Život slúžok sa veľmi nelíšil od života otrokýň

Spisovateľka a scenáristka Hana Lasicová knižne debutovala úvahami zo študijného pobytu Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? Odvtedy napísala päť ďalších kníh vrátane dvoch detských a spolupracovala na scenári k seriálu Oteckovia. Film Slúžka je adaptáciou jej rovnomennej knihy a zároveň Lasicovej scenáristickým filmovým debutom.

Od vášho prvého stretnutia s režisérkou Marianou Čengel Solčanskou ubehlo desať rokov, rovnako ako od vydania knihy Slúžka, ktorá bola predlohou filmu. Ako prebiehal prenos príbehu na plátno?

Proces trval veľmi dlho, niekoľko rokov, hoci základný dej a smerovanie scenára sme mali pripravené rýchlo. Mariana mala veľa nápadov, ako preniesť niektoré opisy z knihy do scenára. Boli vizuálne silné a nabité emóciou. Prvá verzia scenára vznikla pomerne rýchlo, no ako to už býva, veľakrát sa prepisoval. Od istého bodu som sa už na prepisovaní nezúčastňovala, lebo sa dialo na základe produkčných možností alebo priamo na pľaci. Tu treba znovu vyzdvihnúť prácu a nasadenie Mariany, ktorá sa do projektu naozaj zahryzla a nepustila ho, kým nebol hotový.

Čerpali ste pri písaní knihy a scenára z dobových materiálov?

Pri písaní knihy, ktoré trvalo dva-tri roky, som veľa chodila do viedenských archívov. Našla som veľa materiálov, napríklad rôzne návody, ako viesť domácnosť s obmedzenými možnosťami – ako čistiť petrolejové lampy, ako sa starať o šaty z látky, ktorú nemožno prať, ako umyť mastné hrnce pieskom a tak ďalej. Ale najzaujímavejšie boli prepisy rozhovorov robených v osemdesiatych rokoch so starými bývalými slúžkami, ktoré slúžili ešte za čias monarchie. Jedna, pôvodom Slovenka či Češka, dokonca slúžila priamo na zámku Schönbrunn. Takmer všetky pochádzali z iných krajín monarchie než Rakúska a zároveň z veľmi komplikovanej rodinnej situácie – inými slovami, boli to väčšinou nemanželské dcéry s dosť okliešteným vnímaním vlastného emočného a sexuálneho života. Zároveň bolo cítiť, že v službe boli vystavené nielen pracovnému, ale aj sexuálnemu vykorisťovaniu. Treba si predstaviť, že vtedajší pracovný čas slúžky mohol pokojne trvať aj 18 až 20 hodín denne. Voľno mohla mať pár hodín v nedeľu, ale ak to bolo mladé dievča, bolo veľmi pravdepodobné, že ju milosťpani aj tak nikam nepustí – aby sa náhodou „nespustila“. Ak si správne pamätám, asi do dvadsiatych rokov boli v Rakúsku dokonca povolené či tolerované telesné tresty pre sluhov. Taký život sa veľmi nelíšil od života otrokyne.

Dočítala som sa, že postava slúžky Anky mala predlohu vo vašej rodine. Nakoľko šlo o fikciu a do akej miery ste vychádzali z rodinných záznamov alebo rozprávania?

