Zakliata jaskyňa

Dobro v soli zakliate

Režisérka a scenáristka Mariana Čengel Solčanská sa po dvoch politických trileroch vrátila k žánru filmovej rozprávky. Jej novinka Zakliata jaskyňa prenesie divákov do sveta mýtov, legiend a zázrakov, kde dobro víťazí nad zlom. Do slovenských kín príde začiatkom júna.

Zakliata jaskyňa je rozprávka zasadená do stredovekých reálií. Hovorí o schopnosti utrpenia a bolesti premieňať nás v lepších ľudí a o tom, že pravá láska dokáže prelomiť každú kliatbu,“ hovorí pre Film.skrežisérka Mariana Čengel Solčanská, ktorá je zároveň autorkou scenára. Inšpiráciu našla v klasickej rozprávke Soľ nad zlato„Aj v našej rozprávke je kráľovstvo, ktorého hlavným bohatstvom sú soľné jaskyne, soľné bane, z ktorých si ľudia môžu brať toľko soli, koľko potrebujú. Tá soľ je veľmi cenená, nedá sa bez nej existovať. Keď sa jaskyňa nadprirodzene zatvorí a ľudia do nej nemôžu vstúpiť, kráľovstvo začne chudobnieť. Ľudia strácajú prácu, odchádzajú, chradnú,“ približuje v presskite Solčanská, ktorá sa z výtvarnej stránky inšpirovala aj rozprávkami Miloslava Luthera Mahuliena, zlatá panna a Kráľ Drozdia brada„Žáner rozprávky je posvätný, nie je možné ohýbať a przniť ho, deti sú na to veľmi citlivé. Naozaj dôsledne môžete urobiť výtvarný rámec – štýl a kompozíciu obrazov, spôsob svietenia, radenie záberov a ich obsah… Je to krásna práca,“ dodáva režisérka.

„Rozprávka je boj dobra so zlom. Ak je zlo atraktívne, o to je víťazstvo dobra nad ním cennejšie,“ hovorí producent filmu Ľubomír Slivka zo spoločnosti ATTACK FILM. Zakliata jaskyňa podľa neho zaujme nielen obrazom, ale aj filmovým rozprávaním. „Snaží sa byť voči divákom ústretová, vťahuje ich do deja, ,nútiʻ ich robiť si naň názor a v momente, keď už má divák pocit, že tomu celému rozumie, sa to snaží prekvapivo otočiť. Niekedy vie postava viac ako divák, niekedy vie divák viac ako postava. Udržať balans tohto všetkého sa pani režisérke podarilo,“ opisuje Slivka.

Jednou z hlavných postáv príbehu je odvážna soliarova dcéra Ada v podaní mladej slovenskej herečky Martiny Zábranskej, podľa ktorej je v tejto rozprávke dôležitý aj motív „ženskej sily“. „Nie je to o tom, že princ zachráni zakliatu princeznú. Samozrejme, máme tu aj princov, ale dominuje príbeh dievčiny, ktorá zachraňuje svoju sestru a otca,“ vysvetľuje herečka. „Rozprávka prináša iný pohľad na hrdinov, iný pohľad na mládež, na osamostatňovanie sa mladých ľudí, na ich postoje k tomu, čo prináša život, na to, ako tomu čeliť, ako nad tým zvíťaziť, pomôcť svojim rodičom či generačným druhom. Máme tu emancipované dievčatá, ktoré nečakajú, kým princ zoskočí z koňa a požiada ich o ruku,“ dopĺňa producent filmu.

Zakliata jaskyňa sa nakrúcala 39 dní v skanzene Vychylovka, v osade Podšíp, v Súľovských skalách, v opálových Dubníckych baniach pri Červenici, v jaskyniach Domica, Driny a v Demänovskej jaskyni. Nakrúcalo sa aj v Česku na hrade Pernštejn a v lome Malá Amerika a v Maďarsku v štúdiách Mafilm pri Budapešti.

Popri Martine Zábranskej sa vo filme objavia aj herci Petra Dubayová, Táňa Pauhofová, Marko Igonda, Ondřej Kraus, Dominick Benedikt, Karel Dobrý a ďalší. Kameramanom filmu je Ivan Finta, strihačom David Stachura, architektom Peter Čanecký, kostýmovou výtvarníčkou Helena Tavelová a umeleckou maskérkou Zuzana Peschlová. Hudbu zložila Ľubica Čekovská. Koproducentom filmu je aj RTVS a na Slovensku ho bude distribuovať spoločnosť Garfield Film.

