Jaroslav Hochel

filmový publicista

Panelová diskusia o slovenskom dokumentárnom filme v roku 2021, ktorá sa konala v apríli v rámci Týždňa slovenského filmu, bola trochu rozpačitá. Po neveľmi košatej debate, keď sa zdalo, že sa podujatie už chýli ku koncu, sa z online priestoru ozval režisér Jakub Julény s nenápadnou otázkou: Čo hovoria panelisti na to, že väčšina vlaňajších dokumentov spracúva témy zo zahraničia? Otázka referujúcich i moderátorku zjavne zaskočila, a tak začali počítať. A nebolo to vôbec jednoduché.

V hlavnom programe TSF bolo 15 celovečerných dokumentov – ak pominieme koprodukčné snímky českých tvorcov, zostáva ich 12. Keď sa im pozrieme bližšie na zúbky z pohľadu Julényho otázky, dospejeme k zaujímavému výsledku: iba 5 z nich (Ako som sa stala partizánkou Very Lackovej, Čiary Barbory Sliepkovej, Julényho Komúna, OčistaZuzany Piussi a To ta monarchia Vladislavy Sárkány) má čisto slovenskú tému a nakrúcali sa na Slovensku. Autorka filmu Neviditeľná o traume z pôrodu Maia Martiniak rozdelila svoj záujem medzi Slovensko, Česko a Dánsko. Miro Remo našiel protagonistov Lásky pod kapotou v susednom Česku a typicky českej téme všesokolského zletu (v Prahe) sa venuje Mária Pinčíková v dokumente Na značky!. Pavol Barabáš sa v Evereste – najťažšej ceste vracia k výstupu našich horolezcov na najvyššiu horu sveta (na pomedzí Nepálu a Tibetu) v roku 1988. Viera Čákanyová nám v Bielej na bielejponúka svoju introspektívnu spoveď až z ďalekej Antarktídy. Na iný kontinent zabrúsil aj Ladislav Kaboš v Architektovi drsnej poetiky: protagonista jeho filmu, karpatský Nemec Hans Broos pochádzal zo Slovenska, ale väčšinu života strávil a profesionálne pôsobil v Brazílii. A asi najviac „ušla“ od Slovenska Lucia Kašová filmom The Sailor o vyslúženom námorníkovi, ktorý sa narodil v Anglicku, život strávil na mori a na sklonku života žil na jednom z karibských ostrovov. Slovenský prvok predstavuje v tomto filme „iba“ režisérka a jej štáb.

Takýto sumár vzbudzuje otázky. Neunikajú niektorí dokumentaristi vedome od slovenskej reality? Zaujímajú slovenského diváka témy, ktoré sa netýkajú priamo Slovenska? Mali by sme domáce témy preferovať? Odpovede nie sú jednoduché. V princípe si však myslím, že tvorcovia dokumentárnych filmov majú mať absolútnu tvorivú slobodu, a ak ich osobný záujem a tvorivé impulzy zavedú do sveta, je to v poriadku. Koniec koncov, ich tvorivosť by mala byť zárukou, že ich „zahraničný“ film bude mať univerzálny rozmer, zmysluplný tak pre slovenského diváka, ako aj pre cudzinca.

No otázka Jakuba Julényho nebola celkom márna a v hlave stále vŕta červíček pochybnosti. Ostatne, aj Viera Langerová v recenzii hraného filmu Cenzorka, ktorý pôvodne začal vznikať ako dokument, napísala: „Ale úplne na rovinu, viac by ma zaujímal pohľad do ženských väzníc na Slovensku. Pokiaľ ma pamäť neklame, o tie sa žiadny dokumentarista nezaujímal. Asi si budeme musieť počkať na Ukrajincov.“ Z bonmotu sa dnes stala realita, aj keď v inom zmysle, než to Vierka myslela.