Príbeh Anky je spola fiktívny, spola založený na realite. Nie je to naša príbuzná, ale niekdajšia pestúnka mojej mamy. Ako trinásťročná, čo bol vtedy vek, keď dievčatá odchádzali do služby, išla slúžiť do Budapešti. Bolo to ešte pred prvou svetovou vojnou. Vypracovala sa tam z dievčaťa pre všetko až na kuchárku, čo bývala v panských domoch najvyššia pozícia. Potom sa verzie rozchádzajú. Moja mama tvrdí, že sa z Budapešti vrátila s dcérou panskej rodiny, kde slúžila. Nechali jej ju, keď rodina utekala pred vojnou. Iná verzia je, že sa k Slečne, tak ju všetci volali, dostala až v Štiavnici. V každom prípade doopatrovala slečnu zo zámožnej rodiny, ktorá, ako sme si s mamou uvedomili až pred pár rokmi, mala pravdepodobne, povedané dnešnou terminológiou, poruchu autistického spektra – nevychádzala z domu, skrývala sa pred cudzími a len háčkovala. Na tomto osude ma fascinoval život absolútne podriadený službe a ešte veta, ktorú už stará, vyše deväťdesiatročná Anka stále opakovala, keď sme ju boli navštíviť: „Žiť sa mi už nechce, ale zomrieť sa bojím.“ S týmto príbehom som narábala voľne, je to úplná fantázia o tom, čo také dievča môže v službe zažiť. Pretože to, čo zažila v skutočnosti, nevieme. O tom slúžky väčšinou nehovorievali.

Vo filme je citeľné, že ste pri vzťahoch medzi panstvom a služobníctvom premýšľali nad tým, ako triedne a sociálne rozdiely určujú ich životy a v akom postavení slúžky a sluhovia sú. Páčilo sa mi, ako postava kuchárky Kristíny hovorí Anke, že služobníctvo si môže dovoliť zostať v anonymite – nikoho z panstva nezaujíma ich prežívanie či minulosť. To sa však vo vzťahu Resi a Anny mení – z pohŕdania sa rýchlo stane dôverný vzťah. Akým spôsobom ste sa snažili priblížiť Ankino prežívanie a charakter? Nemali ste strach, že sa vo veľkom množstve postáv a vo veľmi komplexnom dejinnom kontexte „stratí“?

S Marianou nám bolo hneď jasné, že Anka v tomto filme takmer nesmie hovoriť, že všetko musí dať najavo telom, tvárou, očami. Že všetci ju musia zahŕňať slovami, ale ona bude ticho – jej vnútorný svet patrí len jej, v tomto je slobodná, slobodnejšia než iné postavy. V priebehu filmu zistíme, že napriek veku, postaveniu a zraniteľnosti má Anka najsilnejší charakter zo všetkých postáv. Vôbec sme sa nebáli, že sa to stratí: verili sme našej postave, ja som verila Mariane a tá zas perfektne viedla Danu, ktorú naozaj nemožno len tak prehliadnuť.

V titulnej úlohe sa predstaví mladá herečka Dana Droppová, ktorá mladú slúžku stvárňuje veľmi presvedčivo. Mali ste dosah aj na kasting?

Absolútne nie. Nedovolila by som si Mariane do toho hovoriť. Dlho sme spolu rozmýšľali, aká herečka by mohla stvárniť Anku, slúžku, ktorá je mocná, má silné ruky, pretože je robotné dievča. Všetky herečky sa nám zdali príliš jemné, chudé. Dana, samozrejme, vtedy ešte nebola ani len študentkou na VŠMU. Nakoniec, po rokoch, s ňou Mariana točila Sviňu a hneď mi povedala – mám Anku! Dana je úžasná herečka a Anku stvárnila fenomenálne.

Vo filme sa explicitne objavujú rôzne obrazy telesnosti – fekálie, močenie, menštruačná tekutina, krv. Vo výsledku to zosilňuje empatiu so služobníctvom, ktoré musí znášať všetko. Nebáli ste sa, ako na takéto explicitné zobrazenie zareaguje publikum?

Doteraz mi vôbec nenapadlo, že by na to diváci mohli zareagovať negatívne. Normálne som nad tým teraz musela porozmýšľať. Sú to bežné telesné záležitosti, čiže ak vyslovene porozmýšľam, aký k tomu mám postoj, tak mám pocit, že ľudia budú radi, že to konečne niekto ukáže – tú realitu života. Moje deti napríklad pri filmoch a knihách vždy riešia, kedy a kde chodievajú ľudia na záchod.