Zakliata jaskyňa (r. Mariana Čengel Solčanská, Slovensko/Česko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET: 1 650 000 eur, rozpočet ešte nie je uzavretý (podpora z Audiovizuálneho fondu: 497 000 eur, podpora z audiovizuálneho priemyslu: 100 206 eur, vklad RTVS: 125 000 eur bez DPH)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: ATTACK FILM 

Fragile Memory

Krehká pamäť človeka i filmu

Ukrajinský režisér Ihor Ivanko objavil na povale rodinnej dače kufor so starými filmami a fotografiami. Bol to fotoarchív jeho starého otca, sovietskeho kameramana Leonida Burlaku, podpísaného pod množstvom sovietskych filmov a televíznych seriálov. Leonid Burlaka dnes trpí Alzheimerovou chorobou a jeho pamäť sa postupne triešti a vytráca. V kufri sú jeho spomienky na časy, keď bol rovnako starý, ako je dnes jeho vnuk, dokumentarista Ihor Ivanko.

Tento pôsobivý mikropríbeh spojený s projektom Fragile Memory žal na pitchingových fórach dokumentárnych festivalov úspech za úspechom. Zasiahol aj režiséra a producenta Petra Kerekesa, ktorý sa s Ivankom stretol na festivale v Odese na Ukrajine, kde prezentoval vtedy ešte len rozpracovaný scenár filmu Cenzorka. Kerekesa oslovil prezentovaný námet témou pamäti a najmä spôsobom, akým s ňou pracuje: „Na jednej strane sledujeme, ako sa vytrácajú spomienky z pamäti jeho starého otca, slávneho sovietskeho kameramana, a na druhej strane film vytvára nové spomienky, transformuje ich do mnohých pamätí,“ povedal Kerekes pre Film.sk.

Z koncepčnej a estetickej stránky rozvíja Fragile Memory tradíciu konfrontácie minulosti s prítomnosťou, ku ktorej má v našom stredoeurópskom priestore blízko hneď niekoľko režisérov: v Maďarsku Péter Forgács, v Česku Jan Šikl, u nás Adam Oľha či sám Peter Kerekes vo svojich prvých dvoch celovečerných filmoch. Každý z týchto tvorcov predostiera cez rekonštrukciu minulosti a oživovanie pamäti vlastné, hoci stále príbuzné témy – rodinnú históriu, tlak veľkých dejín na malé osudy, prežívanie jednotlivcov napriek nepriaznivým okolnostiam či naopak, čosi ako súkromnú rodinnú propagandu. 

Režisér Ihor Ivanko vo svojom debute porovnáva krehkú pamäť fotografického a filmového materiálu – podliehajúceho vplyvom času a nešetrného skladovania (mnohé zábery z dedovho kufra sú poškodené, poznamenané, v istom zmysle „popísané“ či „poprekresľované“ časom) – s rozpadajúcou sa pamäťou ich autora, kameramana Leonida Burlaku. V úsilí, ktorého cieľom je tieto spomienky zachovať a spolu s tým zrekonštruovať dedovu pamäť, sa Ivanko vyberá po stopách jeho mladosti, aby hľadal jej pamätníkov. Zároveň však dedovu aktivitu zrkadlí – sám je filmár, hoci nakrúca v celkom iných časoch. Keď Peter Kerekes predstavoval projekt na Audiovizuálnom fonde, nazval tento prístup dialógom generácií – tej, ktorá žila a tvorila v období sovietskej propagandy, a tej, ktorá sa už vidí niekde celkom inde. Ihor Ivanko k takejto charakteristike vo svojej explikácii dodáva: „[Osobné filmové archívy] nám odhaľujú minulosť z inak nedostupných alebo len ťažko zachytiteľných perspektív. Predstavujú minulosť úprimnejšie a akosi čestnejšie než dobové noviny alebo časopisy. Takisto sa domnievam, že žiadny osobný archív alebo film, aj keď je už starý a z dnešného hľadiska trochu smiešny a predávkovaný propagandou, by nemal ostať zabudnutý či dokonca stať sa zakázaným.“

