Pokračovanie obsahu:

(Ne)viditeľná slovenská animácia

Animácia nie je dead/Animation is not mŕtva (2010) je názov DVD s niekoľkými slovenskými animovanými filmami. Možno ho považovať za manifest pankovej animátorskej generácie, ale v prvom rade svedčí o recepcii animovaného filmu. Upozorňuje na to, že jedno celé filmové odvetvie na Slovensku síce existuje a animované filmy stále vznikajú, no zároveň sa stali neviditeľnými. Ako k tomu došlo? A je situácia po dvanástich rokoch iná?

Čo si predstavíte, keď sa povie slovenský animovaný film? Väčšina ľudí si vybaví komicko-kritické filmy Viktora Kubala a najmä televízne večerníčky – seriály pre deti. Pamätníci si možno spomenú na program kín – ak ste sa vybrali na celovečerný film, pustili vám pred ním Týždeň vo filme a niekedy aj krátky animovaný film, napríklad od nášho najlepšieho tvorcu Viktora Kubala (tvorcov bolo viac a niektorí sú autormi veľmi zaujímavých filmov). Priestoru na prezentáciu bolo dosť, v kine i v televízii. A tak sa aj dosť vyrábalo. Inštitucionalizovaný animovaný film bol podobne ako ostatné odvetvia kinematografie od svojho vzniku v roku 1965 až do roku 1989 súčasťou obehu financií štátnych filmových podnikov. Zisky z distribúcie – predaja filmov do zahraničia a domácich uvedení – putovali naspäť do filmovej produkcie. V 80. rokoch vznikalo ročne desať až štrnásť krátkych filmov pre kiná a v priemere okolo šesťdesiat seriálových častí^[1] v televízii. Po zmene režimu v roku 1989 a následnej privatizácii sa tento kolobeh rozpadol a animované filmy vypadli z kinodistribúcie (do kina predsa idete na film a nie na „nejaký kraťas“ a spravodajstvo v kine nepotrebujete, máte ho v televízii). Tvorcovia pokračovali aspoň v televíznych seriáloch pre deti ako samostatné súkromné subjekty, ale v priebehu 90. rokov objednávky z televízie rapídne klesali. Pod vplyvom lacnejšej produkcie zo Západu televízia radšej financovala dabing než vlastné filmy. Okolo roku 2000 klesol počet nových televíznych titulov takmer na nulu a zo systematickej výroby sa stala sporadická. V dôsledku toho staršia generácia (okrem Ivana Popoviča a Jaroslava Barana) prestala tvoriť. Zdalo by sa, že animácia bola naozaj dead. Ale...

Hoci dvorný dramaturg Viktora Kubala a hlavný dramaturg Štúdia animovaných filmov Rudolf Urc po dvadsiatich rokoch v tejto pozícii skončil a štúdio sa rozpadlo, v roku vzniku Slovenskej republiky (1993) započal s kolegami novú éru slovenskej animácie – otvoril katedru animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. 

Prostredie školy a štatút študenta poskytuje mladým tvorcom pomerne voľnú ruku, môžu sa realizovať ako režiséri i animátori bez toho, aby premýšľali, ako zabezpečiť seba a svoju rodinu. Problém nastal po absolvovaní školy a prechode do praxe, kde ešte nebola vytvorená dostatočná systematická finančná podpora. Profesionálna tvorba bola sporadická a zo začiatku rozpracovávala pôvodne študentské projekty, napr. Pôvod sveta (2002) či Nazdravíčko!(2005), finančne podporené fondom Pro Slovakia a nadáciou Open Society Fund. V kinách sa v tomto čase znova začali objavovať ako predfilmy animácie v rozsahu jeden film za rok. Pozitívna zmena nastala v roku 2009 založením Audiovizuálneho fondu. Počet uvedení profesionálnych i poloprofesionálnych filmov v kinách síce stúpol len na dva až päť filmov ročne, no animovaný film sa diverzifikoval. Štatistika zahŕňa nielen krátke autorské filmy, ale aj minoritné koprodukcie celovečerných filmov, filmové pásma nových večerníčkov i študentských filmov a dva domáce celovečerné animované filmy (Lokalfilmis, Parralel).^[2] Slovenská animácia v kinách zostáva z perspektívy nezainteresovaných divákov stále sporadická a viac-menej náhodná – nejdú do kina cielene na animovaný predfilm, minoritný slovenský koprodukčný vklad v zahraničných filmoch si neuvedomujú a o pásma krátkych filmov je u nás zatiaľ veľmi slabý záujem. Slovenská animácia však nadobúda staronovú tvár – večerníčkovú. Vďaka kombinácii AVF a zmluvy RTVS so štátom (takisto z roku 2009), na základe ktorej sa televízia zaväzuje produkovať domácu tvorbu, vznikla systematická podpora animovaných seriálov pre deti. Možno povedať, že prvý z týchto seriálov Mimi & Líza Kataríny Kerekesovej si vytvoril detský fanklub, navyše bol distribuovaný aj za hranice Slovenska a spolu s jej ďalším seriálom Websterovci je na najrozšírenejšej streamovacej platforme Netflix. Nasledovali seriály Vandy Raýmanovej Drobci a Veroniky Kocourkovej Tresky plesky. Ročne je však v premiére uvedených stále len päť až sedem nových seriálových častí, prípadne jeden dlhší televízny špeciál.