Pýtam sa preto, že v historických filmoch, ktoré inklinujú k presnosti, sa nie až tak často zobrazuje hygiena – s výnimkou kúpania. Myšlienka, že ľudia v honosných šatách sa vyprázdňovali len tak na zem, ako napríklad vo Versailles, narúša zamýšľané romantické zobrazenie. V knihe  je dej Slúžky zasadený do Viedne, vo filme prichádza protagonistka slúžiť do Prahy. Čo podmienilo toto tvorivé rozhodnutie?

Nebolo to tvorivé, ale čisto produkčné rozhodnutie. Jednoducho sme mali českého, ale, žiaľ, nie rakúskeho koproducenta.

V ktorej fáze ste do Slúžky pridali motív jej lesbického romantického vzťahu s dcérou z vysokopostavenej rodiny? Kto prišiel s týmto návrhom? Ako diváčka veľmi oceňujem rozhodnutie nadviazať na diskurz dobových queer drám, ktoré sa objavujú v zahraničných kinematografiách.

Tento motív sme pridali hneď na začiatku a prišiel s tým môj otec, ktorý bol dobrovoľným dramaturgom projektu. Okamžite sme sa toho všetci chytili, lebo sme cítili, že je to práve typ romantického nenaplneného vzťahu, ktorý hľadáme. Je v tom ten dodatočný rozmer fatálnosti, presahujúci až do dneška, ktorý sme vo filme potrebovali. Stále však opakujem to, čo krásne zhrnula Mariana na svetovej premiére na festivale v Tallinne: netočili sme primárne film o lesbickom vzťahu, ale o láske – a tá nepozná pohlavia. Dokonca si myslím, že vzťah Anky a Resi sa nezakladá na výslovnej preferencii určitého pohlavia. Je to súznenie dvoch duší a dvoch tiel. V patriarchálnej spoločnosti, v obmedzených možnostiach jedného domu sa našli dve duše, dve ženy a odtiaľ sa vydali na cestu, o ktorej ani jedna vopred nič netušila. Nemali sme potrebu voyeuristicky sa vyžívať v ukazovaní inej sexuality a ryžovať na tom, zaujímali nás hlavne vzťahy.

Rozumiem. Ale v dobových queer drámach je väčšinou východisko podobné –  napríklad aj vo filme Portrét ženy v plameňoch režisérky Céline Sciamma, ktorý je už súčasťou queer kánonu, sa poukazuje na to, aké obmedzené možnosti mala žena pred pár storočiami: jej život bol determinovaný tým, komu sa narodí a akého muža jej neskôr vyberú. Vyššie postavená mladá žena tu takisto nachádza blízkosť v sociálne nižšie zaradenej postave maliarky. A, samozrejme, celá ich existencia a komplexnosť charakterov nie je reprezentovaná iba cez lesbický vzťah, ale práve ten je jediným časopriestorom, v ktorom si postavy môžu dovoliť revoltu proti systému, a preto si myslím, že to je dôležité. Oceňujem, že intímne momenty medzi Ankou a Resi neboli prezentované voyeuristicky. Prítomnosť queer vzťahu často skĺzava k akejsi exotizácii, najmä v mainstreamovom filme a keď je režisérom cisrodový heterosexuálny muž.

Je to tak. Keď sme sa rozhodli pre takéto stvárnenie vzťahu, hneď mi napadlo, či nevyužívame tému na vlastné účely, na akúsi exotizáciu. Človek k tomu chce skrátka pristupovať citlivo, veď je to citlivá téma aj dnes, nieto ešte pred sto rokmi. Mňa ako ženu viac než sexuálny akt zaujímalo to, čo príde potom – napríklad stvárnenie spoločného prežívania tehotenstva. Tu sa rodičom stala tá, ktorá sa o dieťa starala, ale nie ten, kto ho splodil. Zaujímavosťou pritom je, že Radka Caldová, ktorá hrá Resi, je momentálne tehotná, takže z premiéry v Tallinne majú s Danou fotografie, ktoré sú ako vystrihnuté z filmu.

