Slovenský režisér Miloš Pietor starší by vo februári tohto roku oslávil deväťdesiat rokov. Tvorca desiatok televíznych a divadelných adaptácií zomrel predčasne v marci 1991. Zanechal po sebe obsiahlu a vysoko hodnotenú tvorbu.

Miloš Pietor sa narodil 3. februára 1933 v Bratislave. Jeho sesternicou bola známa herečka Naďa Hejná. Milošov otec Ivan bol ministrom vnútorného obchodu a dopravy v Benešovej vláde. Pietor v 50. rokoch najskôr študoval herectvo na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória v Bratislave, po piatich rokoch pokračoval štúdiom divadelnej réžie na bratislavskej Vysokej škole múzických umení.

Počas posledného ročníka vysokoškolského štúdia začal pôsobiť ako režisér v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, kde sa stretol so svojou budúcou manželkou Alžbetou Barthovou. Po ukončení školy sa stal členom bratislavského Vojenského umeleckého súboru. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia pôsobil v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a v martinskom Divadle SNP, kde bol aj umeleckým šéfom. V roku 1978 sa presunul na Novú scénu do Bratislavy a neskôr do Slovenského národného divadla, kde bol až do roku 1990 riaditeľom činohry. V rovnakom čase začal pôsobiť na VŠMU ako pedagóg. Stal sa aj riaditeľom SND, za ktorého ho v roku 1990 zvolili jednomyseľne.

Miloš Pietor rád uvádzal na scéne pôvodnú domácu tvorbu, nevyhýbal sa ani klasike. Neprinášal však jej otrocké, doslovné prepisy, na texty nazeral novými očami. Svojím novátorským prístupom vrátil divadelným hrám Jozefa Gregora Tajovského Statky-zmätky a Nový život ich pôvodný sociálny a morálny rozmer. Dobová kritika tvrdila, že slovenské divadlo „vyzliekol z dobových kostýmov“ a oživil ho. Do dejín slovenského divadelníctva sa zapísal aj dodnes uznávanými inscenáciami hier Williama Shakespeara či Antona Pavloviča Čechova (Čajka, Ujo Váňa, Tri sestry...).

„Ak sa Pietor v polovici šesťdesiatych rokov dostával do centra divadelníckej pozornosti, nebolo to len preto, že bol precíznym režisérom jednej tóniny, jednej poetiky, ale širšieho registra, záujmov a schopností, s vysokou profesionalitou remesla. Okrem už spomínaných predností treba osobite pripomenúť jeho prácu s hercom, v ktorom vedel odkliať nové tóniny i polohy, zdisciplinovať ho, podriadiť svojmu režisérskemu zámeru, ale ponechať mu režijnou koncepciou dosť priestoru na vlastnú tvorbu,“ vystihuje Pietorov rukopis a talent teatrológ Vladimír Štefko.

Paralelne s divadelnou kariérou rozvíjal Miloš Pietor i televíznu. V roku 1970 zrežíroval do podoby televízneho krátkometrážneho filmu adaptáciu hry A. P. Čechova Jubileum, v druhej polovici sedemdesiatych rokov zas nakrútil trojicu snímok s biblickou tematikou (Ako to bolo naozaj: Múdry Šalamún, Ako to bolo s Helenou, Adam a Eva). V osemdesiatych rokoch sa venoval viac-menej už len dlhometrážnej tvorbe.

Okrem réžie si Miloš Pietor strihol niekoľko vedľajších rolí v dnes už kultových dielach, ako napríklad Nevesta hôľ (1971), Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976), Plavčík a Vratko (1981) či Lekár umierajúceho času (1983). Objavil sa aj v snímke Stratená dolina (1976) a mihol sa i v televíznom seriáli Alžbetin dvor (1986). Menšia rola sa mu ušla v dráme Chodník cez Dunaj (1989) s Romanom Luknárom a Adym Hajduom v hlavných úlohách. Poslednú hereckú príležitosť mal v televíznej komédii Čerti nespia (1991).

Miloš Pietor naštudoval pre televíziu množstvo dramatických textov domácich aj zahraničných tvorcov. Za Sonatínu pre páva (1979) získal v roku 1981 na televíznom festivale v Plovdive v Bulharsku ocenenie Zlatá truhlica.  Oceňovaný bol aj doma režimom, v roku 1986 sa stal laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda, ako aj zaslúžilým umelcom. Medzi Pietorove najznámejšie inscenácie patria Netrpezlivosť srdca (1974), Dvanásť rozhnevaných mužov (1979) či Posledná zastávka (1986). Svoje posledné dielo Narodeniny v hoteli zrežíroval pre televízne obrazovky v roku 1990.

Miloš Pietor starší opustil divadelný a filmový svet predčasne, vo veku 58 rokov na následky nešťastného pádu vo svojom dome. Bol známy ako veľmi cieľavedomý a noblesný umelec s vyhraneným názorom na tvorbu a divadelné umenie. Autor nekrológu, ktorý vyšiel vo Večerníku, slovami Williama Shakespeara pripomenul, že život Miloša Pietora „bol ušľachtilý a živly v ňom boli usporiadané tak, že príroda mohla vstať a povedať celému svetu: To bol muž!“

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš – Stratená dolina (1976)

„Netušil som, aká ťažká robota to bude,“ hovorí Laco Kraus o práci na svojej knihe Keď šťastie stretneš v pasáži. „A ani som nevedel, koľko spomienok mám v hlave uložených. Všetky sa postupne objavovali a prekvitali,“ pokračuje renomovaný televízny a filmový kameraman, ktorý 10. februára oslávi osemdesiatku.

