Mária Ferenčuhová

filmová teoretička

Filmový rok 2020 bol zvláštny. Kiná uviedli najmenej nových titulov v novodobej filmovej histórii, z čoho ťažili najmä VOD platformy a sčasti festivaly, ktoré jeden po druhom prechádzali na hybridné či výlučne internetové uvádzanie filmov. Film.sk priniesol v minulom roku len pár recenzií filmov premiérovaných v kinách, zato však viacero kritík filmov či seriálov z produkcie HBO alebo Netflixu. Zvýšilo sa i množstvo ohlasov z medzinárodných festivalov, na ktoré sa dalo „vycestovať“ cez monitor počítača. Nízky počet premiér nám na druhej strane dovolil zamerať pozornosť napríklad na domáce krátke hrané filmy. Bol teda filmársky rok 2020 chudobný a oklieštený? Alebo priniesol aj niečo pozitívne? 

Z hodnotenia minuloročnej domácej filmovej tvorby, ktoré prinášame v tomto čísle, by sa mohlo zdať, že kríza bola šetrnejšia k produkčne menej nákladným filmom – ku krátkym animovaným či k dokumentárnym filmom. Celovečerných dokumentov sa v hodnotení spomína až jedenásť, čo však možno pripísať aj tomu, že tieto filmy získavajú divákov predovšetkým na festivaloch: slabšia kinodistribúcia im až tak neublíži, takže ich producenti môžu nasadiť aj do poloprázdnych sál. Počet krátkych animovaných filmov zasa opticky zvýšilo to, že medzi hodnotenými snímkami sa objavili aj také, ktoré boli uvedené len na festivaloch, prípadne staršie, už distribuované tituly. Reálne dôsledky koronakrízy na kinodistribúciu domácej tvorby tak najvypuklejšie ukazujú tristné tri premiéry hraných filmov a jedna obnovená premiéra už historického titulu.

No rok 2020 bol pre domácu kinematografiu nešťastný aj z iného dôvodu: sitom polozatvorených kín prepadli aj viaceré filmy, ktoré premiéru mali. Týka sa to nielen filmu Sviňa, ktorý mal pred parlamentnými voľbami „našliapnuté“ stať sa kasovým trhákom, ale do istej miery aj oceňovaných Služobníkov, o ktorých sa mnoho hovorí, no dodnes ich len málokto videl na plátne. Ešte výraznejšie to vnímam pri filme Miry Fornay Žaby bez jazyka. Hoci bol dokončený v roku 2019, nemal na Slovensku okrem niekoľkých mimoriadnych projekcií distribučnú premiéru vôbec. Jeho prepadnutie sitom znefunkčnenej kinodistribúcie sa mi zdá tým smutnejšie, že ho považujem za naratívne a poeticky azda najodvážnejší a najoriginálnejší filmársky počin za ostatných desať rokov. Fornay pristúpila k téme násilia vo vzťahoch cez formálny experiment a cez dramaturgiu postavenú na zjednodušených vzorcoch správania, nie na psychologickej drobnokresbe. Vytvorila tak film s pôdorysom počítačovej hry, detskej rozprávky aj modernej scénickej tragédie, ktorého nevšedné kvality najlepšie vyniknú práve na filmovom plátne.

Ale toto je už vlastne dobrá správa. Rok 2020 totiž priniesol niekoľko naozaj mimoriadnych diel, ktoré už teraz vnímam ako súčasť zlatého fondu modernej slovenskej kinematografie. Okrem Služobníkov a Žiab bez jazyka sem patrí aj dokumentárny diptych Viery Čákanyovej FREM Biela na bielej. Oba testujú filmovú formu aj myslenie obrazom a núkajú nám témy, ktorých naliehavosť pandémia ešte viac zostrila. 

Napriek koronakríze sa teda slovenskému filmovému umeniu darí. Nezabudnime na to, keď si budeme vyberať, na čo pôjdeme najbližšie do kina.