Úklady jazyka audiovizuálne

Autor sa téme pod hlavičkou Úklady jazyka venuje už vyše desať rokov a práve mu prvý diel týchto esejí vychádza knižne. Vzhľadom na to, že na vydaní sa podieľa aj Slovenský filmový ústav, rozhodli sme sa priniesť jeho reflexie z oblasti audiovízie aj u nás.

Keďže sa tu pohybujeme predovšetkým v priestore audiovízie, hodno si najprv položiť otázku, čo je prvotné – či vyslovovaná, teda akustická podoba slov a ich spojení, alebo tá napísaná. Len čo si otázku postavíme takto, vidíme ju hneď aj zodpovedanú – samozrejme, že prvotná je akustická, kým tá písaná ju iba má čo najvernejšie vyjadriť. (Sémantici hneď namietnu, že prvotné je to, čo sa označuje, kým označenie je v akejkoľvek podobe už z povahy veci druhotné, ale túto stránku veci nechajme bokom.)

Kopem tu azda do otvorených dvier? Vôbec nie, ako ukáže niekoľko citátov. V bulletine Klubu filmových novinárov č. 6 – 7, r. 2012 sa uvádza meno Olga Dihovichnaya. Na plagátoch, pútačoch či v programoch distribučných spoločností sa s takýmito spotvoreninami stretnete bežne. Ruský film Nočná hliadka sprevádzala spoločnosť Tatrafilm propagačným materiálom, v ktorom udáva anglo-americký a pôvodný ruský variant názvu v podobe Night Watch a Nochnoi dozor. V tomto Nochnoiom dozore figurujú transkripční mrzáci typu Sergej Lukyanenko, ale už nie Sergej, lež Sergei Trofimov, Yuri Poteyenko, Konstantin Khabensky, Vladimir Menshov, Valery Zolotukhin, Maria Poroshina, Galina Tyunina a Victor Verzhbitsky. Každý si aj z dnešných plagátov či reklám môže overiť, že táto nehoráznosť trvá.

Zavše sme trochu na vážkach. Tak najnovšie Kinečko (ročník 5, č. 20, s. 15) prináša rozhovor s dokumentaristami Dominikom Spritzendorferom a Elenou Tikhonovou na tému dokumentu Elektro Moskva, zakotveného v dedičstve sovietskych reálií. Tikhonova je Ruska, čiže Jelena Tichonovová. Ak by sa v cudzine už aklimatizovala a sama sa začala takto transkribovať, má na to právo. Lenže oveľa skôr ide o anglotranskripčnú úchylku na našej pôde...

Teraz je na plátnach Wajdov film Walesa, človek z nádeje. Keďže je v origináli, každý divák z neho desiatky ráz počuje správne znenie mena Walensa, napriek tomu ho na Slovensku nik nevysloví ani nenapíše inak než Walesa. Kým pre Vladimíra Hendricha a jeho hostí v diskusii o tomto filme na českej Vltave (21. 5. 2014) bola náležitá výslovnosť Walensa samozrejmosťou.

Táto prax, pri ktorej sa bezmyšlienkovitým prenosovým mechanizmom cez angličtinu a ľahostajnosť ku konkrétnej zvukovej podobe stále deformujú slovanské mená, kde prepis do slovenčiny nikdy nerobil problémy a je aj jazykovo kodifikovaný, do podoby, do akej sa prepisujú v angloameričtine v snahe priblížiť čitateľovi ich správne znenie, naliehavo pripomenie bonmot Karla Krausa: Nestačí nemať vlastné myšlienky. Treba byť aj neschopný vyjadriť ich.

Tento úkaz zrkadlí všeobecne akceptované uznávanie angloameričtiny, z ktorej vývin objektívne urobil novodobé esperanto, za superjazyk, v ktorom má byť doma každý, čo na seba drží, a ak nie je, sám sa tým diskvalifikuje. Takže ak niekto výslovnostne skomolí Churchilla či iné anglické meno alebo slovo, zhodí sa ako ignorant. Keď skomolí ruské, poľské, francúzske či maďarské, o exotickejších ani nehovoriac, nik si to ani nevšimne.

Pritom sama angloameričtina je v tom nevinne, lebo sa (spolu s francúzštinou, ruštinou, nemčinou, so srbčinou a s mnohými inými jazykmi) odprvoti vydala demokratickou cestou uprednostňovania zvukovej podoby pred písanou, a tak sa v nej inojazyčné mená či výrazy prepisujú tak, aby ich domáci vyslovovali v podobe čo najbližšej pôvodnej výslovnosti.