„Bola to predovšetkým veľká zodpovednosť k vlastnému životu a k vlastnej interpretácii svojho životného príbehu,“ dôvodí. Prečo sa vôbec podujal na dobrodružstvo podeliť sa o to, čo vytvoril a zažil, s čitateľmi? „Partii kamarátov som vždy rozprával, akých zaujímavých ľudí som stretol. Oni, že musíš o tom napísať knihu!“ Museli ho však vraj dlho prehovárať. Kniha, na ktorej spolupracoval s Táňou Veselou, vznikala dva a pol roka. Už ju čaká len finalizácia vo vydavateľstve Slovart.

Posledná kapitola má názov ... tvorím ďalej. Sľubuje aj projekt s názvom Viera, Boh, hriech – ako ďaleko je zločin. „Čítal som veľa vecí, ktoré sa dotýkali evolúcie ľudstva, etických ľudských vzťahov v spoločnosti, ktorá má rezervy v hodnotách a rešpektovaní kultúry, histórie a osobností, a z toho veľmi náročný projekt vznikol.“ Mala by to byť niekoľkodielna dokumentárna esej, ktorá by zvolené témy reflektovala v rovine filozofickej, etickej, spoločenskej, politickej i kultúrnej.

Mágii pohyblivých obrázkov podľahol Laco Kraus už ako chalan z bratislavskej Dunajskej ulice. Do neďalekého kina Liga sa s Julom Satinským dokázali prepašovať aj na filmy mládeži neprístupné. Po ročnej kariére tanečníka v SĽUK-u a práci v laboratóriách na Kolibe nastúpil do Československej televízie. Zakrátko ho prijali na pražskú FAMU. „Bola to tvorivá explózia osobností umenia,“ spomína na roky pražských štúdií, ktoré považuje za zlomové obdobie svojho života. Po absolutóriu sa vrátil do Československej televízie v Bratislave, v ktorej pôsobil štyridsaťdva rokov. Za ten čas nakrútil množstvo televíznych filmov, inscenácií, seriálov aj rôznych televíznych programov, napríklad filmy Román o base (1968), Ako sa Vinco zaťal (1977), Najatý klaun (1980), Ženské oddelenie (1991) či Prekliaty služobník lásky (2000), seriály Straty a nálezy (1974), Útek zo zlatej krajiny (1977), ale aj Bambuľkine dobrodružstvá (1982).

Očarený novými vlnami, ktoré sa v šesťdesiatych rokoch prevalili viacerými európskymi kinematografiami vrátane československej, preniesol do televíznej tvorby chuť experimentovať. Štúdiové inscenácie oživoval dokrútkami v exteriéroch, záľubu v ručnej kamere dokázal využiť aj v štúdiu – po prvýkrát v televíznom filme Strecha úniku (1971). „Na tú dobu to bola revolučná poetika,“ spomína. „Odjakživa som emotívny. Teoretické, technické a technologické vedomosti sú v kontexte poznania a profesionálnej dokonalosti kameramana mimoriadne dôležité a nenahraditeľné, ale príbeh, emócie, atmosféra filmu sú pre mňa najpodstatnejšie,“ dodáva Laco Kraus.

Ručnou kamerou nakrúcal z väčšej časti aj Jakubiskov poetický film Sedím na konári a je mi dobre (1989). Ako kameraman sa podpísal aj pod filmy Južná pošta (1987), Šípková Ruženka (1990), Let asfaltového holuba (1990), Dážď padá na naše duše (2002) a Muzika (2007). Koncom apríla minulého roku mala v kinách premiéru dráma Kryštof, v ktorej mal na starosti obrazový dizajn a supervíziu. „Som jeden z najstarších, ktorí robia grading, teda farebnú úpravu filmového obrazu. Nie je to len konštrukcia úpravy jednotlivých záberov, pre mňa je to určitá obrazová výpoveď. Vytváram vyššiu kvalitu obrazovej dramaturgie, ako bola pôvodne nakrútená, a to aj pri svojich filmoch, ktoré som zároveň gradoval.“

V jedenásťdielnej sérii televíznych dokumentov Zrod divadla, ktoré RTVS odvysielala koncom minulého roka, zachytil, ako v slovenských divadlách vznikajú predstavenia rôznych žánrov: od činohry cez operu, muzikál a balet až po bábkové divadlo. „Po štyroch rokoch sme projekt s Petrom Kováčom dokončili a som naň veľmi pyšný. Ostane v televíznom archíve ako doklad, že aj v iných mestách, nielen v Bratislave, sa rešpektuje kultúra a realizátori predstavení sú osobnosti divadelného sveta.“ Rád by zrealizoval minisériu o kaviarňach na Slovensku, na ktorej pracuje už dlhšie. „Nová verzia je postavená na rozprávaní o histórii, etnikách, náboženstvách a, samozrejme, aj o bohéme, literatúre a hudbe. Zrazu to nebude len o kaviarni Štefánka, ale aj o Starom Meste, jeho histórii, zvykoch a hudbe.“ Rozpracovaný má aj ďalší projekt. „Oslovili ma potomkovia Jozefa Gregora Tajovského, že by chceli natočiť dokument o jeho najmladšom bratovi. Ako osemnásťročný išiel bojovať na front, v bitke na Piave mu odtrhlo ruku. Domov do Tajova sa vrátil s pahýľom, ale napriek tomu sa z neho stal umelecký rezbár.“

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ/Václav Polák – Sedím na konári a je mi dobre (1989)