Študentské i profesionálne krátke filmy sa zúčastňovali a stále zúčastňujú na medzinárodných filmových prehliadkach a súťažiach (tak ako predtým vo východnom bloku staršie štátne filmy), ale pre domáce publikum bez špeciálneho záujmu o animáciu sú neviditeľné, ako naznačuje názov DVD spomínaného v úvode. Avšak práve tu spočíva naša najväčšia sila – úspešné projekty (mnohonásobne lacnejšie ako celovečerné filmy) vyvážajú slovenský kultúrny kapitál do sveta a dávajú o nás vedieť podobne, ako to robia úspešní slovenskí športovci. Zdá sa, že množstvo ocenení je úmerné množstvu filmov, ktoré u nás vznikajú – nie je ich veľa, ale niektoré majú svetovú úroveň. 

Po roku 1993 priniesli mladí tvorcovia nové chápanie animácie – zámerne sa vymedzovali voči tvorbe pre deti ako vlajkovej lodi slovenskej animácie a obrátili pozornosť k témam a motívom pre dospelých. Tým nastolili nové trendy, ktorých sa slovenský animovaný film drží dodnes a ďalej ich rozvíja. Zakladajúcimi autormi dvoch najsilnejších trendov sú v tom čase ešte študenti Vanda Raýmanová s filmom O dvoch ľuďoch (1996) a Matej Kladek so snímkou Krokodíl sa neserie (1996).

Prvý menovaný film reflektuje problematiku partnerských vzťahov cez rodové roly. Hoci na rozdiel od ostatných filmových druhov v animácii nebol problém so ženami na tvorivých postoch, ich záujem sa nesústredil na vlastné subjektívne vnímanie seba a sveta okolo a viac-menej len napodobňovali tvorbu mužských kolegov. Preto v predrevolučnej slovenskej animácii takmer úplne absentujú ženy v hlavných úlohách. Vlastný pohľad priniesli až sčasti psychologizujúce porevolučné animátorky. Sprvu stereotypne definovali rozdielne rodové roly mužov a žien (Milenci bez šiat, Kamene, Štyri, O ponožkách a láske, Sneh, Drum’n’Bass), postupne odtabuizovali ženskú sexualitu (Sneh, Sh_t Happens) a priniesli tému prežívania materstva (Bublina, 39 týždňov, 6 dní). V posledných rokoch sa autorky odkláňajú od čistého konštatovania statusu quo a z ich filmov cítiť rozhorčenie a hnev. Pribudli temné témy, napr. násilie na ženách (Kontrast, Chilli, Okupácia), queer tematika (Dust and Glitter, Divoké bytosti) a pridal sa i agresívnejší humor zo súbežného trendu nonkonformnej animácie (Nekonečný príbeh dedka a babky, Láska na prvý pohľad, Sh_t Happens). Najväčší posun v ženskej tvorbe predstavuje odklon od vnímania ženskosti v kontexte mužsko-ženskej komplementárnosti smerom k samostatnosti ženských postáv. Ruka v ruke s tým sa filmy odpútavajú od príbehu a stávajú sa audiovizuálnymi básňami – prostriedkami na zachytenie životného pocitu (Mila Fog či v Annecy uvedené filmy Žltá a Poetika Anima). Nespravodlivosť vyplývajúca z rodových stereotypov sa v menšej miere stala aj súčasťou tvorby autorov zameraných na tému toxickej maskulinity (Super superman, Alfonzova mucha,tWINs). 

