Piateho júna si pripomenieme sté výročie narodenia scenáristu, dramaturga a spisovateľa Maximiliána Nitru. Len hŕstka osobností slovenskej kinematografie sa popri úspešnej profesionálnej tvorbe venovala aj rozvoju slovenského amatérskeho filmového prostredia a málokto tak aktívne a s takým zápalom ako práve Nitra. Napokon, jeho početné príspevky v časopise Výtvarníctvo, fotografia, filmtvoria základ teoretickej a kritickej základne slovenského amatérskeho filmu.

Maximilián Nitra sa narodil 5. júna 1922 v Lučenci a pred vstupom do profesionálnej filmovej tvorby v roku 1948 študoval tri roky na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V Slovenskom filme začínal prácou na spravodajských filmoch, avšak veľmi rýchlo presedlal na hraný film – už v roku 1949 spolupracoval s Ivanom Bukovčanom, Jánom Kadárom a Vratislavom Blažkom pri tvorbe námetu a scenára ku Kadárovmu filmu Katka. Tento film je v Nitrovej scenáristickej kariére významný nielen pre prívlastok debutový, ale aj preto, že pre potreby písania scenára Nitra absolvoval dvojmesačný pracovný pobyt v závode Tatrasvit vo Svite, aby sa lepšie oboznámil s podmienkami a atmosférou v prostredí priemyselného závodu, ktorý je dodnes stálicou podtatranského priemyslu. Vo filme potom dostal i menšiu hereckú rolu. 

S Ivanom Bukovčanom spolupracoval aj pri tvorbe scenára k filmu Mladé srdcia (1952) Václava Kubáska. Nasledovali snímky Štvorylka (1955) režisérskej dvojice Jozefa Medveďa a Karola Kršku a Čert nespí (1956) dvojice Petra Solana a Františka Žáčka, na ktorých sa ešte o scenáristický kredit delil so spolupracovníkmi. Prvá Nitrova samostatná scenáristická práca prišla v roku 1960, keď napísal scenár k filmu Skalní v ofsajdeJána Lacka. Najplodnejším scenáristickým a dramaturgickým obdobím Maximiliána Nitru boli 70. a 80. roky, keď už ako samostatný scenárista a dramaturg spolupracoval na filmoch ako Sebechlebskí hudci (1975) Jozefa Zachara, Červené víno (1976) Andreja Lettricha či Demokrati (1980) Jozefa Zachara. V závere kariéry si v spolupráci s Katarínou Klačanskou vyskúšal i žáner rozprávky vo filme Plavčík a Vratko (1981) Martina Ťapáka.

Okrem písania námetov, scenárov a dramaturgických plánov sa Maximilián Nitra venoval aj písaniu teoretických textov, príručiek a publikácií o amatérskom filme. Medzi najvýznamnejšie patrí Pozor, nakrúcame! Praktická príručka pre kinoamatérov (1961), ktorú napísal spolu s Ladislavom Noelom a Františkom Lančaričom. Vyšla vo vydavateľstve Práca, jeho ďalšiu publikáciu Réžia amatérskeho filmu (1968) vydal Osvetový ústav. Koncom 50. rokov uverejňoval jeho články časopis Ľudová tvorivosť, kde sa venoval recenzovaniu kníh (Amatér nakrúca film. Príručka pre ľudových filmárov Vladislava Garaja), tematike rodinného filmu a jeho vymedzeniu voči amatérskemu filmu (Filmovať v rodine?). V 60. a 70. rokoch už prispieval do časopisu, medzitým premenovaného na Výtvarníctvo, fotografia, film, kontinuálne; išlo najmä o praktické rady a explikácie týkajúce sa písania scenára (Pracovný scenár filmu, Čo nakúpiť, čo uvariť?), filmovú kritiku a scenáristiku amatérskeho filmu (Chúlostivé zábery, Scenár a žánre).

Denisa Jašová, doktorandka Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU
foto: archív SFÚ

V júni tohto roku si pripomíname sté výročie narodenia významného slovenského kameramana Václava Richtera. Pracoval ako pomocný režisér Karola Kršku a v 50. a 60. rokoch minulého storočia ako kameraman dokumentárnych a hraných filmov. Jeho dielo by bolo určite obsiahlejšie, keby nezomrel v roku 1969 ako štyridsaťšesťročný.

