Gregor Valentovič

režisér

Moje „zásadné filmy“ sa môžu s historicky zásadnými podľa kritikov a režisérov minúť. Napokon, z môjho zoznamu sa v novom rebríčku Sight and Sound nachádzajú len tri.

K láske k filmom ma priviedla adaptácia Harryho Pottera – Väzňa z Azkabanu. Filmový jazyk Alfonsa Cuaróna sa mi zdal akýsi farebnejší, šťavnatejší ako jazyk iných režisérov série. Až neskôr som sa dostal k jeho Mexickej jazde či Potomkom ľudí. Sledujem ho dodnes. Pokiaľ by som sa chcel učiť od nejakého režiséra v praxi, nosiť mu kávu a ticho šúchať nohami za jeho monitorom, bol by to Cuarón – nielen pre jeho imagináciu, ale aj láskavosť k postavám. 

Filmom, v ktorom sa snúbi niekoľko umení, je pre mňa Piano Jane Campion. Film, hudba, maľba, príroda; príbeh s nesmiernym emocionálnym dosahom som videl zhruba v čase, keď som sa rozhodoval, čo ísť študovať. Práve hudba bola druhou možnosťou a Campion mi umožnila vidieť, ako s hudbou pracovať vo filme. Oslovila ma aj Kieślowského tvorba, najmä trilógia Tri farby či Dvojaký život Veroniky. K scéne, kde sa Veroniky letmo zazrú počas protestov, sa vraciam pravidelne. Francúzska kinematografia ku mne vstúpila v dielach Truffauta, najmä filmom Nikto ma nemá rád, či neskôr s Éricom Rohmerom a jeho vycibrenými dialógovými scénami tisíckrát prevrátených „vzťahoviek“ nikdy nie úplne spokojných hrdiniek a hrdinov, napríklad v Zelenom lúči. Hitchcockovo Vertigo, dokonale vystavaný príbeh o Scottieho psychopatickej túžbe a idealizácii dvojitej hrdinky, je dnes už asi dosť problematické, ale mysteriózne snové sekvencie s hudbou Bernarda Herrmanna sú vrcholom filmového remesla. Aj Raj: Vieru Ulricha Seidla som videl opakovane s otcom na obrazovkách Dvojky. Seidl bol dlho mojím vzorom v štipľavej kritike malosti svojho národa, no v jeho tvorbe mi – až na pár výnimiek – chýbala istá láskavosť. Tá na mňa dýchla vo filmoch Mie Hansen-Løve. V roku 2017 som v Kine Inak A4 videl film Zbohom, prvá láska. To, ako na mňa zapôsobil, som si neuvedomil ani tak počas premietania, ako v nasledujúcich týždňoch. Schopnosť režisérky podať naoko banálne momenty paradoxne v zlomových okamihoch života úžasne silných hrdiniek a hrdinov ma ako tvorcu inšpiruje dodnes. Devízu autenticity, založenú skôr na siahodlhých dialógoch pripomínajúcich improvizáciu (viem, že nie je!), obdivujem v tvorbe Richarda Linklatera. Úzka spolupráca s hercami na trilógii Pred úsvitom, Pred súmrakom a Pred polnocou mu pomohla priniesť do obrazu pocit ľahkosti a nenútenosti, i keď často v existenciálnych otázkach, ktoré musia postavy riešiť. Zarezonoval vo mne aj Šťastný Lazzaro režisérky Alice Rohrwacher. Či už je Lazzaro stelesnením Boha, alebo čistého dobra, isté je, že filmový jazyk režisérky vyvoláva vo mne potrebu nielen pozerať a tvoriť filmy, ale aj lepšie žiť.