„136 alebo 142 divákov, ktorí uvidia tieto filmy“

Parafráza výroku Andreja Bána z filmu Raj na zemi Jara Vojteka charakterizuje situáciu slovenského dokumentárneho filmu a jeho komerčného potenciálu. Samozrejme, ak odhliadneme od výnimiek, ktorými sú portréty veľkých hudobných hviezd či športovcov. Našťastie sa kvalita slovenského dokumentu nemeria jeho návštevnosťou, ktorú vlani navyše poznačila pandémia. 

Ak chceme definovať spoločného menovateľa minuloročnej slovenskej dokumentárnej tvorby, respektíve koprodukčnej dokumentárnej tvorby so slovenským zastúpením, asi by ním boli najskôr portréty a (nielen) s nimi súvisiace zaujímavé a rôznorodé pohľady do minulosti. Kým rok 2018 sa niesol v znamení viacerých dôležitých výročí, na ktoré sa, pochopiteľne, upriamovala aj pozornosť dokumentaristov, v roku 2019 sa spoločný menovateľ hľadal o poznanie ťažšie. Nakoniec sme ho našli v rôznych podobách témy smrti. Rok 2020 priniesol do kín celkovo 11 slovenských alebo koprodukčných dokumentárnych snímok. Priniesol však aj koronakrízu, ktorá poznačila produkciu, distribúciu a zrejme ovplyvní situáciu aj v roku 2021. Aj napriek tomu ponúkol rok 2020 pestrú zmes dokumentárnej tvorby. Istým dôkazom je aj to, že v texte padnú mená ako Bruce Lee či Arnold Schwarzenegger. To nie je žart, ale narážka na tematicky zrejme najoriginálnejší slovensko-český dokument uplynulého roka Králi videa. 

Portréty „československých zlatých chlapcov“

Prím vo vlaňajšej tvorbe hrali portréty známych slovenských či českých, respektíve československých osobností. Tento prívlastok sa hodí na všetkých protagonistov. Začnime vo sfére umenia – v hudbe, v herectve, v režijnej a vo výtvarnej tvorbe. České a slovenské (nielen umelecké) svety sú stále výrazne prepojené a Miroslav Žbirka, Milan Sládek, Patrik Vrbovský alebo Jan Švankmajer sú natoľko známi na oboch stranách našej krátkej hranice, až stráca zmysel nálepkovať ich na základe štátnej príslušnosti. Dokonca pri týchto filmoch ani nikto nerieši, či ich nakrútil Slovák, alebo Čech. Všetci štyria portrétovaní sú takpovediac „našimi zlatými chlapcami“, aj keď určite nie v rovnakej miere pre každého.

Začnime hudobníkmi. Meky režiséra Šimona Šafránka je pomerne uceleným portrétom Miroslava Žbirku, česko-slovenského Johna Lennona. Mekyho kariéra dodnes vyráža dych. Súčasná mladá generácia bude iba oči otvárať nad neuveriteľnými predajmi jeho nosičov v osemdesiatych rokoch a nakoniec aj nad pomermi vo vtedajšej spoločnosti, my starší zase nad „odtajnenými“ informáciami o tvorivých a finančných nezhodách Mekyho s multitalentovaným kolegom Lacom Lučeničom. Konfrontácie však režisér drží pevne v rukách, dielo v konečnom dôsledku nič kontroverzné neprinesie, napokon, hudba je tu preto, aby nás tešila a na chvíľu dala ľuďom zabudnúť na realitu, a to nielen na totalitnú. 

Patrik „Rytmus“ Vrbovský už jeden „svoj“ film má. Rytmus: Sídliskový sen (2015) bol veľký hit. Tempos až taký ošiaľ nevyvolal, hoci popularita hiphopovej scény v Česku a na Slovensku odvtedy nezaznamenala výrazný pokles. Film však prišiel do kín v nešťastnom čase na konci februára, týždeň predtým, ako ich začiatkom marca zavreli protipandemické opatrenia. Oproti Sídliskovému snu sa Tempos viac sústreďuje na vznik a históriu hip-hopu na našom území, ktoré sleduje paralelne s Rytmusovou kariérou a kariérou jeho formácie Kontrafakt. Tempos tak má jasnejší

dramaturgický oblúk, presne dodržuje chronológiu, a tak v konečnom dôsledku viac pripomína životopisný dokument Meky než hľadanie Patrikových koreňov v Sídliskovom sne. Na to, či raz bude z Rytmusa legenda ako z Mekyho, si treba ešte nejakú dekádu počkať. Otázkou je aj to, koľko dokumentov o slovenskom raperovi č. 1 dovtedy vznikne. 

