Príbeh sveta stvoreného na zánik

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska sa umiestnil na 9. priečke.

Keď v roku 1967 Juraj Jakubisko debutoval hraným filmom Kristove roky, nikto nepredpokladal, že za tri roky nakrúti ďalšie tri hrané filmy, hoci jeden z nich bude môcť dokončiť až o dvadsať rokov neskôr. V tejto zlatej ére Jakubisko nakrútil aj film Vtáčkovia, siroty a blázni, ktorý je prvou časťou „trilógie osudu a šťastia“. Autormi námetu a scenára sú Juraj Jakubisko a Karol Sidon, za kamerou stál Igor Luther a hudbu k filmu skomponoval Zdeněk Liška. Po okupácii v roku 1968 najprv emigruje Luther, krátko po podpise Charty 77 ho nasleduje Sidon a Jakubisko takmer desať rokov nedostane od normalizačnej vrchnosti povolenie nakrútiť hraný film.

Zákaz nakrúcať hrané filmy mali na svedomí Jakubiskove filmy z jeho zlatej éry, nesporne sa však o zákaz vrchovatou mierou zaslúžili Vtáčkovia, siroty a blázni. Prečo práve tento film vadil normalizátorom natoľko, že ho bezmála dvadsať rokov nechali ležať v trezore? Dôvodov je určite veľa, na začiatok by však stačilo povedať, že okrem neskorších emigrantov sa na jeho vzniku podieľal aj francúzsky koproducent z nepriateľského Západu. Navyše popri domácich hercoch Magde Vášáryovej a Jiřím Sýkorovi jednu z troch hlavných postáv hrá francúzsky herec Philippe Avron.

Príbeh filmu sa z veľkej časti odohráva v bratislavskej Vydrici, ktorá musela byť zbúraná, aby na jej mieste mohla byť vybudovaná cesta na nový most s kaviarňou vo veži. V týchto de facto už ruinách sa odohráva tragický príbeh troch mladých ľudí, vojnových sirôt Andreja, Yoricka a Marty. Je to voľný príbeh, jednotlivé udalosti do celku nespája prísna kauzálna logika, ale udalosti sa asociatívne reťazia v duchu poetiky surrealizmu a psychedélie hippie hnutia. Tri postavy príbehu jednoznačne preferujú hru pred prácou, odmietajú falošnú meštiacku morálku pretvárky a správajú sa spontánne. Nekonajú na základe racionálne premyslených plánov, reagujú na náhodné podnety a ich konanie je preto nepredvídateľné. Sloboda stojí na vrchole ich hodnotového rebríčka a namiesto manželskej vernosti dávajú prednosť voľným milostným vzťahom.

Svet Andreja, Yoricka a Marty je svetom hravej anarchie. Nie je to svet bez pravidiel, aj tento svet má pravidlá, tie sú však inej povahy než pravidlá vonkajšieho sveta, v ktorom vládne utilitárny kalkul. Pravidlá tohto anarchického sveta hry sa rodia a zároveň aj menia v procese hrania. Navyše tieto pravidlá sa rovnako dodržiavajú, ako porušujú. Kto sa na tento svet pozerá zvonka, svet troch sirôt sa mu môže zdať nelogický a nezrozumiteľný, dokonca až bláznivý. Nesporne sa to tak javiť môže, pretože anarchický svet hry je súci iba pre slobodných ľudí, ktorí svoj život žijú ako hru neobmedzovanú rôznymi predsudkami.

Na začiatku príbehu dochádza k citovému zblíženiu Marty a Yoricka, ktoré prerastie do ľúbostného pomeru. Andrej je viac než pasívny pozorovateľ ich vzťahu, keďže však život berie ako hru, nevadí mu to. Všetci traja si užívajú slasti bláznovstva. Minulosť ich neobmedzuje, budúcnosťou sa nezaoberajú a zdá sa, že ich svet je dostatočne imúnny voči zásahom zvonku. Lenže to je ilúzia, ktorá sa im stane osudnou. Moc deštruktívnych zásahov zvonka sa naplno prejaví vtedy, keď Yoricka odsúdia a musí si odpykať trest vo väzení. Po príchode z väzenia zistí, že medzičasom sa Marta viac zblížila s Andrejom, a hoci si to nechce priznať, väzenie ho zmenilo. Zrazu mu chýba pevná pôda pod nohami, nedokáže sa deliť s iným mužom o Martu, nevie uniesť prebytok slobody a v afekte zabije tehotnú Martu. Tragédia je dokonaná až vtedy, keď Yorick spácha samovraždu. Je to zvláštna samovražda. Yorick si na moste priviaže na telo sochu Štefánika, poleje sa horľavou látkou, zapáli sa a padá cez zábradlie do ľadového Dunaja. Spolu s Yorickom vo vodách Dunaja akoby mizne aj oživená legenda o Štefánikovi, sebaupálenie mnohí dekódujú ako alúziu na neskorší tragický čin Jana Palacha. 

Odišli tri siroty, zanikla Vydrica, opäť bola umlčaná legenda o Štefánikovi a vlastne zanikol jeden svet, ktorý chcel navzdory nepriazni doby a osudu fungovať podľa svojich pravidiel. Tento svet nakrátko dal svojim tvorcom príležitosť intenzívne prežiť slasti slobody, za ktoré zaplatili vysokú cenu, napriek jej neúmerne vysokej cene to však stálo za to. Navyše tým, že tento film nakrútili, navždy zachovali pre ďalšie generácie správu o svete, ktorý bol fascinujúci, a predsa bol od začiatku odsúdený na zánik. Našťastie po ňom zostal filmový príbeh, vďaka ktorému o ňom budú vedieť aj nasledujúce generácie.     

Peter Michalovič, filozof a estetik
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek