bez vážneho konfliktu. Na to, aby vedeli konkurovať zahraničným vzorom, im chýba tempo aj skutočné dobrodružstvo. 

V roku 2020 sa konala aj obnovená premiéra digitálne reštaurovaného debutu Štefana Semjana Na krásnom modrom Dunaji. Film, ktorý je v Dejinách slovenskej kinematografie z roku 1997 označený za takmer diletantský, sa medzitým v istých kruhoch stal kultovým a dodnes patrí medzi filmy, ktoré najpresvedčivejšie znázorňujú atmosféru „divokých 90. rokov“. Trojica značne sexistických kamarátov sa na spôsob postmoderných hráčov a zároveň flanérov potuluje po zanedbanej Bratislave v očakávaní peňažnej odmeny za maskovanie stôp po zlodejovi obrazu Andyho Warhola. Sami seba nazývajú hercami a nesú mená skutočných hercov, ktorí ich stvárňujú. Ich konanie je často impulzívne, prejav afektovaný. Podobne ako hrdinovia raných filmov Juraja Jakubiska či Ela Havettu nepracujú a vyhýbajú sa stabilným partnerským zväzkom. Namiesto toho sa oddávajú vlastnému citu pre bláznivosť a hravosť. Film vyjadruje znepokojenie nad hodnotami stratenej generácie vtedajších tridsiatnikov a zdôrazňuje krehkosť hranice medzi umelcami a kriminálnikmi, zároveň sa mu však darí vykresliť protagonistov najmä ako umelcov života.

Rok 2020 je z perspektívy majoritnej kinematografie pomerne rozpačitý. Správa Petra Bebjaka, Žaby bez jazyka Miry Fornay, Muž so zajačími ušami Martina Šulíka, Perinbaba a dva svety Juraja Jakubiska aj debut Zuzany Mariankovej Známi neznámi, všetky naplánované na tento rok, ešte len čakajú na distribučné premiéry. Ostáva nám dúfať, že niektoré pozitívne hodnoty, ako priestor ticha a dočasného spomalenia, ktoré priniesol uplynulý rok, sa v budúcnosti odrazia aj na nových, azda iných témach a nápadoch.

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: Punkchart films, Silverart, CinemArt SK/Łukasz Wojciechowski