Večný Jožo alebo ako som stretol hviezdu

Rážov elán

Ak existuje niečo ako hviezdne maniere, postava dlhoročného frontmana úspešnej pop-rockovej kapely Elán môže byť ich ukážkovým zosobnením, ale rovnako aj úplným opakom.

Film Večný Jožo alebo ako som stretol hviezdu sa vo forme situačného dokumentárneho portrétu snaží priblížiť zmýšľanie a názory kontroverzného rockera Joža Ráža. Tie sa postupne odhaľujú v jeho dialógu s režisérom Janom Gogolom ml., ktorý podľa vlastných slov dospel k nápadu nakrútiť film vo chvíli, keď „nahádzal svoje životné úspory do barového jukeboxu, aby sa priestorom rozoznel Elán“. Rozhodujúcim podnetom pre Gogolu bola nepochybne aj réžia portrétu Joža Ráža do dokumentárneho cyklu GEN.sk. Dlhometrážny dokument mal pôvodne mapovať posledných pár rokov Rážovej kariéry. No keďže avizované „posledné turné skupiny Elán“ prebieha už viac než desaťročie, jeho nakrúcanie sa predĺžilo až na sedem rokov (2011 – 2018). Počas nich sa medzi Gogolom a Rážom vytvorilo priateľstvo, ako ich vzájomný vzťah nazval aj sám protagonista filmu.

Joža Ráža možno okrem iného označiť za tak trochu samotárskeho suveréna, ktorý zo všetkého najradšej číta romány, sleduje televíziu a dôsledne sa vyhýba médiám i akýmkoľvek PR podujatiam. Zdolať jeho povestnú neprístupnosť pomáha Gogolovi práve priateľský vzťah. Režisér sa prostredníctvom získanej dôvery pokúša zistiť, čo vlastne stojí za zvláštnou zmesou budhizmu, kresťanstva a komunizmu, ku ktorej sa Ráž s obľubou a hrdo hlási, a ako to korešponduje s jeho tzv. rockerským spôsobom života. Témy ich rozhovorov sa snaží nápadito evokovať návštevami špecifických miest či lokalít. Kresťanský chrám, planetárium, galéria výtvarného umenia alebo prostredie Tatier ponúkajú podnety na uvažovanie o rozmanitých aspektoch sveta, navyše pomáhajú film dynamizovať. Lenže istá dôležitá stránka Rážovho života ostáva prekvapivo zatlačená do úzadia. Áno, mal to byť film o Jožovi Rážovi, nie o skupine Elán. Tak zneli vyjadrenia tvorcov na margo zvoleného konceptu, ktorým sa chceli vyhnúť suchej rekapitulácii histórie kapely. Ale úplné vytesnenie tejto podstatnej kapitoly Rážovho života predsa len vyznieva dosť nelogicky.

Filmu by iste neuškodila ani väčšia obmena aktérov, ktorí by Rážovi nastavili zrkadlo. Hoci pri konverzáciách s Gogolom pôsobí autenticky, jeho otvorenosť zostáva konštantná. Divák tak nemá jeho správanie s čím porovnávať a nemôže si na Ráža vytvoriť plastickejší názor. Aj keď väčšine zrejme postačí všeobecne známa informácia o jeho sympatiách ku komunistickým režimom a o obdive k Vladimírovi Mečiarovi. Gogola sa snaží potenciál Rážových protirečivých názorov maximálne využívať, mieri na ich slabiny pripravenými otázkami, no vo výsledku to pôsobí skôr dojmom úmyselného vkladania odpovedí do protagonistových úst. Navyše, sám Ráž režisérove pokusy o hlbšie nahliadnutie do jeho vnútra svojimi reakciami často zablokuje: buď preto, lebo odpoveď na položenú otázku nepozná, alebo sa jej vyhne, aby nemusel priznať vlastný omyl či nezmyselnosť presvedčenia, v akom už dlhé roky žije. Napriek tomu sa občas dostavia aj úspešné momenty, napríklad keď si Rážov rehabilitačný tréner pochvaľuje, ako jeho pacient bez slova poslúcha príkazy, čo samotný Ráž poprie vyhlásením, že on neposlúcha nikoho. 

