Mira Fornay

režisérka

Narodila som sa v rodine filmára Emila Fornaya a filmári od produkčných až po strihačov a zvukárov k nám chodili na bohémske večierky, ktoré môj otec miloval. Výrazne ma ovplyvnil pán strihač Max Remeň a filmový vedec Emil Lehuta.

Veľký vplyv mal na mňa aj neďaleký „Charlík“, dnešné Kino Lumière. Chodievala som tam už od desiatich a stretla sa tam s Charliem Chaplinom (Diktátor), Fellinim (Skúška orchestraCesta) a Antonionim (Noc som videla ikskrát).

Ovplyvnila ma Perinbaba a bola som zamilovaná do Nekonečného príbehu, ale aj do seriálov ako NávštěvníciKřeček v noční košiliLucie, postrach ulice. Televíznou produkciou som bola taká posadnutá, že ako dvanásťročnej mi otec zohnal prenosný televízor, ktorý som mohla mať pri jedálenskom stole, keď som jedla. Aj pri štedrovečernej večeri, pretože dávali Létajícího Čestmíra. Od ôsmich rokov som vedela, že chcem robiť filmy, a nikdy som o tom nezapochybovala (zvažovala som aj bábkové divadlo, no film vyhral).

Keď som sa hlásila na FAMU, vysvetľovala som pani Chytilovej a pánovi Jirešovi, že chcem robiť výlučne rozprávky. Mali sme neskutočné semináre s pánom strihačom Valušiakom, ktorý ma zásadne viedol k „niternosti“ vo filme a tým aj k Tarkovskému. Spolu s Buñuelom, Blierom, Godardom, Agnès Varda a filmamiHoří, má panenko Miloša Formana či Den sedmý, osmá noc Evalda Schorma to boli moje zásadné stretnutia na FAMU.

Ku koncu štúdia v Prahe som začala postgraduálne študovať réžiu aj na NFTS (National Film and Television School) vo Veľkej Británii. Na moje šťastie sa mojím tútorom stal Jimmy OʼBrien. Vtiahol nás do techniky Mika Leigha, s ktorým som mala šancu sa stretnúť aj skamarátiť a ktorý ma takisto veľmi obohatil. Nikdy nezabudnem, ako mi poslal celú kolekciu svojich filmov na DVD. Nahý a Happy-Go-Lucky sú pre mňa zásadné v práci s hercami. Ako zásadné vnímam aj filmy Chuť čerešní či Pod olivovníkmi Abbasa Kiarostamiho, ktorý si ma vybral do svojej dielne a mala som s ním možnosť pracovať skoro mesiac.

Po celovečernom debute Líštičky sa mi pošťastilo cestovať po festivaloch a stretnúť filmárov, ktorých práca ma utvrdzovala v mojom smerovaní: vznikli filmy Môj pes Killer a Žaby bez jazyka. Spomeniem Lucreciu Martel, Kiru Muratova či Carlosa Reygadasa.

Dlhotrvajúcu lásku prechovávam k filmom autorov ako Haneke, Dumont, Herzog, Pasolini, Fassbinder, Tarr, ktorí sú mi blízki svojím riskovaním. Ich diela vytvárajú mikrosvety, ktoré nenapĺňajú očakávania divákov a nesnažia sa predať svoju dušu filmovým festivalom a trhom. Filmy sú výzva a zrkadlo našej reality a hlavne – nedajú sa prerozprávať, musia sa vidieť.