Mária Rišková

riaditeľka Slovenského centra dizajnu

Po krátkom zamyslení som s prekvapením zistila, že slovenské filmy pozerám málokedy pre pôžitok z filmového diela ako takého, ale vždy s nejakou „postrannou agendou“. Ide buď o súčasť výskumu dejín dizajnu a médií, alebo o súčasnú tvorbu prepojenú s dizajnom, napríklad Zem spieva pre alternatívny úvod od študentov prvého filmového oddelenia Školy umeleckých remesiel so zábermi dobovej Bratislavy či animované diela Ové Pictures.

Svoj obľúbený žáner v slovenskej kinematografii veľmi nenachádzam, keďže mám srdcový vzťah k filmovej fantastike, science-fiction a dobrodružnejším žánrom. V československej tvorbe by som tak našla oveľa viac príkladov. Môj úplne najobľúbenejší slovenský film sa dá nazvať skôr naturalistickým. Pre veľkú skupinu divákov sa stal kultovým dielom 90. rokov, hoci kritika ho ignorovala. Baščovanský a zať z roku 1994 je neúprosnou i nekorektnou satirou na slovenskú postkomunistickú spoločnosť, konfrontovanú s pravidlami trhu, ktoré sú pre ňu nové. Pri jeho sledovaní treba však prekonať pocit trápnosti a vychutnať si, koľko nepomenovaných ľudských vlastností odhaľuje. Škoda, že tip na tento film mi už v tejto rubrike „vyfúkol“ básnik Michal Habaj v jednom zo skorších vydaní Film.sk. Preto spomeniem ešte jeden titul, dokument Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny, originálnu koláž príbehov vojenských kuchárov a kuchárok, ktorí zažili historické udalosti od kotlov a sporákov poľných kuchýň. Film je pre mňa príspevkom k antropologickému pohľadu na dejiny, pri ktorom si všímame každodenný život. Svojím humorom a nadhľadom prináša pútavo súčasným divákom protivojnovú agendu a poskytuje svedectvo o zložitých vzťahoch medzi národnosťami v Európe. Každý síce jeme niečo iné, ale spoločne nám aj tak chutí.