Korene Rážovej zložitej excentricko-introvertnej osobnosti sa Večnému Jožovi, bohužiaľ, nepodarilo odhaliť, ale vďaka svojej kvázi časozbernej forme a nadštandardnému vzťahu medzi tvorcom a protagonistom určite dokáže zaujať niekoľkými situáciami. Ich spontánnosť je však náhodná a veľmi sporadická. Ale aj o tom je dokumentárny film.

Večný Jožo alebo ako som stretol hviezdu (Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězdu, Česko/Slovensko, 2020) RÉŽIA Jan Gogola ml. SCENÁR Jan Gogola ml. KAMERA Petr Vejslík STRIH Ladislav Cmíral ÚČINKUJÚ Jožo Ráž, Jan Gogola ml. MINUTÁŽ 81 min. HODNOTENIE ●● a ½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. mája 2022

Matej Ambroš, študent Katedry audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU
foto: Punkchart films

Láska hory prenáša

Film Láska hory prenáša je trochu lepší ako jeho názov

Romantická komédia s úsmevnou detektívnou zápletkou je dlhometrážnym hraným debutom českého režiséra a spoluautora scenára Jakuba Machalu. Film s diváckym potenciálom vznikol s participáciou komerčných televízií a mieri na masové publikum, ktoré prichádza do kina za zábavou. Po tituloch, ako je tento, siahne aj konzument televízneho obsahu. Pre film Láska hory prenáša však neplatí, že ho stačí sledovať jedným okom, zápletka je totiž poriadne vyzdobená a nepozornosťou by sa divák obral o dominanty príbehu. 

Premisa je na bazálnej úrovni jasná ako facka. V horskom hoteli sa počas vrcholiacej zimnej sezóny stretnú aktéri a účastníci jednej svadby, aby sa láska budúcich manželov spečatila vo veľkom štýle. Háčik je v tom, že do svadobného rána sa všetci zobudia bez ženícha, ktorého sa počas celého dňa márne pokúšajú nájsť. 

Expozícia je venovaná šibalskému plánu mladého inštruktora lyžovania – snaží sa zbaliť jednu z pravidelných hostiek hotela, do ktorej je už roky platonicky zaľúbený. Po odpálení lavíny sledujeme ich toporné stretnutie, nevierohodné zvraty a motivácie, ako aj príkre vzájomné doťahovanie sa. 

Našťastie, ich part netrvá príliš dlho. Snežný muž stlačí na klávesnici počítača „bum“, lavína sa zosype druhýkrát a čas sa vráti o pár hodín späť. Dej sa už sústredí na svadobčanov, konkrétne na zúfalú nevestu bez ženícha, jej puntičkársku matku, otčima s profesionálnou deformáciou a ďalších pešiakov, ktorí zapadajú do šikovne prekombinovanej šlamastiky. 

Po ďalšom pretočení hodinových ručičiek sa dej venuje majiteľovi hotela (Richard Stanke), otcovi nevesty, ktorý zapatrošil ženícha. Garde mu robí verný zamestnanec v podaní Csongora Kassaia: prevtelia sa do nesúrodej dvojice, ktorá napokon zachraňuje pred potopením sa celú loď. Teda celý film. 

Treba podotknúť, že každý detail je dôležitý, autori si ho pripravia, upozornia naň a v správnej chvíli sa k nemu vrátia, aby motív uzavreli. Dokonca aj chlebíček, ktorý nezodpovedá rozmerom, aké požaduje rozmarná matka nevesty, zohráva dôležitú funkciu. 

Tejto komédii rozhodne nemožno vyčítať hluché miesta, nedotiahnuté motívy ani stratu kontroly nad vytvoreným filmovým svetom, práve naopak. Vraví sa, že remeslo má zlaté dno. Škoda len, že film – aj keď režijne, herecky a kameramansky nadštandardne zvládnutý – na toto dno naráža. Rešpektujem žánrovú skratku, hravosť aj nevyhnutnosť pokusu o komerčný úspech, teda zasiahnuť romantikou čo najširšie publikum, ktoré prichádza na obdobné filmy s konkrétnymi očakávaniami, možno odchované na denníkoch Bridget Jonesovej. No aj napriek snahe prekročiť a ozvláštniť žáner romantickej komédie film svojho adresáta v zásadných momentoch znechutí presladenými floskulami a naratívnymi výhybkami.

Aj dialógy sú dokonale vypočítané. Nadväzujú na seba s absolútnou presnosťou, aby pri každej príležitosti trafili cieľ – kontrastovať, vytvárať napätie, odhaliť čo-to o postavách a ich vzťahoch a najmä pobaviť publikum. 