Rátali ste v príbehu od začiatku s tým, že Anka a Resi sa nakoniec rozdelia a nikdy viac nestretnú?

Áno, to je premisa filmu.

Vo filme sa otvorene tematizujú javy, s ktorými má konzervatívna časť spoločnosti na Slovensku veľký problém – queer láska, právo na interrupciu. Slúžka na mňa v tomto zmysle pôsobí silne antipatriarchálne a veľmi ma potešilo, aká otvorene feministická je, čo sa týka interrupcií, postava kuchárky. Ako dôležité pre vás bolo, aby sa tieto názory dostali do filmu? Nemali ste pre ne problémy pri získavaní finančnej podpory či už z Audiovizuálneho fondu, alebo zo strany koproducentov?

Pre mňa to bolo veľmi dôležité a myslím, že rovnako aj pre Marianu. Hláška, na ktorej som trvala, že v scenári musí byť, znie: „Žena sa ide zodrať a muž si iba prdne a už o ňom píšu v novinách.“ Samozrejme, že sme pre to narazili ani nie tak na odmietanie, ako skôr na nepochopenie. No nikdy nie zo strany AVF, ktorý nás (aj v prevažne mužsky zostavených komisiách) od samého začiatku výrazne podporoval. No ďalší potenciálni producenti-muži boli už tvrdší oriešok. Otvorene nám hovorili, že scenáru nerozumejú, nechápali tému, bolo jasné, že im to je úplne cudzie. Raz sa dokonca v istej inštitúcii viedla diskusia o tom, prečo si Anka neužíva sex s mužom – že aj muži predsa vedia byť pri sexe nežní. Na to sa nedá nič povedať, len sa poďakovať za názor a stáť si za svojím.

Muži v Slúžke však trpia v dôsledku patriarchátu tiež – myslím, že manžel Resi je takisto hodený do manželstva a kladú sa naňho konkrétne očakávania: byť tvrdý, kontrolovať manželku, splodiť mužského potomka. Z povolania na vojnu sa teší, no vracia sa psychicky aj fyzicky zlomený. Akým spôsobom ste premýšľali nad mužskými postavami v súvislosti s už spomenutými témami?

Akurát včera mi zas jeden muž z branže trošku zaskočený povedal, že vo filme nie sú žiadne pozitívne mužské postavy. Pritom podľa mňa majú byť postavy reálne a nie pozitívne alebo negatívne. Aj keď sa niekto správa ako idiot, môže vzbudzovať sympatie, keď divák porozumie okolnostiam. Pre mňa sú dôležité momenty, keď postava milosťpána zistí, že jeho bývalá slúžka-milenka spáchala samovraždu, ale nemôže nijako vyjadriť žiaľ. Mariana to stvárnila tak, že milosťpán pri tej správe dokonca sedí na záchode. Dojemné je, keď záhradník, ktorý si na základe svojho mužského ega myslí, že ho Anka tajne obdivuje či dokonca miluje, zistí a otvorene prizná, že je to „inak“. To sú momenty, keď sa umelo vytvorený patriarchálny svet rúca. No vo filme je stále akcent na ženských postavách a tak to má byť.

V Slúžke je viacero replík, ktoré som si zapamätala a považujem ich za veľmi výpovedné a, bohužiaľ, nadčasové. Napríklad Kristína pred vykonaním interrupcie hovorí: „Tak to má byť, ako ženská chce“ a na Ankino zdesenie, čo na to Pán Boh, reaguje slovami: „A Pán Boh už niekedy niečo porodil?“ Premýšľali ste pri písaní scenára nad tým, ako do filmu dostať súčasné kontexty a spoločenské problémy súvisiace s právami žien?

Samozrejme. Pri každej scéne a replike som rozmýšľala nad tým, aký to má presah do súčasného sveta a čo to môže dnešnému divákovi povedať.

Barbora Nemčeková
foto: Miro Nôta