Druhým výrazným trendom, ako napovedá už názov Kladekovho filmu, je, jemne povedané, nonkonformná animácia. Do animovanej komédie prináša rôznu mieru vulgárnosti, agresivity a animovanej krvi, ale aj recesiu v zmysle vizuálneho štýlu i tém. Takúto tvorbu možno nazvať pankovou, niekedy trashovou a výber filmov na DVD Animácia nie je dead možno pokladať za manifest, hoci ani zďaleka nezahŕňa všetkých autorov a filmy tohto trendu. Autori týchto filmov pracujú s paródiou, s iróniou a so satirou; počnúc Kladekovým filmom ide o intertextuálnu, ale aj intermediálnu tvorbu, ktorá ťaží z tekutosti postmoderny. Animátori okolo seba vytvárajú väčšie (Lokal TV a Lokalfilmis) i menšie (Čmuchal & Sviňa zasahujú, Luníček a Perešníček) fankluby a komunity. Nápaditosť a vtipnosť týchto filmov je veľmi rôznorodá a do veľkej miery vyplýva zo štýlu humoru zainteresovanej komunity. Súčasťou tohto trendu sú však aj komplexnejšie filmy, ktoré prekročili úzke hranice fanklubov a oslovili medzinárodné publikum. Najúspešnejšie sú filmy slovenských študentov, ktorí prešli na českú FAMU. Ekologické Pandy Matúša Vizára boli ocenené na áčkových festivaloch v Cannes a Annecy. Rodovo orientovaný film Michaely Mihályiovej a Davida Štumpfa Sh_t Happens, ktorýprostredníctvom humoru búra sexuálne i náboženské tabu, bol uvedený na MFF v Benátkach, na festivale Sundance či na festivale krátkych filmov v Clermont-Ferrand. Oba filmy produkovala slovenská spoločnosť BFILM producenta Petra Badača, ktorá sa dlhodobo a úspešne sústreďuje (nielen) na krátke animované filmy. 

Animovaná tvorba na Slovensku je však pestrá a vznikajú aj filmy menej príznačné pre jeden zo spomenutých trendov. K najúspešnejším patrí animovaná metafora o sizyfovskej podstate nášho bytia V kocke, nominovaná na študentského Oscara, či technicky hraničná hrano-animovaná snímka o človeku v hraničných situáciách Posledný autobus, ktorá získala ceny v Tampere a Stuttgarte, čím sa automaticky kvalifikovala do predvýberu na Oscara. Spojenie reálneho alebo faktického s animáciou súvisí so svetovým trendom hybridizácie filmových druhov. Aktuálne žne úspechy animovaný dokumentárny film Bolo raz jedno more..., ktorý si priniesol ocenenie z Clermont-Ferrand. 

Z prostredia mimo Vysokej školy múzických umení (a sporadických experimentálnych animácií z VŠVU) je špecifická tvorba Ondreja Rudavského, dvojdomého výtvarníka, spirituálneho filozofa, možno známejšieho v Amerike než u nás. Okrem experimentálnych filmov je autorom videoklipov takých hviezd, ako sú Moby, Dead Can Dance, Los Lobos...

Hoci študentská tvorba sa orientuje primárne na dospelého diváka, možno v nej nájsť aj filmy pre deti. Tým najúspešnejším je aktuálne Šarkan Martina Smatanu s cenami z festivalov v Annecy aj Stuttgarte a takisto v predvýbere na Oscara. Hoci ide o školský projekt, vstup zahraničných koproducentov film profesionalizuje. Tak ako viaceré zahraničné filmy posledných rokov aj Šarkan pracuje s témou smrti spôsobom prístupným pre deti. V kinodistribúcii bolo aj viacero čisto profesionálnych krátkych filmov, avšak v súčasnosti je najlepším distribučným formátom pre deti seriál. 

Animovaný film teda žije a je úspešný. Kontinuálne, hoci veľmi pomaly rastie smerom k väčšej kvantite a k tomu zodpovedajúcej kvalite. Zatiaľ však chýba výraznejší prechod od minoritných koprodukcií celovečerných filmov k majorite pri zabezpečení slovenských tvorivých zložiek. Tak by sa animovaný film stal divácky najviditeľnejším. Na čele distribučných rebríčkov sú totiž každoročne rodinné animované filmy – zábava pre široké publikum. Výroba celovečerného animovaného filmu je však finančne i personálne taká náročná, že Slovensko môže len ťažko poskytnúť dostatočne profesionálne zázemie a dospieť ku kvalitnému výsledku. Riešenie by mohla priniesť dobre nastavená koprodukcia, kde by partneri verili tvorivému potenciálu slovenskej strany. Dva 100-percentne slovenské celovečerné filmy pre dospelého diváka už vznikli, avšak s výraznými kvalitatívnymi ústupkami. V čase prípravy tohto textu sa schyľuje k premiére tretieho porevolučného celovečerného animovaného filmu Tvojazem Petra Budinského. Táto rodinná snímka je prvým koprodukčným filmom so slovenskou majoritou. Uvidíme, či našu animáciu zviditeľní pred domácim a medzinárodným publikom. 

To, kam sa v nadchádzajúcich rokoch posunie slovenský animovaný film, nevieme, nemáme krištáľovú guľu. Ale možno máme niečo lepšie – register žiadostí na webovej stránke Audiovizuálneho fondu. Podľa nich možno zachytiť kontúry nadchádzajúceho obdobia v profesionálnom animovanom filme. 

