Elena Knopová

divadelná teoretička

Mojou životnou filmovou láskou je – a asi už aj navždy ostane – Viktor Kubal. Od detstva ma fascinovali jeho obrázky. Začalo sa to Pufom a Mufom, pokračovalo Zbojníkom Jurkom, no tým povestným „crème de la crème“ bola Krvavá pani, nové spracovanie tradičnej témy, v ktorom sa legenda o krvilačnej grófke spojila s tvorcovým nesmierne ľudským pohľadom. Nežné mladé dievča daruje milému z úprimnej lásky svoje srdce. Lenže čo sa stane s človekom, keď ostane bez srdca, a teda bez lásky? Keď zrazu ostane prázdny, neschopný citov? Je to veľmi krehký, metaforický a zároveň nesmierne silný príbeh – nielen o Báthoričke, ale aj o našej každodennej vzťahovej realite, o tých večných príbehoch sklamaní a zlomených sŕdc. Možno by to bola trochu sentimentálna interpretácia, ak by sa nesnúbila s jedinečným autorským rukopisom – čo sa týka vizuality i spôsobu rozprávania príbehu. Akoby sme sledovali s ľahkosťou naskicované obrázky, ktoré zrazu ožili, aby rozpovedali svoj príbeh. Stále obdivujem to budovanie atmosféry a dramatizmu, jednoducho a čisto prepracované detaily. To, ako Kubal dokázal prepojiť vnútorný svet postáv s ich okolím a prírodou, ako nápadito vedel personifikovať. A, samozrejme, je tu jeho jedinečný zmysel pre humor, charakterizáciu postáv a jemnú karikatúru. A sila nedoslovnosti, na ktorú sa občas vo filme, ale aj v divadle zabúda.