Václav Richter sa narodil 27. júna 1922 v juhočeskej obci Klatovy. Vyučil sa vo Filmových laboratóriách firmy Favorit-Film v Prahe a po skončení štúdia sa presťahoval na Slovensko, kde začal pracovať ako asistent kamery v spoločnosti Nástup. V pozícii pomocného kameramana spolupracoval s Karolom Krškom na niekoľkých krátkych filmoch, neskôr sa zúčastnil na nakrúcaní filmu Hanka sa vydáva, ktorý zostal napokon nedokončený. Zlom v jeho kariére prišiel v roku 1948, keď sa stal druhým kameramanom filmu Vlčie dieryrežiséra Paľa Bielika. V legendárnej vojnovej snímke si aj zahral menšiu úlohu českého partizána. Pod Bielikovým vedením potom pracoval ako druhý kameraman aj na jeho tendenčne ladených filmoch Priehrada(1950) a Lazy sa pohli (1952). 

Richterove začiatky vo funkcii hlavného kameramana sa spájajú s dokumentárnou tvorbou. V priebehu 50. rokov nakrúcal s viacerými poprednými režisérmi – s Petrom Solanom spolupracoval na filme Trať voľná(1955) a so Štefanom Uhrom vytvoril hneď tri dokumenty: Učiteľka (1955), Ľudia pod Vihorlatom (1956) a Tu kráčajú tragédie (1957). Z Richterovej bohatej kameramanskej produkcie sa však žiada spomenúť aj ďalšie krátkometrážne a stredometrážne snímky, napr. Slovenské ľudové tance (r. Dimitrij Plichta, 1951), Stredoeurópsky pohár (r. Štefan Uher a Ján Beer, 1955), Kysucký lekár (r. Ján Beer, 1956), Na hornom toku (r. Vlado Kubenko, 1957), Ľudia na vode (r. Martin Hollý, 1958), Akcia 37 (r. Martin Hollý, 1959) alebo Nezablúdil(r. Viera Polakovičová, 1962). 

V roku 1958 nastúpil do Štúdia hraných filmov, kde sa stal hneď hlavným kameramanom. Odvtedy sa podieľal na vzniku viacerých významných slovenských celovečerných filmov. Prvú príležitosť v hranej tvorbe dostal pri nakrúcaní stredometrážneho filmu Prvák, ktorý v roku 1959 režíroval Vladislav Pavlovič. O rok neskôr sa stretla s veľkým diváckym úspechom dnes už legendárna komédia Jána Lacka Skalní v ofsajde o trojici bratislavských fanúšikov, ktorí sa snažia za každú cenu získať vstupenky na futbalový zápas proti Brazílii. Na základe predchádzajúcich skúseností z dokumentárnej tvorby si ho krátko nato vybral pre svoj hraný debut aj Štefan Uher. No dráma My z deviatej A (1961) z prostredia základnej školy pôsobila vo výsledku (možno sčasti aj pre Richterovu kameru) až príliš melancholicky. Pre Uhra išlo najmä o praktickú prípravu na kľúčové dielo československej novej vlny Slnko v sieti (1962), na ktorého vzniku potom spolupracoval už s kameramanom Stanislavom Szomolányim. 

Richterovi sa naskytli aj ďalšie zaujímavé príležitosti. Klasickú detektívku Smrť prichádza v daždi s dvojicou kriminalistov v podaní Ladislava Chudíka a Viliama Polónyiho nakrútil v roku 1965 s režisérom Andrejom Lettrichom. Film vznikol podľa scenára Lettrichovho dvorného scenáristu Jozefa A. Talla, inšpirovaného štýlom svetoznámej Agathy Christie. Údolie večných karaván z roku 1968 umožnilo Václavovi Richterovi vykročiť aj trochu experimentálnejším smerom. Moderná hudobná rozprávka s netradične riešenými kulisami bola pokusom režiséra Miroslava Horňáka prerosprávať dej prostredníctvom hudby a pantomímy.

Na sklonku života sa Václav Richter vrátil k pomocnej kamere. Bolo to pri nakrúcaní komédie Andreja Lettricha Archimedov zákon (1964) a Lackovho menej známeho filmu Odhalenie Alžbety Báthoryčky (1965).

Erik Binder, filmový publicista
foto: archív SFÚ / Anton Podstranský