Prázdny luxus prvej triedy aj plnosť totálnej animácie

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Animovaný film Prvá trieda (1984) je unikátny hneď z viacerých dôvodov. Je príkladom tzv. totálnej animácie, vznikol v slovensko-bulharskej koprodukcii a nie je to film pre deti, ale nemilosrdná satirická moralita pre dospelých.

Prvá trieda je však mimoriadna najmä svojou estetikou a netriviálnym spôsobom rozprávania. Zápletka šesťminútového filmu je na prvý pohľad prostá: blonďavý mladík v rifľovom komplete (ešte aj účes má presne podľa módy eighties) sa pokúsi dostať do vlaku ako čierny pasažier. Vzápätí si pod hrozbou vyhodenia neochotne kúpi lístok do najlacnejšej, tretej triedy. A potom už len sledujeme, ako sa urputne, s použitím rôznych – zakaždým nečestných – stratégií pokúša prepracovať do luxusnej „jednotky“. Ako správna (socialistická) moralita sa film končí odstavením hrdinu na slepú koľaj, kým skutočný vlak plný luxusu a úpadkových „západných“ hodnôt presviští okolo bez zastavenia.

Vlak so svojím segregačným členením vozňov podľa tried je však funkčnou metonymiou každej (aj neskorosocialistickej) spoločnosti vertikálne štruktúrovanej peniazmi. Sprievodcovia strážia poriadok i nepriepustnosť jednotlivých sociálnych vrstiev a cesta mladíka z posledného vozňa do prvého je tak zreteľným obrazom driapania sa po spoločenskom rebríčku za vidinou „bohatstva“, symbolizovaného v tomto prípade konzumnou patriarchálnou triádou: ženy – víno – bravčová pečienka.  

Voľba techniky totálnej animácie znamená, že každá fáza sa animuje vcelku. Až na pár krátkych záberov sú postavy v Prvej triede „zrastené“ s pozadím, takže celý priestor žije, „dýcha“, chveje sa. Zdôrazňuje sa tým dojem nepokojného úsilia postáv a priam synesteticky sa navodzuje pocit cesty vlakom, ktorý sa natriasa na koľajniciach. Zábery sú plné výrazných čiernych línií a kolorovaných plôch; na plasticite priestoru sa podieľa najmä šrafovanie. Technika kresby tuhou a expresívna štylizácia – hrubosť hraničiaca s nechutnosťou – tu dokonale ladia s nesympatickou, no veľmi zrozumiteľnou hlavnou postavou. A práve to je hlavná devíza filmu: sofistikovaný spôsob rozprávania i montáž filmu totiž vytvárajú paradoxný filmový priestor, ktorý naznačuje, že celý film sa odohráva len v predstavách hlavného hrdinu. Vďaka tomu – a je to len zdanlivý paradox – film pôsobí oveľa presvedčivejšie (autentickejšie aj realistickejšie), až nám napokon umožní prijať aj antipatického hrdinu.

Vo filme nezaznie jediné slovo, sú tu len ruchy – hluk vlaku, škrípanie bŕzd, písknutia, buchnutia dverí, kroky, facky či rôzne iné údery – a hudobná kompozícia Jiřího Stivína s motívmi, ktoré nielenže charakterizujú rôzne (sociálne) prostredia, ale vďaka dômyselnej strihovej skladbe aj odrážajú myšlienkové pochody a emócie hlavnej postavy.

Prvá trieda vznikla v spolupráci s bulharským štúdiom animovaných filmov Sofia. Námet a scenár napísal Petӑr Stefanov a do obrazov ho previedli výtvarník a animátor Nikolaj Todorov spolu s Dimitӑrom Petkovom. Na filme spolupracovali slovenskí fázari, snímal ho kameraman Milan Peťovský a Slováci sa postarali aj o strih a zvuk. Aj réžie sa zhostil Slovák – Rudolf Urc. Pôvodne to však nebolo v pláne. Podľa textu Vlak do stanice Anima, ktorý napísal Rudolf Urc v roku 2015 pre časopis Kino-Ikon, mala film režírovať nádejná a talentovaná Zlatica Vejchodská. Predtým vytvorila niekoľko animovaných častí večerníčkov aj filmov najmä pre deti. Na réžiu filmu Prvá trieda sa intenzívne pripravovala. Podľa Urca to bola práve ona, kto dohodol – pre vyznenie filmu významnú – spoluprácu s Jiřím Stivínom. Krátko pred nakrúcaním však Vejchodská podľa Urcových slov „nečakane emigrovala, čo vážne ohrozilo celý projekt“. A keďže práve Urc bol zo slovenskej strany do príprav projektu najviac zainteresovaný, prevzal režijné vedenie a film Prvá trieda úspešne doviedol do cieľovej stanice. 

Zlaticu Vejchodskú zatiaľ uniesol ten druhý vlak zo záveru filmu – ten, na ktorý hrdina filmu frustrovane zízal zo slepej koľaje, ten, nad ktorým sa mihol Superman aj Marilyn, ten, ktorý v tom čase premával iba jedným smerom.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