Herecké výkony, strih i spôsob rozprávania podliehajú dobre zvolenej expresívnej štylizácii a nebyť myšlienkovej jednoduchosti, až prázdnoty, ktorú film neprekročil, bola by komédia Láska hory prenášazadosťučinením aj pre náročnejšieho diváka. Pre takého, ktorý oddychuje napríklad pri prešpekulovaných dobrodružstvách Wesa Andersona, rovnako založených na rýchlych zvratoch, postavených na základoch triviálneho konfliktu. Anderson má však ako jeden z mála tvorcov schopnosť využiť umelé sladidlo, teda klišé, vo svoj prospech.

Happyendom sa naplní názov filmu a možno v ňom nájsť aj tému, totiž problémy, ktoré spúšťajú to najhoršie, čo rodinné vzťahy rokmi absorbovali. Záverečný svadobný obrad je však očistcom, kde si všetci dotknutí opäť nasadia masky, aby sa zmierili – a tomuto filmu to úplne stačí. 

Láska hory prenáša (Slovensko/Česko, 2022) RÉŽIA Jakub Machala SCENÁR Jakub Machala, Jan Studnička, Anna Kruchňová, Michal Baláž KAMERA Nick Kollár STRIH Marek Kráľovský HUDBA Jakub Krajíček HRAJÚ Marek Lambora, Natália Germani, Richard Stanke, Anna Fialová, Noël Czuczor, Csongor Kassai, Lenka Krobotová, Matej Landl, Ľudmila Swanová MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 5. 2022

Roberta Tóthová, filmová publicistka
foto: Bright Sight Pictures / Daniel Brogyányi

Tvojazem

Tvojazem: Ukáž, čo dokážeš

Celovečerný animovaný film Tvojazem prešiel počas realizácie množstvom zmien – od názvu cez výtvarné poňatie postáv a prostredí (v závislosti od zvažovanej technológie) až po celkové vyznenie príbehu. Po desiatich rokoch môže domáce publikum konečne vidieť dielo, za ktorým stojí majoritný producentský štáb zo Slovenska. 

Tvojazem vstupuje do kinodistribúcie za dosť náročných podmienok. Uvedeniu filmu aj vzhľadom na jeho formát a dĺžku realizácie už dávno predchádzali isté očakávania, ktorým bude musieť chtiac-nechtiac čeliť. Navyše, počas dvojročnej pandémie si diváci vypestovali isté návyky na alternatívne formy konzumovania audiovizuálneho obsahu, výrazne na úkor kín. A v neposlednom rade je tu ešte aktuálna vojenská invázia do susednej krajiny – tá so sebou priniesla omnoho senzitívnejšie vnímanie i v prípade diel, ktoré by sme za iných okolností považovali za celkom neutrálne. 

Výtvarná štylizácia, pre ktorú sa rozhodol režisér Peter Budinský, sa pohybuje niekde na hranici artového a komerčného (resp. rodinného) animovaného filmu. V porovnaní s pôvodným umeleckejším konceptom sa výsledok stáva oveľa prístupnejším širšej verejnosti a spolu s doplnkovými formátmi (knihou a apkou) len zvyšuje svoj potenciál návštevnosti. Rodinné animované hity veľkých hollywoodskych štúdií pracujú veľmi premyslene s výstavbou príbehu, s motiváciami postáv, vyšperkovanými do detailov, ale aj s druhým, prípadne tretím plánom popkultúrnych odkazov – s akýmsi požmurkávaním na rodičov detských divákov. Vďaka technologickému rozvoju CGI sa pri ich vizualite naplno využívajú možnosti, aké sa dnes ponúkajú, a tak spolu s dynamickým rozzáberovaním scén prinášajú ohromujúce zážitky, podobné tým z počiatkov kinematografie. Aj preto budú pre film Tvojazem vážnou konkurenciou.

Tagline filmu je zmysluplný: hlavný hrdina je nútený vykročiť zo svojej komfortnej zóny a naučiť sa dôverovať ľuďom vo svojom okolí. Tí sú rovnako ako on nedokonalí a často žijú v zajatí mylných predstáv o sebe samých. Myšlienkovo Tvojazem umne nadväzuje na aktuálne trendy v rodinných filmoch: z perspektívy primeranej detskej mentalite nazerá na témy, ktoré silne rezonujú – napr. rozpad rodiny, klimatické zmeny a energetická kríza, ich vplyv na kvalitu života či duševné zdravie. Lenže o tom, či film dokáže zaujať detské publikum, rozhoduje do značnej miery to, nakoľko mu bude blízka dvojica hlavných postáv – Riki a Ema. Ich stvárnenie má byť čo najprívetivejšie, no jednoznačné sympatie, ktoré sú zárukou udržania pozornosti, u dnešných detí nevzbudia. 

