A on raz zabije aj teba...

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname kompletnú dvadsiatku od posledného filmu po prvý. Snímku, ktorá skončila na 16. mieste, predstavuje filmová teoretička Jana Dudková. V rámci cyklu projekcií k ankete film uvedie 16. a 17. júna bratislavské Kino Lumière.

Šesťdesiate roky boli v slovenskom filme okrem iného aj obdobím prehodnocovania postoja k druhej svetovej vojne i vojne ako takej. Zbehovia a pútnici Juraja Jakubiska sú svojho druhu vyvrcholením tejto tendencie. Jakubisko, vychádzajúc z poviedky Ladislava Ťažkého Vojenský zbeh, nakrútil najprv stredometrážny televízny film Zbehovia o mladom rómskom dezertérovi z rakúsko-uhorskej armády. Ten bol uvedený na benátskom Bienále, no neskôr ho Jakubisko skrátil a pridal k nemu poviedku Dominika. Opäť siahol po Ťažkého literárnej predlohe, tentoraz po románe Pivnica plná vlkov. V poviedke uplatnil neobvykle negatívny obraz partizánov a sovietskych vojakov (vyskytuje sa v nej pokus o znásilnenie mladej dievčiny, alkoholizmus, krádeže i vraždenie). Na scenári oboch poviedok spolupracoval Jakubisko priamo so spisovateľom, no film napokon ukončil celkom originálnou poviedkou Pútnici, ktorú napísal spolu s Karolom Sidonom. Tá sa ako jediná neopiera o skutočnosť, ale v duchu postapokalyptického sci-fi rozpráva príbeh Smrti a mladej dievčiny – zvláštnej dvojice, ktorá sa vydáva naprieč spustošenou krajinou, aby spoločne pátrala po posledných ľuďoch na Zemi. 

Jakubisko tak spojil „povolené“ pochybnosti o zmysle vojny, postrehy o krutosti rakúsko-uhorskej armády a nechuti naverbovaných mladých mužov bojovať za jej ciele s rovnako krutým obrazom dvoch ďalších vojen. Jedna je skutočná, druhá vymyslená. No hoci je len fiktívna, zreteľne odkazuje na neustále prítomnú hrozbu nukleárneho konfliktu. Je teda podobne aktuálnym komentárom dobového kontextu, akým je aj povestná vsuvka s dokumentárnymi zábermi z okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ktoré vstúpili na jeho územie práve v čase nakrúcania filmu. Aj to, samozrejme, významnou mierou prispelo k rozhodnutiu vtedajšej moci uložiť film do trezoru, odkiaľ bol uvoľnený až v roku 1989. 

Spomedzi ostatných trezorových filmov ho však istým spôsobom vyčleňuje veľmi neobvyklá, vizuálne bohato nasýtená forma, ako aj spôsob, akým ideologicky uchopuje tému. Reálne vojny sú v ňom vnímané ako explózie krutosti, rabovania a ponižovania, ktoré v tretej poviedke vedú až k zániku ľudstva. V nej zomiera aj postava Smrti, opustená Bohom i ľuďmi. Smrť sa stáva Kristom, volá otca, ktorý ju opustil, až napokon pochopí, že človek, ktorého stvoril Boh, Boha sám zabije. Ale kým sa to stane, krutosť sa nečakane snúbi s erosom v odvážne surreálnych scénach, ako je povedzme tá zo záveru prvej poviedky, kde dvaja mŕtvi muži spadnú jeden na druhého, akoby spolu v tej chvíli kopulovali.

Ako ideologické východisko si Jakubisko volí paralelizmus, v rámci ktorého kladie krutosti jednej armády vedľa krutostí obyčajných ľudí či príslušníkov nepriateľskej armády: pustošenie partizánov a sovietskych vojakov tak definitívne ukončí až masaker po príchode Nemcov, v prvej poviedke sa zase najväčšej krutosti a ľudského poníženia dopúšťajú paradoxne dedinčania, ktorí sa vydajú rabovať a lynčovať miestneho gazdu s jeho manželkou. Malé deti lynčujú batoľatá, dospelí sa masakrujú navzájom. 

Jakubisko bol nielen režisérom a spoluautorom scenára všetkých troch poviedok, ale aj ich kameramanom. Film vyniká dynamickou kamerou a strihom, skokmi z jednej scény do druhej, prenikavou farebnosťou. Striedajú sa v ňom rôzne farebné polohy, ale aj čiernobiele zábery s farebnými. Na zvýraznenie kontrastov používa Jakubisko masky, ktoré (najmä v prvej poviedke) skresľujú realistickosť a dodávajú postavám mŕtvolný zelený nádych. V dôraze na dynamickú, subjektívnu kameru, ale aj na exponovanú farebnosť kostýmov a masiek sa Jakubisko inšpiroval Sergejom Paradžanovom. Na jeho Tiene zabudnutých predkov odkazuje aj niektorými konkrétnymi zábermi z poviedky Zbehovia. Okrem vplyvu Paradžanova upozorňovali talianski kritici po uvedení filmu v Benátkach aj na vplyv Felliniho, ktorý Jakubisko svojou nasledujúcou tvorbou jednoznačne potvrdil. Antiiluzívne prvky, akými sú priznané používanie červenej farby namiesto krvi či zrkadiel namiesto slnečných lúčov, surreálne výjavy s lietajúcim perím či postapokalyptickou krajinou nezväčšujú odstup, ale priamo sugestibilitu filmu. To sa týka aj náhleho vpádu dokumentárnej reality v podobe spomínaných záberov z invázie v roku 1968. Napriek fragmentárnosti a často takmer iracionálnemu strihu patria Zbehovia a pútnici medzi najucelenejšie a významovo najvyváženejšie diela Juraja Jakubiska, ako aj celej slovenskej kinematografie.

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: archív SFÚ / Vladimír Vavrek