Katarína Kerekesová

animátorka, režisérka a producentka

Z množstva podnetov, ktoré prechádzajú našimi životmi, nie je jednoduché vybrať tie najzásadnejšie. Naráža to na limity pamäti, ale práve na ne sa spoľahnem. Čo sa vynorilo v spomienkach ako prvé, zaznamenávam.

Film ako rituál. V detstve bol pre mňa film časom stráveným v tesnej blízkosti rodičov. Primknutie sa na gauči a onen radostný spoločný zážitok spôsobili, že budem navždy milovať komédie 70. a 80. rokov (Oldřicha Lipského, Marie Poledňákovej, Václava Vorlíčka a ďalších), ale aj dobrodružné westerny. Winnetou a Old Shatterhand sa stali súčasťou našich hier na rozostavanom sídlisku. Spolu s československými klasickými rozprávkami vytvorili svet príbehov môjho detstva. Istý výnimočný zážitok pre mňa však predsa znamenala Malá mořská víla Karla Kachyňu. Teraz viem, prečo bola iná. Hlbokým andersenovským smútkom, Kachyňovým režijným prístupom, výpravou Ester Krumbachovej a hudbou Zdeňka Lišku. Na to všetko som však prišla až oveľa neskôr. V každom prípade to bol prvý naozajstný katarzný filmový zážitok so slzami v očiach.

Film ako radosť. Dvere novým filmovým zážitkom otvorili filmové kluby. Prežívali sme tie časy bláznivo s Godardovými a Felliniho filmami v kine, radovali sme sa s Jakubiskom a Havettom. Dojímali nás filmy vynárajúce sa z hlbín cenzúry po Nežnej revolúcii, Menzelove Ostře sledované vlaky, Formanov Prelet nad kukučím hniezdom a mnohé iné. Neskôr na škole som objavila film ako výtvarné dielo: cez nemecký expresionizmus k Švankmajerovmu bezbrehému surrealizmu až po animované veselosti Gianiniho a Luzzatiho.

Film ako trýzeň. Ako filmový divák sa nechám ľahko dojať. Chcem plakať, keď to za to stojí. Niektoré filmy sa mi dostali naozaj hlboko pod kožu: Bergmanove Šepoty a výkriky, Trierova Tanečnica v tme ako moja veľká inšpirácia ku Kameňom, Hanekeho Láska, Sorrentinova Mladosť, Cuarónova Roma, ale aj Pieseň mora Tomma Moora či Persepolis Marjane Satrapi.

Napokon sa všetko končí zasa na gauči, v intímnom rodinnom rituáli. Túžba po spoločnom zážitku je späť. Spoločne s mojimi deťmi sme znova objavovali po krokoch všetko, na čo som si chcela spomenúť, aj všetko, čo mi v detstve ušlo. Pribudli mi ďalší detskí hrdinovia. Harry a Frodo sa už navždy túlajú po našej domácnosti. S deťmi dostáva príliš veľký intelektualizmus na frak, ale učí intenzívnejšie myslieť na diváka. Po istom čase sledujete so svojimi deťmi film na rovnakej vlnovej dĺžke. Smejete sa na rovnakých miestach na Tarantinových Nehanebných bastardoch a plačete pri Sorrentinovom Mladom pápežovi. Pre tieto zážitky na záver bez ostychu prevolávam chválu seriálu, streamovanej TV a gauču.