Najmä v prvej tretine filmu nie je motivácia Rikiho správania dostatočne presvedčivá. Namiesto toho, aby v deji vystupoval aktívne, necháva sa voľne unášať prúdom dobrodružstiev. Väčší dôraz sa pritom kladie na prezentáciu exotizujúceho prostredia – chlapcovho vnútorného sveta, v ktorom sa dajú vyriešiť problémy z toho reálneho. Omnoho pôsobivejšie vyznievajú scény spracované 2D technikou. Oveľa viac sa opierajú o imaginatívnosť bez toho, aby boli na dosiahnutie zrozumiteľnosti odkázané na dialógy. Zrejme aj preto tvorcovia nahradili pôvodné minuciózne vypracované návrhy fantazijných strojov a technických vynálezov síce generickejšími, no vo výsledku kompaktnejšími kulisami. Prospelo to i celkovej atmosfére deja, do ktorého navyše vstúpili nové vtipné skeče i postavy – svetielkujúci lumináti alebo zábavný opičiak Tidling.

O niečo menej spojito pôsobia scény, kde sa hovorí o neprítomných otcoch Rikiho aj Emy. Film sa však za celý čas nedostane za hranicu vecného konštatovania stavu, takže výskyt tejto psychologizujúcej línie de facto stráca opodstatnenie a zbytočne spomaľuje dynamiku rozprávania. Podobne je to aj pri alúziách na súčasnú spoločenskú realitu, ktorá do príbehu z času na čas prenikne (napr. v zmienke o prípravách na vojnu), ale nenájde v ňom žiadne ďalšie funkčné využitie. Takéto aktualizačné momenty môžu navyše detského percipienta iba nežiaduco stresovať. 

Význam filmu Tvojazem pre formovanie domácej animovanej scény bude možné objektívnejšie posúdiť až o niekoľko rokov. Už teraz je však zrejmý jeho prínos pre jej postupnú emancipáciu – pre hľadanie a vytváranie nových možností. Na jednej strane ide o prvý projekt svojho druhu, ktorý vznikol ako majoritne slovenský, a na strane druhej je to ukážka efektívnej spolupráce s etablovanými západoeurópskymi partnermi a využitia technológií, ktoré sa stali vďaka nim dostupnými.

Tvojazem (r. Peter Budinský, Slovensko/Belgicko/Česko, 2022) RÉŽIA Peter Budinský SCENÁR Katarzyna Gondek, Peter Budinský, Barbora Budinská, Phil Parker, Patrik Pašš ml. STRIH Douglas Boswell, Arthur Uberti, Jan Hameeuw HUDBA Martin Hasák ANIMÁCIA Radek Růžička, Peter Budinský MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE ●●● ½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 26. 5. 2022

Žofia Bosáková, filmová publicistka
foto: plutoon, BFILM

Malá mama

Rodinné konštelácie podľa Céline Sciamma

Po úspešnej kostýmovej romanci Portrét ženy v plameňoch (2019) sa francúzska režisérka Céline Sciamma (zdanlivo) vracia do súčasnosti a k detským hrdinkám vo filmovej „jednoaktovke“ Malá mama.

Po smrti starej mamy navštívi osemročná Nelly dom, kde kedysi žila nielen jej stará mama, ale vyrastala v ňom aj jej mama Marion. Je takmer prázdny. Stará mama dožila v domove seniorov alebo dlhodobo chorých (nevieme to presne a ani to nepotrebujeme vedieť), takže zo stroho zariadeného príbytku stačí vypratať len skriňu a detskú izbu. No Nellina mama nezvláda nápor spomienok na minulosť a na tretí deň z rodného domu ujde. Keď sa Nelly zobudí, v kuchyni nájde namiesto nej svojho otca.