Film Fragile Memory vznikal rýchlo: režisér ho túžil dokončiť, ešte kým si ho jeho dedo pamätá. Podarilo sa mu to v predvečer vojenského útoku Ruska na Ukrajinu. „Film bol takmer hotový v januári tohto roku,“ hovorí Peter Kerekes. „Posledné úpravy sme mali robiť vo februári, tesne po vypuknutí vojny. Ihor ostal v Kyjeve a takmer všetko sme dokončovali online. Snáď ho pustia na premiéru filmu v Krakove (film mal svetovú premiéru na Krakovskom filmovom festivale 30. mája, po uzávierke tohto čísla Film.sk – pozn. red.). Dnes ten film vnímam oveľa smutnejšie ako pred vojnou. V štúdiách mnohojazyčnej Odesy vznikli skvelé filmy, väčšina z nich v ruštine, a teraz Rusi mesto ostreľujú. Vo filme sledujeme, ako Ihorov starý otec stráca pamäť, a práve film a kultúra sa ju snaží zachrániť. V realite zatiaľ Rusi systematicky všetko ničia, vymazávajú fyzickú pamäť miest. Asi len kultúra to môže zachrániť,“ dodáva Kerekes.

Slovenský koprodukčný vklad vo filme Fragile Memory predstavuje hudba Mareka Piačeka a zvukový dizajn Martina Merca. Slovenská strana sa postarala aj o obrazovú postprodukciu. Do kín film prináša spoločnosť Filmtopia.

Fragile Memory (Fragile Memory, r. Ihor Ivanko, Ukrajina/Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET: 266 430 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: kerekesfilm

Stand up

Stand up a poď k sebe samému

V júni prichádza do kín Stand up, road movie dramédia slovenského filmára Juraja Bohuša, ktorý dlhodobo pôsobí v USA. Film vznikol ako nízkorozpočtové dielo v rámci iniciatívy Minimal, ktorú podporuje Audiovizuálny fond, a zároveň sa stal prvým slovenským filmom vyrobeným podľa ekologických pravidiel udržateľného nakrúcania.

Hlavný hrdina filmu Mišo sa rozhodne opustiť svoje zamestnanie a splniť si dávny sen – stať sa stand-up komikom. Pracovnú rutinu sa odhodlá vymeniť za neistú dráhu človeka na voľnej nohe. Jeho odchod z práce umocní nečakaný príchod jeho americkej netere, ktorá chce na Slovensku preskúmať svoje korene. Spolu sa vyberú na turné po slovenských mestách, kde sa ich sny napokon konfrontujú s realitou.

„Leitmotívom filmu je hľadanie identity. Spája kľúčové postavy – hlavnú postavu Miša, ktorý opúšťa stabilnú prácu, aby sa mohol venovať práci stand-up komika, no na konci nájde niečo celkom iné, čo potreboval oveľa viac, a jeho neter z USA, ktorá hľadá svoje korene, no napokon nájde oblúkom cestu k sebe samej aj k svojej mame v USA,“ hovorí pre Film.sk producentka filmu Katarína Krnáčová zo spoločnosti Silverart. 

Stand up má žánrový pôdorys road movie – tak ako krajinu objavujú hlavné postavy, objavil ju nanovo aj režisér Juraj Bohuš, ktorý už viac ako dvadsať rokov pôsobí v USA. „Keď som v polovici 90. rokov odchádzal, na Slovensku vznikali jeden-dva hrané filmy ročne. Filmárska komunita bola pomerne malá. V priebehu rokov som si všímal, že sa situácia mení, no až pri nakrúcaní som tú veľkú zmenu skutočne zažil. Na Slovensku sa teraz produkuje násobne viac filmov, filmárska komunita sa rozrástla, vytvára priemysel a dáva prácu mnohým ľuďom,“ hovorí Juraj Bohuš pre Film.sk„Potešilo ma množstvo mladých ľudí zapálených pre vec, ich schopnosť rýchlo sa zorientovať, adaptovať, ako aj ich jazykové znalosti, ktoré im umožňujú začleniť sa do medzinárodných projektov, akým bol i tento. Môj pracovný návrat bol príjemnou skúsenosťou a z rozvoja filmovej tvorby a jej vplyvu na spoločnosť na Slovensku sa teším.“

Producentku filmu Katarínu Krnáčovú zaujal nielen námet filmu, ktorý využíva špecifiká slovenskej stand-up komediálnej scény (odlišnej od tej v USA či Spojenom kráľovstve), ale aj režisérova schopnosť zaujímavo prepojiť vplyvy, aké na neho mala domovská krajina, so skúsenosťami z amerického prostredia. Princíp prelínania ľahkých žánrových prvkov s vážnejšími je navyše podľa Krnáčovej „v súlade so svetom stand-up komiky, ktorú charakterizuje humor, ale ktorá zároveň dokáže zaťať veľmi hlboko a vážne“.

