Tomáš Hudák

filmový kritik a festivalový dramaturg

Pred niekoľkými mesiacmi ma z časopisu Sight and Sound oslovili, aby som sa zúčastnil na ankete o najlepších filmoch všetkých čias. Bez ohľadu na to, čo si môžeme myslieť o podobných rebríčkoch, bolo pre mňa uvažovanie nad samotným výberom zaujímavým procesom.

Mal som napísať desať filmov (bez poradia), ktoré považujem za najlepšie; zadanie bolo zámerne nejasné v tom, čo to znamená. Keďže ma nebavia kánonické, „dokonalé“ diela, zameral som sa na filmy, ktoré vo mne zanechali hlbokú stopu a dodnes ma mátajú. Spomenul som si asi na 25 takýchto filmov, mohol som z nich vybrať ľubovoľnú kombináciu. Niekto by možno vedel bez zaváhania spísať zoznam svojich obľúbených filmov od 1 do 10 a ďalej, ja uvažujem skôr vo vrstvách. Tých približne 15 filmov, ktoré som musel vynechať, nie je v mojich očiach horších ako desiatka, za ktorú som hlasoval. Asi to tak trochu znižuje legitímnosť či definitívnosť výberu, ale to je len dobre.

Podobne, ako je to pri zostavovaní festivalového programu, nezdá sa mi v tomto prípade kontroverzné uvažovať nad rozmanitosťou – o to viac, ak musím z 25 viac-menej rovnocenných filmov vybrať 10. Uvažoval som, či som medzi hlasujúcimi mal zastupovať nejakú skupinu, či by som napríklad nemal vyzdvihnúť filmy zo strednej a z východnej Európy. Aj keď si myslím, že je zásadné nechať prehovoriť ľudí z rôznych demografických či geografických skupín, ich úlohou nie je podporovať filmy z „ich“ oblasti. Dá sa síce predpokladať, že ju budú poznať lepšie ako ľudia „zvonku“, ale je koloniálne a priori očakávať, že ju budú preferovať a že je ich úlohou nás ostatných takto vzdelať. Nakoniec som mal na zozname iba jeden film z nášho regiónu.

Rozhodol som sa zvýrazniť dokumentárne a experimentálnejšie filmy, hlasoval som za viacero krátkych, snažil som sa myslieť na režisérky, uvažoval som nad geografiou, hoci som narážal na svoje limity. Tieto kategórie som si vybral na úkor iných, napríklad som nehlasoval za žiaden film spred roku 1965. Keď niektoré festivaly s obľubou tvrdia, že nehľadia na to, kto film vytvoril, iba na jeho kvalitu, z môjho pohľadu len odmietajú priznať, že nemajú záujem sa touto kategóriou zaoberať, zatiaľ čo uprednostňujú iné.

Mne je blízke rozširovanie kánonu, nie jeho reprodukovanie. Nemôžem niekomu vyčítať, aké filmy sa mu páčia, no vkus má aj napriek tomu, že je to veľmi osobná kategória, svoj nadosobný rozmer. Nielenže podlieha veľkému množstvu spoločenských vplyvov, môže aj ovplyvňovať vkus iných – čo špeciálne platí pre členov festivalových dramaturgických tímov, pedagogického zboru či akademickej a kritickej obce. Na to my všetci nesmieme zabúdať.