Pokračujme scénickým a filmovým umením. Dokument Martina Šulíka Milan Sládek ponúka portrét svetoznámeho slovenského míma. Divák je svedkom prierezu tvorby hereckého génia od jeho začiatkov až po súčasnosť, čím vzniká aj obraz totalitnej doby, ktorej veľkú časť Sládek prežil v exile. Vzácne archívne zábery striedajú „hovoriace hlavy“, či už protagonistu, alebo jeho verejne známych priateľov a osobností. V tomto prípade však „hovoriace hlavy“ nie sú opotrebovaným klišé tohto filmového druhu, ale skôr jeho neoddeliteľnou konvenciou. Na druhej strane aj preto pôsobí Milan Sládek zo všetkých dokumentárnych diel uplynulého roka ako najkonvenčnejšie nakrútený. Naopak, od konvencií sa v celom svojom diele odkláňal experimentálny surrealista Jan Švankmajer, a tak ani originálna snímka dokumentujúca jeho tvorbu, myslenie aj súkromný život nemohla vyzerať zameniteľne alebo niesť všedný názov. Pojem „alchymická pec“ je metaforou pre filmovú spoločnosť Athanor, kde majster vytváral svoje filmy. 

Skončime hokejom. Už žiadne metafory, Laco Nagy je skutočným zlatým chlapcom, keďže sa pyšní zlatou medailou z majstrovstiev sveta v hokeji. Od roku 2002 však prešlo veľa času a film HoKEjový sen chtiac-nechtiac tento úpadok dokumentuje. Snímka sa pôvodne mala končiť počas „nešťastných“ majstrovstiev sveta na Slovensku v roku 2019 bez ohľadu na ich výsledok, a tak Marek Vaňous pracoval s látkou takpovediac za behu. O to je chvályhodnejšie, že HoKEjový sen nepôsobí ako labutia pieseň slovenského hokeja, ale vďaka tomu, že popri Nagyovi paralelne sleduje aj príbeh mladého hokejového talentu, dodáva nášmu (ešte stále?) športu číslo jeden akú-takú nádej do budúcnosti. To, že to dramaturgicky veľmi nesedí, v tomto prípade až tak neprekáža, podobné problémy s ceruzkou nad papierom rieši viacero slovenských dokumentaristov. 

Portréty „kamennej doby a divokého východu“ v čase korony

Tvorcovia dokumentu Králi videa sa nevybrali do prehistórie, ale len do 80. a 90. rokov minulého storočia. Šialená doba rýchlodabingu, nahrávania amerických, ázijských či talianskych komerčných filmov s hercami ako Bruce Lee či Arnold Schwarzenegger na videokazety a ich predabovávanie hoci aj cez telefón, to dnes znie ako alternatívna minulosť z vesmíru, kde by ste asi nechceli žiť. V tých, ktorí to zažili (resp. v nás, ktorí sme TO zažili), však toto fanúšikovské dielko vzbudzuje málo vídanú a pociťovanú nostalgiu. Prerozprávanému obsahu filmu uverí málokto, kto sa narodil po páde bývalého režimu, tým väčšia škoda je, že niekoľkokrát presúvaná premiéra sa nakoniec konala tesne pred decembrovým slovenským lockdownom a ďalším minuloročným zatvorením kín na Slovensku. Možno ani existencii súčasnej doby budúca generácia neuverí, ak o nej nenakrúti film napríklad režisér Lukáš Bulava. 

Zdanlivo mimo „kamennej doby“ sa odohráva aj Raj na zemi, portrét novinára a fotografa Andreja Bána v réžii Jaroslava Vojteka. Neutešené obrázky z oblastí ako Irak, Gruzínsko či územia bývalej Juhoslávie sú poznačené nedávnymi aj súčasnými vojnovými konfliktmi, takže aj kamenná doba je vo vzťahu k iniciátorom týchto kolosálnych zločinov vlastne lichotivým označením. Raj na zemi sa snaží byť aj portrétom osobnosti, aj ťaživou výpoveďou o dobe, nakoniec však fakty o desivých udalostiach prevážia nad informáciami o osobnosti Andreja Bána a dokument implicitne vyvoláva otázku, či je naša mentalita stále mentalitou jaskynného človeka.