Nečakanú neprítomnosť mamy jej kompenzuje stretnutie v lese za domom: Nelly tu objaví dievčatko, ktoré až na pár drobností vyzerá presne ako Nelly. Má osem rokov, žije s mamou a má pred sebou operáciu bedrového kĺbu. Volá sa ako Nellina mama – Marion. Nelly tak dostane jedinečnú šancu zistiť, akým dieťaťom bola kedysi jej mama, ale aj možnosť uvedomiť si, že mamine smútky vôbec nemusia súvisieť s ňou. Boli tu vždy a patria len Marion. A možno aj Nelly... ale inej, pretože tak sa volala aj mama jej starej mamy.

Francúzska filmárka Céline Sciamma má vzácnu schopnosť nenásilne odhaľovať introvertné vnútra svojich postáv. Má aj dar stvárniť svoje témy výsostne filmovo, cez pohľady, letmé gestá a situácie, ale i cez majstrovsky dávkované informácie v dialógoch. Jej debut Akvabely (2007) je strhujúcou queer drámou o prvých láskach, dospievaní a nastavovaní i prekračovaní osobných hraníc. Vo filme Tomboy (2011) otvára cez hru prevlekov tému rodovej identity a ukazuje súrodeneckú súdržnosť. V dievčenskom „buddy“ filme Girlhood (2014) zase dáva priestor mládeži z parížskych predmestí a šancu uspieť francúzskym (ne)herečkám čiernej pleti. V Portréte ženy v plameňoch (2019) napokon všetky motívy a témy podčiarkne a sčíta: je tu hra pohľadov, ženské priateľstvá a láska aj krehkosť a zároveň odolnosť hrdiniek.

V najnovšom filme Malá mama sa však spočiatku zdá, že väčšinu tromfov i trofejí z predošlých diel režisérka pred divákmi ukryla. Naratív oholila na kostru. Postavy i prostredia zredukovala na striktné minimum. Film trvá len čosi vyše hodiny a vlastne sa v ňom toho neodohrá veľa: je tu tichá samota dieťaťa, zdanlivo bežné rozhovory s mamou a otcom, spontánny vznik priateľstva, príprava palaciniek, oslava narodenín či kostýmové hry na vzťah a rozdelenie rodiny. A napokon plavba okolo pyramídy v jazere. No v týchto nenápadných situáciách sa stanú zásadné, priam zázračné veci. Céline Sciamma tu totiž vytvára magický priestor, v ktorom sa liečia neviditeľné zranenia, dá sa bezpečne vyrovnať so stratou a rozlúčiť s tými, čo tu už nie sú, ako aj zakúsiť radostné, bezpodmienečné prijatie mamou bez toho, aby tá musela byť v role matky.

Nie je náhoda, že Sciamma obsadila do hlavných úloh filmu „zrkadlové“ sestry – jednovaječné dvojčatá. Náhoda nie je ani to, že dala filmovému priestoru zrkadlovo súmerný pôdorys: les spája dom z minulosti s domom z budúcnosti. A už vôbec nie je náhoda, že mobiliár, hračky, hry alebo kostýmy plávajú vo zvláštnom bezčasí: sú „súčasné“, no odkazujú na 80., 70. či dokonca 60. roky 20. storočia, prípadne na čosi, čo možno označiť ako abstraktný časopriestor rodiny. Céline Sciamma pred nami totiž inscenuje systém, rodinnú konšteláciu, v ktorej sa črtá transgeneračne prenášaný vzorec správania a neutralizuje sa zahmlená, nie celkom jasne definovaná trauma. Prázdnosť tohto systému priam pozýva dosadiť si doň vlastné rodinné vzorce i zranenia. Nie každý dokáže túto hru prijať, nie každý nutne zacíti, o koľko v nej ide. No aj bez toho ponúka Malá mama veľa: clivotu i spontánnu radosť dievčatiek či nenápadné „tajné skratky“ do predošlých režisérkiných filmov v podobe pyramídy alebo slov pesničky „z budúcnosti“, ktoré sú vlastne z minulosti. A najmä dokonalú zovretosť šíreho filmového priestoru.

Malá mama (Petite maman, Francúzsko 2021) SCENÁR A RÉŽIA Céline Sciamma KAMERA Claire Mathon HUDBA Jean-Baptiste de Laubier STRIH Julien Lacheray HRAJÚ Joséphine Sanz, Gabrielle Sanz, Nina Meurisse, Stéphane Varupenne, Margot Abascal MINUTÁŽ 72 min. HODNOTENIE ●●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 5. 5. 2022

Mária Ferenčuhová
foto: ASFK