Zato slovenčina, čeština (a ďalšie) nanešťastie od začiatku vykročili elitárskou cestou, keď sa inojazyčné výrazy preberajú v ich pôvodnej písanej podobe – zjavne s predpokladom, že každý vzdelanec by správnu výslovnosť mal poznať. Vzdelanci ju kedysi spravidla aj poznali. Dnes, keď ľudí s vysokoškolským diplomom lavínovito pribúda, ale vzdelancov v klasickom zmysle ubúda a navyše sa civilizačné okruhy neprestajne rozširujú, sa elitársky predpoklad, ktorý neplatil v plnom rozsahu nikdy, stáva totálnou ilúziou, ako dennodenne dokazujú výslovnostné kopance moderátorov, interpretov, politikov a „činiteľov“ v televízii a rozhlase. Kodifikátori jazykovedného ústavu by z toho mali vyvodiť dôsledky, lebo demokratický prístup čelných euroatlantických jazykových systémov sa dnes ukazuje čoraz adekvátnejší. Neviem o tom, že by sa tým smerom čo len uvažovalo.

Posvieťme si na niekoľko ukážok takýchto štylizačných deformácií. Vlani nastúpil cestu po klubových, artových a „inakších“ kinách v Česku aj u nás film-esej Sophie Fiennesovej Perverzný sprievodca ideológiou. Protagonistom je radikálny sociálny kritik a filozof Slavoj Žižek, ktorý prostredníctvom ukážok z filmov podvracia ideologické mýty v súvislosti s dobou. Tento podnetný kulturologický čin sa však v pôvodine volá The Pervert’s Guide to Ideology. Keďže pri voľbe názvov je bežné meniť si ich podľa domácich potrieb, niet čo namietať, pokiaľ to zodpovedá intencii diela. Ťažko však akceptovať, ak zmena smeruje priamo proti zmyslu a svedčí o totálnom nepochopení.

Knižných či audiovizuálnych sprievodcov, najmä cestopisných, vychádzajú tisíce, je to už žáner. Zavše si však autor názov na svoj účel metaforizuje, posunie – ako Pavel Tigrid svojou rozmarne filozofickou esejou Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu. Fiennesová so Žižekom brnkajú na podobnú strunu, keď výraz pervert provokatívne zbavujú negatívnej konotácie, kážu nám chápať ho v zmysle ostrovčeka pozitívnej deviácie, aké v obdobiach totálneho konformizmu zhromažďujú pod svojou zástavou nekonformné mysle. Teda tých, ktorí síce nepatria k disidentom, čo predpokladá aktívne kroky, ale prinajmenšom postojmi sú proti. Proti väčšinovému vkusu, náladám, konzumizmu, preferenciám...

Takže ten Perverzný sprievodca ideológiou vôbec nie je a ani nechce byť perverzný. Je to Sprievodca ideológiou pre devianta, pričom deviantovi sa tu jednoznačne pripisuje pozitívna konotácia, ktorá sa s perverzným sprievodcom totálne rozchádza.

Pôvodný názov filmu Kathariny Gruzeiovej ArbeiterInnen verlassen die Fabrik prekladá autorka rozhovoru ako Odchod robotníkov z továrne (znovu) – tak isto Kinečko, ročník 5, č. 20, s. 7. A hoci všetky súvzťažnosti – teda odkaz na bratov Lumièrovcov aj polemické zahrotenie proti diskriminácii žien – rozhovor tematizuje, preklad názvu sa s nimi míňa. Stretnúť uprostred slova veľké písmeno, ako vidíme v ArbeiterInnen, je nezvyčajné. V nemčine zrkadlí gendrové jazykové boje, ktoré vyústili do retardačného stereotypu, keď sa označenia typu robotníci, študenti, konzumenti povinne menili na robotníci a robotníčky, konzumenti a konzumentky, čo sa síce rešpektovalo, ale bolo zároveň zdrojom uštipačných vtipov. Keďže to prejav objektívne zdržovalo a kostrbatilo, prišiel na svet kompromis v podobe, ako ju tu vidíme – spoločné označenie je ženského rodu, ale mužský je zastúpený odčlenením rodovej koncovky veľkým písmenom, čo uspokojuje aj gendrové bojovníčky, aj zdravý rozum. V slovenčine a mnohých iných jazykoch zdravý rozum bránil týmto žabomyším výstrelkom rozvinúť sa hneď v začiatkoch, ale spomínaný film stojí na tejto gendrovej antinómii. Aj pôvodným názvom, ktorého preklad nič z toho nevyjadruje.

Recenzia na film Kapitál (Film.sk č. 1/2014, s. 24) nesie záhlavie Ten, kto berie chudobným a dáva bohatým. Je to citátový odkaz na jánošíkovskú legendu, ktorý podvratný podtext protikladu medzi romantizovaným zbojníckym ochrancom ľudu a jeho dnešným reálnym zdieračom obracia do protismeru. Taký odkaz však môže naplno vyznieť, iba ak sa v ňom zachová podoba východiska, zaužívaného, teda takrečeno kanonizovaného ustáleného spojenia. V našom prípade spojenie znie bohatým bral a chudobným dával“. Keď slovosled obrátime, je to, ako keď báseň prepíšeme do prózy. Obsah ostane, citový účinok je preč.

Príklady si každý všímavý divák či poslucháč môže rozhojňovať do vôle. A možno sa raz nájde príležitosť prispieť sem ďalšími.

Pavel Branko ( filmový publicista )