Nech už je odpoveď na túto otázku akákoľvek, potenciálne diskusie o ľudskej náture môže vyvolať aj konfrontácia diváka a protagonistiek filmu s internetovými sexuálnymi predátormi v inscenovanom dokumente V sieti. Neslávne slávne heslo „A nevadí, že mám iba dvanásť?“, známe z kontroverzných tričiek, zľudovelo a dokazuje, že aj dokumentárny film sa môže stať reklamou a súčasťou popkultúry. Vít Klusák nikdy nebral ohľady na akúkoľvek korektnosť. Film V sieti rozbehol rozsiahlejšiu policajnú akciu s cieľom pochytať „jaskynné monštrá spred počítačových monitorov“, len sa pri všetkej tej chvále zabudlo na to, že fejkové fotky nahých herečiek zostanú už navždy visieť na internete, nehovoriac o tom, čím si museli dievčatá prejsť počas nakrúcania. V Česku sa film stal najnavštevovanejším dokumentom v tamojšej novodobej histórii, keď ho len počas prvého týždňa premietania videlo rekordných 179 139 divákov. Kým kiná zatvorila prvá vlna pandémie, videlo ho vyše 300 000 divákov. Na Slovensku ho počas necelého prvého týždňa premietania pred zatvorením kín videlo vyše 6 500 divákov.

Zlatá zem Dominika Jursu pôsobí ako dokumentárny remake niektorého staršieho amerického westernu venovaného kolonizácii novej zeme a s prvkami tohto žánru sa aj vtipne pohráva. To, že je dnes, dlho po zániku bájneho divokého západu, pre zahraničných investorov novou zemou aj tá naša, „zlatá“, im však nedáva právo správať sa tu rovnako. Ekonomickej kolonizácii Slovenska sa snaží zabrániť zopár aktivistov z troch východoslovenských dediniek, ktorí bojujú proti ropnému konglomerátu. Aby sme však boli nestranní, slovo dostáva aj opačná strana, a kto nie je odborníkom na ekológiu a priemysel (aktivizmus je chvályhodný, ale stále vedecky neexaktný a príliš zahľadený do seba), nemusí mať vo veci jasno. Arogancia mocných a vedomé porušovanie zákona však v konečnom dôsledku môžu znamenať aj kopanie si vlastného hrobu. 

Tieň slovenskej dokumentárnej tvorby

Tieň slovenskej dokumentárnej tvorby opäť nebol prekročený, ale ono to fyzikálne ani nie je možné, keď už sme pri tom. Prečo ho aj prekračovať, ak má určitý autorský rukopis, ktorého charakteristickými prvkami sú aj nedokonalosť, určitá rozpačitosť či rozkročenosť medzi dvoma prístupmi v jednom diele? Ukotvenie v tunajších problémoch nie je vôbec ťažké pravidelne prekonávať, sme predsa súčasťou európskych spoločenstiev a globalizovaného sveta a odráža sa to aj v samotnej tematike či v množstve záberov a obrázkov z rôznych kútov sveta, mihajúcich sa pomedzi „hovoriace hlavy“. 

Mimo nami zvolených hesiel a nálepiek stojí opäť Pavol Barabáš a jeho ďalšia exkurzia do nádhernej prírody. Spoločne s ním a s jeho tímom zlezieme niekoľko najvyšších vodopádov sveta. Ani vo filme Salto je kráľ nechýba autorovo pozastavenie sa nad problémami spoločnosti, metaforicky takisto akoby z kamennej doby – obyvatelia Venezuely, prípadne jej návštevníci, by vedeli rozprávať. Ak by vám to nestačilo a chceli by ste sa ocitnúť v absolútnej izolácii, oddelení od všetkého civilizačného balastu, tak v Antarktíde, čítaj v experimentálnom dokumente FREM Viery Čákanyovej, sa v nej na niečo vyše hodiny ocitnete. 

Čo prinesie rok 2021, to sa stopercentne predpovedať nedá (ak nepočítame odložené premiéry), i keď uplynulý turbulentný rok s kvázi jedinou globálnou témou, ktorá sa však dotýka všetkých oblastí našich životov, mohol kadečo naznačiť. 

Erik Binder, doktorand na Katedre audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU
foto: Blackout productions, PubRes, promovie, HITCHHIKER Cinema, K2 Studio