V rokoch 2016 až 2021 bolo podporených štrnásť projektov vo fáze produkcie, ktoré doteraz nemali premiéru, očakávať ju môžeme v najbližších mesiacoch. Dominuje tu orientácia na detského diváka – z pohľadu distribúcie najperspektívnejšia. Sedem projektov je určených deťom, dva sú rodinného typu a päť mieri na dospelého diváka. Možnosti distribúcie určujú aj formát projektov. Päť celovečerných programov, ktoré uvidíme v najbližších dvoch rokoch, je zostavených rôzne. Koprodukciu O nepotrebných veciach a ľuďoch tvoria štyri krátke filmy – poviedky, z ktorých každú režíroval režisér z inej krajiny (za Slovensko Patrik Pašš ml.). Katarína Kerekesová sa pokúsi spojiť šesť samostatných častí poslednej série Websterovcov do celovečerného filmu prostredníctvom hraných pasáží. Klasickými celovečernými filmami sú koprodukcie od tvorcov z Čiech – Tonda, Slávka a Génius, Poľska – Diplodokus a Maďarska – dystopické sci-fi Umelohmotné nebo, určené pre dospelého diváka. 

V televízii sa môžeme tešiť na ďalších Websterovcov a Drobcov. Avšak aj krátka metráž, určená na festivaly a do kín vo forme predfilmu, sa orientuje na deti a mladších divákov – Krížom krážom, Ahoj leto, Idiot. 

Čo sa týka zviditeľňovania, animácia pre dospelých ťahá za kratší koniec, ale aj tu sa producenti snažia hľadať stále nové riešenia. Dôkazom je aj viacnásobná žiadosť spoločnosti Artichoke producenta Juraja Krasnohorského o podporu na produkciu troch zahraničných krátkych filmov, ktoré budú súčasťou distribučného pásma Animation power! S jedným majoritne slovenským krátkym filmom Všetko, čo sme nestihli Marty Prokopovej (rozvíja líniu poetického ženského filmu). Po Pandách rozvíja druhý krátky film Matúša Vizára Eco Terro trend drsnej komédie so širšími spoločenskými presahmi a Milosť Ivany Laučíkovej zase trend hybridných filmov. 

Slovenská animácia sa zviditeľňuje – doma i v zahraničí. Ide to síce pomaly, ale isto. Animácia nie je dead! Ako naznačuje chystané distribučné pásmo, animácia je čoraz silnejšia.

V texte boli uvedené filmy:

39 týždňov, 6 dní – Joanna Kożuch, Boris Šima, 2017
Alfonzova mucha – Peter Budinský, 2009
Bolo raz jedno more... – Joanna Kożuch, 2021
Bublina – Mária Kralovič, 2012
Chilli – Martina Mikušová, 2016
Čmuchal & Sviňa zasahujú – Andrej Kolenčík, 2009
Divoké bytosti – Marta Prokopová, Michal Blaško, 2019
Drum’n’Bass – Mária Kralovič, 2010
Drobci – Vanda Raýmanová, Michal Struss, 2014 – súčasnosť
Dust and Glitter – Michaela Čopíková, 2011
Kamene – Katarína Kerekesová, 2010
Kontrast – Barbora Bárková, 2017
Krokodíl sa neserie  – Matej Kladek, 1996
Láska na prvý pohľad – Veronika Kocourková, 2011
Lokalfilmis – Jakub Kroner, 2015
Luníček a Perešníček – Andrej Kolenčík, 2010
Mila Fog – Marta Prokopová, 2015
Milenci bez šiat – Katarína Kerekesová, 1997
Mimi & Líza – Katarína Kerekesová, 2012 - 2015
Nazdravíčko! – Ivana Laučíková, Jozef Mitaľ, 2005
Nekonečný príbeh dedka a babky – Petra Albertyová, 2014        
O dvoch ľuďoch – Vanda Raýmanová, 1996
Okupácia – Martina Mikušová, 2016
O ponožkách a láske – Michaela Čopíková, 2008
Pandy – Matúš Vizár, 2013
Parralel – Matyas Brych, 2018
Poetika Anima – Kristína Sagan, 2018
Posledný autobus – Martin Snopek, Ivana Laučíková, 2011
Pôvod sveta – Katarína Kerekesová, 2002
Sh_t Happens – Michaela Mihalyi, David Štumpf, 2019
Sneh – Ivana Šebestová, 2013
Super superman – Michal Uhrín, 2004
Šarkan – Martin Smatana, 2019
Štyri – Ivana Šebestová, 2007
Tresky plesky – Veronika Kocourková, 2017 – 2019
tWINs – Peter Budinský, 2011
V kocke – Michal Struss, 1999
Websterovci – Katarína Kerekesová, 2016 – súčasnosť
Žltá – Ivana Šebestová, 2017

Eva Šošková, teoretička animovaného filmu
foto: Fool Moon, BFILM, objectif, feel me film, plutoon, FTF VŠMU