Film vznikol vo výlučnej produkcii slovenskej spoločnosti Silverart, na jeho príprave však úzko spolupracovalo viacero partnerov. Jedným z nich bola americká Webster University, kde Juraj Bohuš pôsobí ako pedagóg filmového umenia, produkcie a médií. „Škola poskytla Jurajovi čas aj priestor na prípravu filmu a na kasting na rolu mladej Američanky, ktorú si zahrala výborná Caitlin Witty,“ spresňuje producentka.

Okrem Caitlin Witty a Ondreja Kovaľa si vo filme zahrali aj Zuzana Norisová či Szidi Tobias.

Na scenári spolupracovala s režisérom Jurajom Bohušom scenáristka a kreatívna producentka Michaela Sabo, ktorá dlhodobo pôsobí v Berlíne a od roku 2021 vedie tréningový program pre scenáristov Canneseries. Počas vysokoškolských a postgraduálnych štúdií spoznala zblízka nielen slovenský a český, ale aj nemecký a americký prístup k písaniu scenárov. Na scenári sa podieľali aj stand-up komik Matej Adámy a predstaviteľ hlavnej úlohy Ondrej Kovaľ. Za kamerou stál Bohušov niekdajší spolužiak z katedry kamery na VŠMU Juraj Chlpík.

Nakrúcalo sa ešte pred pandémiou, v roku 2019, no film sa strihal a dokončoval už počas nej. Jeho špecifikom nie je len ultranízky rozpočet, ale aj to, že nakrúcanie bolo „zelené“. „Keď sme film pripravovali, začala som sa viac zoznamovať s témou zeleného nakrúcania a chcela som si to hneď vyskúšať. Spísala som ,zelené desatoro‘, súbor 10 základných pravidiel, ktorými sa štáb riadil počas nakrúcania,“ vysvetľuje pre Film.skKatarína Krnáčová. „Odvtedy sa tejto téme intenzívne venujem, spolupracovala som na príprave zeleného manuálu pre slovenskú audiovizuálnu obec, stala som sa jednou z ambasádoriek zeleného nakrúcania na Slovensku, ďalej som sa vzdelávala a aj som prednášala na viacerých podujatiach na túto tému. Dnes sa o udržateľnosti a ekologizácii priemyslu hovorí už oveľa viac a je to dobre, kiežby sa to pretavilo do praxe čím skôr a čo najširšie.“

Film prináša do slovenských kín distribučná spoločnosť Continental Film.

Stand up (r. Juraj Bohuš, Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET 230 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 200 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Mária Ferenčuhová
foto: Silverart

Dežo Hoffmann – fotograf Beatles

Každý chcel fotku, akú mali Beatles

Dokument režiséra Patrika Lančariča Dežo Hoffmann – fotograf Beatles je portrétom jedného z najzásadnejších fotografov 60. rokov, ktorý pochádzal zo Slovenska. Do estetiky fotografovania rodiacej sa rokenrolovej scény priniesol postupy vojnového fotografa a kameramana, ktorý musel predvídať, rýchlo sa zorientovať a stáť v správnej chvíli na správnom mieste.

Dežo Hoffmann pochádzal z Banskej Štiavnice a začínal ako kameraman filmových žurnálov a neskôr vojnový reportér. „Ako kameramana spoločnosti 20th Century Fox ho v roku 1936 vyslali na reportáž do Barcelony, kde zo dňa na deň vypukla španielska občianska vojna. Tam sa zoznámil s Robertom Capom a Ernestom Hemingwayom a spoločne pracovali na reportážach,“ približuje producent filmu Patrik Pašš zo spoločnosti TRIGON PRODUCTION, ktorá je hlavným producentom filmu. „Byť v správnej chvíli na správnom mieste, predvídať a rýchlo sa zorientovať v spletitých situáciách bolo nesmierne náročné, no zároveň to najcennejšie, čo si Hoffmann po vojne preniesol do svojho osobitého fotografického rukopisu, najskôr pri fotografovaní vystúpení, koncertov, televíznych špeciálov a neskôr najmä pri fotografovaní slávnych osobností zo sveta šoubiznisu,“ vysvetľuje producent. „Hoffmann urobil vo fotografickej estetike pop-music priam revolúciu. Jeho fotografie mali brilantnú hĺbku, bol v nich život, nespútanosť, pohyb, sloboda, a hoci z dnešného pohľadu považujeme tieto veci za samozrejmé, na konci 50. a začiatku 60. rokov išlo o prevratný spôsob zachytenia umelcov na fotkách. Aj to je jeden z dôvodov, prečo majú jeho fotografie nadčasovú kvalitu.“

Hoffmann pôsobil v Londýne. S Beatles sa prvýkrát stretol ešte predtým, ako sa stali slávnymi, a fotografoval ich prakticky až do rozpadu kapely. Spolupracoval aj s The Rolling Stones, s Cliffom Richardom a pred jeho objektívom stáli aj The Animals, Pink Floyd, The Who, Shadows, Frank Sinatra, Elton John, Scott Walker, Eric Clapton, Dusty Springfield, David Bowie, Stevie Wonder, Sonny a Cher, Sandie Shaw, Serge Gainsbourg a Jane Birkin, Rod Stewart, Nina Simone, Marianne Faithfull, Françoise Hardy, ako aj hviezdy džezu Acker Bilk, Count Basie, Duke Ellington, Oscar Peterson, Louis Armstrong, Kenny Ball a osobnosti filmu ako Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando, Marlene Dietrich, Sophia Loren, Laurence Olivier a mnoho ďalších. Niektoré z fotografovaných hudobných hviezd priviedol za symbolické honoráre na festival Bratislavská lýra.

„Aj keď sa k hviezdam dostal nesmierne blízko, vlastnej popularite sa Hoffmann bránil. So životom sa lúčil bez prostriedkov ako mnohí geniálni ľudia, ktorí svoj život vrchovato naplnili vášňou pre umenie a dobrú vec bez ohľadu na to, koľko alebo čo ich to stálo,“ opisuje Patrik Pašš a dodáva, že „keď Hoffmann ležal v nemocnici a neostávalo mu veľa času, prišiel za ním Paul McCartney a ako prejav osobnej vďaky za roky spolupráce mu zaplatil všetky náklady.“

Film Dežo Hoffmann – fotograf Beatles vznikal takmer dvanásť rokov. Jeho značnú časť tvoria archívne materiály z celého sveta, po ktorých tvorcovia intenzívne pátrali. Náročné bolo aj získavanie licencií na ich použitie. „Neopísateľnú radosť som mal, keď sa mi aj s trochou šťastia podarilo nájsť v mori archívnych materiálov z druhej svetovej vojny záber z návštevy Winstona Churchilla medzi vojakmi československej jednotky a v ňom aj Deža, ktorý celú udalosť fotografuje,“ spomína režisér Patrik Lančarič a dodáva, že najťažšie bolo nájsť Hoffmannove fotografie a jeho prácu z obdobia španielskej občianskej vojny. Na Youtube našli tvorcovia krátky dokument o Dežovi Hoffmannovi od filmového strihača Grahama Walkera, ktorý ho vytvoril v roku 1967 ako študentskú prácu na London Film School. „S Grahamom Walkerom sme sa stretli v Londýne a k filmu, ktorý zachytáva Deža v jeho londýnskom ateliéri a na profesionálnom vrchole, nám daroval ešte zvukové pásy s autentickými výpoveďami, ktoré vtedy nahrali,“ opisuje režisér.

Tvorcom sa podarilo získať aj archívnu výpoveď Paula McCartneyho o Dežovi Hoffmannovi. Pôvodne mali v pláne nakrútiť aj nový rozhovor. „Dva mesiace pred dohodnutým nakrúcaním v Abbey Road Studios nás náhle opustil manažér Beatles pán George Martin, ktorý bol pre nás kľúčovým rozprávačom. O nejaký čas zomrel aj môj dlhoročný priateľ Marián Sloboda, ktorý mi vytváral kontakty s Beatles, Rolling Stones či MTV v Nemecku,“ ozrejmuje producent Patrik Pašš. „Tak sa stalo, že z potvrdeného rozhovoru s Paulom McCartneym sa odrazu stal nedobytný hrad, nech sme sa akokoľvek snažili.“ Film však obsahuje množstvo iných rozhovorov s Hoffmannovými spolupracovníkmi, kolegami, odborníkmi, spevákmi, ktorých fotografoval, ale aj s jeho rodinou a priateľmi. Nakrúcalo sa najmä v Londýne, ale aj v USA, vo Švajčiarsku, v Maďarsku, v Prahe a v Bratislave.

Dežo Hoffmann – fotograf Beatles (r. Patrik Lančarič, Slovensko/Česko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET: 271 220 eur, rozpočet ešte nie je uzavretý (podpora z Audiovizuálneho fondu: 76 500 eur, vklad RTVS: 66 666 eur bez DPH)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: Rodinný archív Deža Hoffmanna, TRIGON PRODUCTION